Pandémia zaťala sekeru do chrbta živnostníkom aj vo Veľkých Kapušanoch. Ako to vidia?

Slovensko okrem krízy, ktorá súvisí so stratou životov a zdravím, musí čeliť aj vážnej ekonomickej kríze, ktorá neobišla ani Veľké Kapušany. Tisícky prevádzok sú ešte stále zatvorené a zatvorené ostávajú aj tie v našom meste. Reštaurácie, služby – masáže, kaderníctva, pedikérky, kozmetičky, manikérky, fitness, ihriská, farby – laky, domáce potreby, lovšport, textil, galantéria…

V nasledujúcom texte sme sa pokúsili zachytiť jednoduchú skutočnosť očami podnikateľov a hlavného trénera mestského športového klubu, ktorí nám chýbajú a veríme, že aj my im a chceme, aby vedeli, že pokiaľ naša stránka bude existovať, môžu sa našu pomoc spoľahnúť, minimálne čo sa týka reklamy.

Denisa Habina Lázarová – kvetinárka

Denisa : “V prvom rade pandémia priniesla do môjho života pokoj v zmysle spomalenia životného tempa, viac času pre deti, získali sme drahocenný čas byť spolu. Viac sme sa zamýšľali nad životom ako takým, nad potrebami, ktoré zrazu boli nepodstatné a nad tými, ktoré sú pre nás naozaj dôležité. Na začiatku pandémie, až sa hanbím povedať, ale veľmi sme sa tešili, že môžeme byť spolu, doma, ako rodina. Keďže z rozbehnutých životov sme zrazu boli doma, ale ešte s financiami, ktoré sme mali, schopní ešte udržať pár týždňov chod domácnosti aj obchodu. Po opätovnom otvorení, to už ale nebolo také, ako predtým. Napríklad tovar, ktorý mi bol dovezený z Holandska /nedalo sa už na burze zrušiť/ sa vyhodil celý, kvôli nariadeniu vlády, keď 16.3.2020 zavreli všetky maloobchody. Vtedy sme boli informovaní, že budú odškodňovať v nejakej 5 “skupine”. Boli to rezané kvety a črepníkové. Túto skupinu podnikateľov či sa jedná o kvetinárov, cukrárov, kaviarne, reštaurácie za tovar, ktorý sa vtedy znehodnotil, nikto neodškodnil.

Ďalej považujem za vrcholnú nespravodlivosť, že veľké obchodné reťazce mohli vo svojich prevádzkach združovať aj 25-30 ľudí -odstupy nikto nekontroluje, klimatizácie, rady v pokladniach- a my, malí živnostníci, ktorí môžeme vpustiť naraz 1 max 2 ľudí sme boli vnímaní, ako väčšia hrozba v šírení Covidu. Čo sa týkalo sviatkov “Všetkých svätých”, som zverejnila svoje rozhorčenie na sociálnej sieti. Bez varovania sme opäť museli zavrieť, ostali nám črepníkové chryzantémy, rezané kvety, no opätovne, reťazce mohli naďalej predávať a mať úplne monopolné postavenie na trhu, čo sa odzrkadlilo na tržbách, keďže si v primetime mohli dovoliť počas hlavných správ aj reklamu na dušičkový tovar. Po tomto sklamaní, som už radšej tovar z Holandska určený len pre mňa prestala objednávať a spoliehala sa na svojich dodávateľov.

Pred Vianocami sa znovu začalo skloňovať slovo lockdown a zatvorenie prevádzok. Ľudia sa ledva nadýchli a už bolo vidno, že horúčkovito mnohí z nich premýšľali, ako si pozháňajú darčeky. Veď predsa nie všetci sú schopní objednať si z e-shopov. Vtedy som sa rozhodla, že urobím akciu 50% zľavy. Za lacný peniaz si mohli kúpiť darček pre seba či potešiť iných. A zároveň aj mňa naplnilo radosťou a dobrým pocitom. Mnohí z nich pochopili, že toto gesto nesledovalo žiaden zisk. Len spolupatričnosť. Žijem s týmito ľuďmi v tomto meste. Sme ako jedna rodina. A potom sme ochoreli.

Štát pomáha v poklese tržieb. Mám úžasnú účtovníčku. Takže všetky administratívne útrapy vykonáva za mňa. Nemať ju, sotva by som si niečo “vychodila”. Porovnávali sa totiž tržby z minulého roku v danom mesiaci a boli aj iné možnosti a len ak došlo k poklesu podľa percenta, štát vyplácal určité sumy. Pri výške odvodov, nájomnom za obchod, režijných nákladov a potom to naše vlastné živobytie bola tá pomoc naozaj nepatrná, ale aj tak som vďačná, že aspoň niečo.

Keďže môj priebeh Covidu bol podľa môjho názoru stredne ťažký, ďakujem Bohu, že moja rodina ho prekonala a sme už všetci zdraví. Som šťastná, že mám zdravé deti, že mám oporu vo svojom manželovi, že mám zdravých rodičov a že sme zavretí vo svojich bublinách lásky.

Najviac mi chýbajú dennodenné stretnutia s ľuďmi. Ich úsmev či milé pozdravy. Ľudia, ktorí sa za mňa modlili, ktorí mi napísali, zavolali, či len na mňa mysleli…všetci…Máme síce otvorené, ale iba na objednávku a tak som začala maľovať rúška pre milených.”

Laura Takáčová, pedikérka

Laura : “Ako zdravotníčka a ako občianka SR, ale aj ako živnostníčka pozorujem situáciu veľmi kriticky. Nielen čo sa týka pandémie. Najväčším problémom sú : Chýbajúce KONŠTRUKTÍVNE myslenie, neschopnosť znášať kritiku, a hlavne nekompetentnosť celej vlády. S hrôzou sledujem aj to, ako nám berú základné ľudské práva, a ako sú pošliapané zákony aj ústava. V správach sa dozvedáme, koľko miliónov Eur dostáva štát na odškodnenie živnostníkov, no v realite my tie peniaze nevidíme. Mne konkrétne Úrad práce, soc. veci a rodiny ponúkol 315 Eur, čo je menej ako moje mesačné výdavky na nájom, zdravotné poistenie a ostatné odvody. A to som ešte nejedla a nekúpila ani dieťaťu nič. O podmienkach dotácie radšej ani nepíšem, odfotím, a urob si vlastný názor. Mne osobne naháňa strach. Ďalej. Zdravotníci sú vyčerpaní, oklamaní, samosprávy takisto. Nedostali sľúbené finančné odmeny. Odborníkov, ktorí nie sú napojené na farmafirmy, cenzurujú, nehľadajú konštruktívne riešenia. Na Slovensku sa len testuje a testuje, pričom testovaním sa problém nevyrieši. A hlavne testami, ktoré nedokážu identifikovať ani rozoznávať vírus. Pacientov v kritickom stave liečia liekom, ktorý nezaberá a liek, u ktorého je dokázaná účinnosť, je zadržiavaný na colnici. Tlačia na nás vakcíny, o ktorých nič nevieme, ktoré neboli testované a nemusia vôbec fungovať. Deti sa učia pred počítačom. Dospelí vybavujú svoje veci spred počítača. Žijeme už len vo virtuálnom svete. Chýbajú nám pobyty na čerstvom vzduchu, chýbajú nám ľudské kontakty, pozitívne emócie. A ešte veľa vecí, ale to by už bolo na niekoľko dní rozprávania.”

Veronika Semanová, kaderníctvo Veronika :

Veronika : “Ako nás zasiahla pandémia? Zasiahla každého z nás. Nie je človek, ktorého by sa to nejakým spôsobom nedotklo. To, že podnikať a vôbec zarobiť si na živobytie je teraz veľmi ťažké, cíti asi veľa ľudí…účty platiť treba ,ale nie je z čoho… Ale aj napriek tomu si uvedomujem, že finančná strata nie je to najväčšie zlo.. Ak neviete platiť účty, je to zúfalstvo, ale ešte väčšie je ,ak chodíte spať a sa zobúdzate zo strachom o svojich blízkych. A toto je podľa mňa to najhoršie ,čo nás v rámci pandémie covid-19 postretlo. Myslím, že pandémia nám všetkým nastavila zrkadlo a prinútila mnohých z nás prehodnotiť svoj rebríček hodnôt, svoje vzťahy, svoje životy… Uvedomili sme si akí sme zraniteľní a aký je náš život krehký. Uvedomili sme si, ako veľmi milujeme svojich blízkych a ako veľmi nám chýbajú tak obyčajné veci ako objatie, pohladenie, láskavé slovo či úsmev. Hodnota ľudského života je nevyčísliteľná, zvlášť ak sa jedná o ľudí, ktorých milujeme. Preto hovorme nahlas, čo cítime . Povedzme rodičom, akí sme im vďační za život. Povedzme priateľom, že si ich vážime. Zaujímajme sa o druhých, pretože láskavé slová potrebujeme viac ako soľ. Nikdy nie je neskoro na pekné slová ,prejav úcty či vďaky. Zvlášť teraz, keď každý deň je boj o zdravie a životy ľudí. Áno , dodržujme odstup. Ale nie od lásky. Pretože pravá láska sa nikdy nevyčerpá. Čím viac jej rozdáme, tým viac nám ostane pretože sa nám vráti dvojnásobne.”

Ferdinand Kočiš, mestský športový klub Kalokagathia

Nándy : “Pandémia nás a činnosť, fungovanie celého klubu ovplyvnila iba negatívne. Nepriniesla žiadne pozitíva, žiadne veľké objavy typu “aj v zlom vieme nájsť niečo dobré” a podobne. Štát sa k športu od prvej chvíle tohto celého zatvárania a obmedzovania chová ako zlá macocha. My napriek tomu udržiavame aspoň online kontakt s našimi členmi, nabádame ich, aby sa športu venovali naďalej, hoci doma sa to nie vždy dá, pripravujeme pre nich videá, momentálne máme rozpracované tréningy pre jednotlivé oddiely, v priestoroch klubu sme čo-to opravili…. Čakáme na zlepšenie situácie, nič iné nám nezostáva.”

Okrem týchto názorov sme dostali aj iné. Od ľudí, ktorí nechceli prezradiť svoju identitu. Sú o svete za oknami locdownu, kde je paralelný svet do ktorého sa chodí inak, ako hlavnými dverami. Chápeme ich námietky, námety, ale vieme pomôcť, iba ak nájdu odvahu ísť s tvárou von…

Držíme palce všetkým…

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď