Ležím na peci – a je mi dobre (fejtón)
- Synu, – vraví mama, – poštárka ti doniesla štyridsať euro.
- Konvertibilných?
- Čo ja viem, nie je na nich napísané, aké sú.
- A iná pošta nedošla?- vyzvedám sa.
- Hej, máš tu nejaké listy.
Ležím na peci, lúskam lieskovce a otváram obálky. Je ich šesť. Akoby ich písal jeden človek … Na vašu žiadosť o prijatie do zamestnania oznamujeme, že žiadosti vyhovieť nemôžeme… Vašu žiadosť evidujeme, ale t. č. jej vyhovieť nemôžeme…Ľutujeme, ale… a tak ďalej. Poznám ich obsah už naspamäť. Ukladám ich pod vankúš. Aby sa mi lepšie ležalo. Zistil som totiž, že keď mám vankúš vyššie, pohodlnejšie sa mi leží. A tak ležím na peci a dolúskavam lieskovce. Beriem do ruky noviny a nájduc príslušné rubriky, čítam: -Prijmeme murárov a tesárov, značka: znalosť minimálne dvoch cudzích jazykov podmienkou. Čítam ďalej, až kým nad novinami nezadriemem.
- Jano, veď vstaň už nevylihuj toľko, – prebúdza ma z driemot známy hlas. A tak sa zobúdzam a hľadím na ručičky hodín.
- Mamo, veď my sme ešte nejedli a už je pol jednej.
- Ani nezídem z pece, polievku mi podá mama hore a kým ju chlípem, rozpráva mi story o státí v rade na bravčové.
- Tak už aj bravčové pôjde hore? – pýtam sa. – A zipsy, zipsy, mamo, nepôjdu?
Zarazí ju otázka a ja vidím, že som trafil do čierneho. Berie kabát, tašky a vraví:
-Požičaj mi tých štyridsať.
-Tak sú vaše ako moje, – vravím a podávam jej prázdny tanier. Keď odíde, zídem z pece a vyjdem na dvor.
-Potvory, čo nenesiete? – kričím na sliepky: -Dám vás všetky porezať a uvariť na polievky.
-Janko, Janko! – prerušuje moje stretnutie so sliepkami suseda. –Nenapísal by si Anči žiadosť o prijatie do zamestnania?
-Keď zaplatí, – odvetím lapidárne.
Príde Anča a ja jej diktujem vety.
-Tu napíš mäkké „i“ a vám napíš s veľkým „V“.
Anča píše a ja v duchu zakladám na peci rodinu. S Ančou. Ale Anča svižne zoskočí a už jej nieto, akoby tu ani nebola bývala. Aj zvyšok dňa preležím na peci. Vráti sa mama a donesie zipsy. Je ich všade nadostač. Zatiaľ.
-Pekné sú, – vravím – len na čo nám budú?
-Zídu sa, keď nebude gombíkov…
Mama má pravdu, keď nebude gombíkov zipsy sa zídu. Zrazu sa ťapne po čele.
- Jáj, veď ja som skoro zabudla. Pri konzume som stretla Imra.
- Toho úžerníka?
Úžerníka, neúžerníka, robotu ti núka.
Ožijem.
– V cudzine?
– Čo to táraš. U nás. Že, či nechceš robiť finančného asistenta?
– Asistenta? – pýtam sa a pec je zrazu akási prihorúca. Tak kým je „horúca“, pýtam sa ďalej: -A ako že?
– Akože, akože? Budeš robiť tri dni v mesiaci – keď je podpora. Pred poštou budeš vyberať peniaze. A núka ti za tie tri dni, päť stoviek – vysvetľuje mama.
Š. Töviš
Pridaj komentár