Ležím na peci – a je mi dobre (fejtón)

• Synu, – vraví mama, – poštárka ti doniesla štyridsať euro.
• Konvertibilných?
• Čo ja viem, nie je na nich napísané, aké sú.
•  A iná pošta nedošla?-  vyzvedám sa.
• Hej, máš tu nejaké listy.
  Ležím na peci, lúskam lieskovce a otváram obálky. Je ich šesť.  Akoby ich písal jeden človek … Na vašu žiadosť o prijatie do zamestnania oznamujeme, že žiadosti vyhovieť nemôžeme… Vašu žiadosť evidujeme, ale t. č. jej vyhovieť nemôžeme…Ľutujeme, ale… a tak ďalej. Poznám ich obsah už naspamäť. Ukladám ich pod vankúš. Aby sa mi lepšie ležalo. Zistil som totiž, že keď mám vankúš vyššie, pohodlnejšie  sa mi leží. A tak ležím na peci a dolúskavam  lieskovce. Beriem do ruky noviny a nájduc príslušné rubriky, čítam: -Prijmeme murárov a tesárov, značka: znalosť minimálne dvoch cudzích jazykov podmienkou. Čítam ďalej, až kým nad novinami nezadriemem.

• Jano, veď vstaň už nevylihuj toľko, – prebúdza ma z driemot známy hlas. A tak sa zobúdzam a hľadím na ručičky hodín.
• Mamo, veď my sme ešte nejedli a už je pol jednej.
• Ani nezídem z pece, polievku mi podá mama  hore a kým ju chlípem, rozpráva mi story o státí v rade na bravčové.
• Tak už aj bravčové pôjde hore? – pýtam sa. – A zipsy, zipsy, mamo, nepôjdu?
  Zarazí  ju otázka a ja vidím, že som trafil do čierneho. Berie kabát, tašky a vraví:

-Požičaj mi tých štyridsať.

-Tak sú vaše ako moje, – vravím a podávam jej prázdny tanier. Keď odíde, zídem z pece a vyjdem na dvor.

-Potvory, čo nenesiete? – kričím na sliepky: -Dám vás všetky porezať a uvariť na polievky.

-Janko, Janko! – prerušuje moje stretnutie so sliepkami  suseda. –Nenapísal by si Anči žiadosť o prijatie do zamestnania?

-Keď zaplatí, – odvetím lapidárne.

Príde Anča a ja jej diktujem vety.

-Tu napíš mäkké „i“ a vám  napíš s veľkým „V“.

Anča píše a ja v duchu zakladám na peci rodinu. S Ančou. Ale Anča svižne zoskočí a už jej nieto, akoby tu ani nebola bývala. Aj zvyšok dňa preležím  na peci. Vráti sa mama a donesie zipsy. Je ich všade nadostač. Zatiaľ.

-Pekné sú, – vravím – len na čo nám budú?

-Zídu sa, keď nebude gombíkov…

Mama má pravdu, keď nebude gombíkov zipsy sa zídu. Zrazu sa ťapne po čele.

• Jáj, veď ja som skoro zabudla. Pri konzume som stretla Imra.
• Toho úžerníka?

Úžerníka, neúžerníka, robotu ti núka.

Ožijem.

–  V cudzine?

– Čo to táraš. U nás. Že, či nechceš robiť  finančného asistenta?

– Asistenta? – pýtam sa a pec je zrazu akási prihorúca. Tak kým je  „horúca“, pýtam sa ďalej: -A ako že?

– Akože, akože? Budeš robiť tri dni  v mesiaci – keď je podpora. Pred poštou budeš vyberať peniaze. A núka ti za tie tri dni, päť stoviek – vysvetľuje mama.

                                                                                                            Š. Töviš