ERDÉLYI JÁNOS (1814-1868). Vznik a odhalenie pamätnej tabule 16.9.1894 v stene reformovaného kostola vo Veľkých Kapušanoch. Prítomní boli aj Erdélyiho synovia Zoltán a Pál.

Koľkokrát ste prechádzali okolo reformovaného kostola a všimli ste si túto tabuľu?

 

 

 

 

Dnes 23. januára je výročie úmrtia najvýznamnejšej osobnosti Veľkých Kapušian Erdélyi Jánosa, básnika, dramatika, filozofa, estetika a etnografa ( 1.4.1814- 23. 1 .1868).

Myšlienky na úvod: 

Každé mesto, obec má svoju osobnosť, ktorá ho preslávila.  Bez ohľadu na to, že vo svojej dobe napr. v akom jazyku tvoril, bez ohľadu na to, kde ho život zaniesol a kde si moderne povedané urobil kariéru. Nechoďme ďaleko, nedávny príspevok o rodákovi z obce Bačka, plantážnikovi z Brazílie je toho dôkazom. Ak ste článok nestihli prečítať, môžete tak urobiť kliknutím na slovo : Geőcze.  Tých príkladov by mohlo byť veľa. Každá obec, obyvatelia, si strážia pamiatky o ich osobnostiach. Lebo preslávili ich obec.   

Erdélyi János je náš, kapušančanov, celého mesta. Je to náš najvýznamnejší rodák. Ak máte radi svoje mesto, je načase, aby ste začali spoznávať Erdélyiho, aby ste spoznali život v našom meste pred dvoma storočiami. Pre predstavu, že tak malé mesto v jeho čase ( cca. 2000 obyvateľov) dalo svetu tak  literárne plodnú osobnosť . 

Minulosť sa stále dotýka našej prítomnosti a pre budúcnosť je dôležitejšia viac, než si teraz myslíme. Keď vnímame svoje prostredie cez nejakú pamiatku, osobnosť, to prostredie začína byť obývané. Zapĺňa sa príbehmi, obrazmi, postavami, sme citlivejší na svoje okolie a angažujeme sa viac ako občania, ak by nám ju niekto ohrozil. ( Peter Grznár ,reštaurátor, archeológ). 

Preto sa vo vkporte snažíme zmapovať život v našom meste a okolí cez príbehy a udalosti a preniesť Vás v čase. Našim cieľom nie je suché podanie histórie vo forme faktov ( niekedy sa tomu nevyhneme), ale ak  existuje iba jediná možnosť staviame na príbehu. Cez neho si skôr zapamätáme samotnú udalosť, ktorá sa stane príťažlivejšou. Nechoďme ďaleko presvedčil Vás Drahňov ( kliknutím na slovo Drahňov), o Rákoczim viete, že ako dieťa bol v našom meste v svadobnom sprievode ( klik na slovo sprievod) a iné. A celkom určite nemáme v záujme provokovať národnosti, vyvolávať národnostné trenice. Iba mapovať situáciu, udalosť, osobnosť v príslušnom čase v ktorom žil. Ak osobnosť žila v čase Uhorska, tak napíšeme Uhorsko, ak v čase Rakúsko- Uhorska, napíšeme to. To nie je provokácia. 

V našom meste nepotrebujeme revolúcie, ale inovácie. Nie je nutné boriť to minulé a nahradzovať niečím novým, ale posúvať, oživovať, alebo prepožičiavať nový rozmer. Preto na našich článkoch pracujeme. Veľa. Hodiny, dni, ba aj rok, sú také, na ktorých už tretí rok a ešte stále k nim hľadáme informácie. Nechválime sa cudzím perím, historický článok je o skladačke dôkazov, listín, informácií z minulosti. Taký článok si predsa nemôžete iba tak vymyslieť v svojej hlave a napísať ho. Musíte ho zostaviť a je to tisíckrát väčšia práca, ako napísať vlastný článok.    

Dnes už ale viete povedať : sme z malého mesta, odkiaľ pochádzala mama najslávnejšieho svetového vojnového fotografa Roberta Capu a jeho brata Kornela, naše mesto bolo rodiskom Erdélyiho…..a spolu sa naučíme  postupne skloňovať mená a príbehy ďalších osobností z nášho mesta.  Renáta.

Preto sa aj dnes vydáme svojskou cestou. Cez príbeh. Cez udalosť v našom meste, aby ste spoznali úsek života v meste a aby Vás spomínaná osobnosť  lepšie zaujala. To, čo si viete prečítať na internete ( narodil sa, napísal, zomrel) pravdepodobne je iba jednoduchá informácia, ktorá nemusí vzbudiť Váš záujem. Registrujete ju a to je všetko.  Preto chceme prebudiť Váš záujem inou cestou, príbehovou. 

Informácie o Erdélyi Jánosovi nájdete na web stránke mesta v sekcii Známe osobnosti: Erdélyi János Erdélyi János (vkapusany.sk).

Narodil sa 1. apríla 1814 v bývalej samostatnej obci Malé Kapušany. Jeho rodný dom stál v blízkosti rímskokatolíckeho kostola v dnešnej Malokapušianskej ulici. Erdélyi pochádzal z poddanskej rodiny a štúdiá mohol ukončiť iba vďaka tomu, že sa stal vychovávateľom.
Jeho pamiatku obyvatelia mesta verne zachovávali, ale po r. 1914 ako by na jeho ducha padol prach zabudnutia. Až na 150. výročia jeho narodenia si v r. 1964 obec pripomenula význam svojho rodáka a od tých čias sa začiatkom apríla pre jeho pamätníku konajú spomienkové podujatia. 

 V roku  1968 pomenovali po ňom ulicu a odhalili mu v meste pamätník, ktorý je od roku 1995  umiestnený pred  Erdélyi János Alapiskola, ktorá nesie jeho meno.

Od roku 1964 sa každý rok konajú v meste Dni J. Erdélyiho, ktoré úrovňou, významom patria k najhodnotnejším podujatiam juhovýchodného regiónu Slovenska. Erdélyi významne prispel k posilneniu ľudového vplyvu na literatúru v Uhorsku, trojzväzkovou zbierkou ústnej ľudovej slovesnosti: Népdalok és mondák (Ľudové piesne a povesti, 1846 – 48), z ktorej vyplýva aj charakteristika estetických zásad a vyzdvihnutie významu folklóru.

Významné miesto v Erdélyiho vedeckom živote zaujímajú aj literárnovedné štúdia a kritické články analyzujúce literárnu tvorbu jeho súčasníkov. Táto časť Erdélyiho života a tvorby ovplyvnila estetické kritéria na úroveň literárnej tvorby a upozornila zároveň aj na tolerantnosti v umení. Erdélyiho estetické a filozofické práce sa stali piliermi uhorskej filozofie a autorova beletristická a básnická tvorba právom zaujíma čestné miesto v literatúre.

 

Skutočnosť, že bol velikánom literárnej tvorby dokazuje aj spôsob odhalenia pamätnej tabule.

My Vás cez príbeh z nášho mesta pozývame na oslavu medzi našich predkov. Píše sa 16. september 1894, stretnime sa pred reformovaným  kostolom vo Veľkých Kapušanoch. Vyzerá byť sychravo, ľudia sú zababušení, tak sa oblečte teplo. A keby ste premrzli, tento deň si viete ešte užiť, po slávnosti sa pôjdete zohriať do Mijových ( organizátor slávnosti) kapušianskych kúpeľov, ktoré fungujú už druhý rok. V ponuke máte vaňové a sprchové ,ale aj železnaté, sírnaté a slané kúpele. Presne také, aké majú aj Sobranecké kúpele.  

Spolu s týmito ľuďmi na fotografii buďme súčasťou veľkolepej oslavy odhalenia pamätnej tabule Jánosa Erdélyiho. Obzrime si významných hostí, pokukujme na jeho synov. V tom čase sa to prežívalo ako veľká udalosť, ktorá rozvírila prach v našom meste. 

Článok je výnimočný v tom , že ponúka informácie, s ktorými ste sa nestretli.

Porozprávame Vám o tom, ako vznikla pamätná  tabuľa, kto mal na tom zásluhu, prečo sa nakoniec neumiestnila podľa plánu v stene rodného domu Jánosa Erdélyiho, ale ako náhradné riešenie v stene kostola reformovanej cirkvi. Ako v skutočnosti vyzeral jeho rodný dom, ako prebiehalo slávnostné odhalenie tabule a kto každý sa slávnosti zúčastnil. Ako prídavok Vám podarujeme fotky zo storočnice úmrtia (1968), na ktorých možno nájdete aj známych, odhalenie sochy  v mestskom parku a zábery z osláv v kultúrnom dome.  

Opätovne ďakujem svojej kolegynke Alici Kočišovej, že aj tento článok preložila do slovenského jazyka, že je ochotná stále prekladať a vďaka tomu Vám vieme poskytovať nové informácie z histórie mesta a okolia. 

12. júl 1894

Všetko sa začalo 12. júla 1894 výzvou, aby bol rodný dom Jánosa Erdélyiho v Kis-kapos označený pamätnou tabuľou. 

Výbor, ktorý vznikol na tento cieľ, si pod vedením predsedov Szabó Endreho ev. ref. dekana a Dr. Mijó Kálmána, želá umiestniť pamätnú tabuľu na rodnom dome  Jánosa Erdélyiho –  zosnulej osobnosti maďarskej literatúry a školy, v kis-kaposi (Malé Kapušany).

Poznámka autorky článku: Tu máte možnosť druhýkrát čítať meno Dr. Mijó Kálmána. Prvýkrát sme ho Vám predstavili ako zakladateľa kúpeľov vo Veľkých Kapušanoch v roku 1892 s dodatkom,  že o jeho pozitívnych  aktivitách v prospech mesta budeme informovať pri iných príležitostiach. Jednu z aktivít  zverejňujeme teraz a to jeho zásluhu od nápadu, k činu a príprave krásnej oslavy.  Ak ste nečítali článok o kúpeľoch v meste, kliknite na slovo: KÚPELE. 

Za účelom získania nákladov na pamätnú tabuľu výbor vystavil zberné hárky so žiadosťou o príspevok, aby sa dary zaslali najneskôr do 1. septembra Lajosovi Novákovi užhorodskému notárovi ev. ref. farárovi. Samotná tabuľa bude slávnostne odhalená 16. septembra.

Iný článok…..v tretej časti dávame do  pozornosti ďalšie meno:  Bernáth Zoltán ( člen výboru) a to z dôvodu, že chystáme o ňom článok.

 

Čiže na tabuľu bola vyhlásená zbierka. Príspevky dávali ľudia všehovyznania. 

16. septembra 1894

Erdélyiho slávnosť a odhalenie pamätnej  tabule

Poľnohospodárske mesto Veľké Kapušany mohli byť pred týždňom, 16. septembra, svedkom dušu povznášajúcej slávnosti. Znamenitej osobnosti vlasti a domoviny, ktorej literárna a pedagogická činnosť zvečnila vo vzdelávaní nášho národa stopy dejín literatúry hodné zachovania, priniesol tento, pre prítomných zaiste dlho pamätný deň, svoju vlasteneckú milosť a obetu.

Erdélyi János, syn našej župy, sa narodil 1. apríla 1814 v Malých Kapušanoch. Bol dieťaťom chudobných roľníckych rodičov. Aj dnes stojí domček so slamenou strechou, v ktorom sa tento znamenitý muž narodil. Podľa domáceho zvyku chcel výbor umiestniť pamätnú tabuľu do steny domčeka, ale rozum a tvrdohlavosť majiteľa, ktorá nepasuje k maďarskému ľudu, prekazil tento zámer neprekonateľnou prekážkou, výbor teda nemohol urobiť nič iné, len vložiť kamennú tabuľu podľa anglického zvyku, do steny kostola (veľkokapušiansky ev. ref. kostol).

Poznámka autorky článku: Možno v tej chvíli boli rozčarovaní zmenou plánu,  ale pre  budúcnosť to bolo najlepším riešením. Udalosť sa stala 80 rokov po narodení Erdélyiho, alebo 26 rokov po jeho smrti. Rodný dom už dávno  nevyhovoval k dlhodobej spomienke na velikána. Keby tabuľu boli umiestnili tam, tak  by bola zanikla zbúraním domu.  

Informatívny text k tomuto rozhodnutiu ( dodatočné zistenie médiami:„Začiatkom storočia patril dom Mihályovi Erdélyimu, jeho otcovi ( Jánosa Erdélyiho). Tento dom neskôr Mihály Erdélyi, podľa tvrdenia súčasnej vlastníčky vdovy Bertitsovej, predal otcovi jej manžela, lebo nezvládal platiť „pánove veci“. Dom na našom obrázku je raz taký dlhý, aký bol ten pôvodný, a tak nie je tým pôvodným rodičovským domom čo sa týka veľkosti.

V čase , keď tu bývali Erdélyiovci, dom pozostával iba z prvej polovice. Uvádza sa nesprávna interpretácia rodného domu.  Tou bola iba prvá polovica.  Na fotke je aj viditeľné, že je dom postavený na dvakrát. 

Noví majitelia niekoľkokrát starý dom rekonštruovali a asi pred dvoma rokmi vdova Bertitsová dala pribudovať ďalšie dve izby na zadnom konci, smerom k záhrade.

Avšak polovica domu otočená smerom k ulici, časť, v ktorej sa v hlinenej izbe narodil János Erdélyi, je pôvodná, ale je v schátranom stave, až takom, že ju chcú úplne zbúrať. S odvolaním sa na tento zámer nedovolila súčasná majiteľka osadiť pamätnú tabuľu do steny domu. Relevantnosť tohto odôvodnenia uznal aj organizačný výbor a požiadal o umiestnenie pamätnej tabule na bočnej stene ref. kostola, čomu farnosť s najväčšou ochotou aj vyhovela. Interiér starého domu je mimochodom úplne zachovaný, taký, aký bol na začiatku storočia. Prechádza cez neho hrubý hlavný trám ohlodaný červotočom, ktorý je už úplne sčernalý, ako aj ostatné trámy a doskový strop. Okenné rámy sú tiež pôvodné. V ľavom rohu miestnosti, hneď vedľa dverí, je umiestnená stohovacia pec so širokou lávkou. Naproti tejto miestnosti je komora a medzi nimi kuchyňa so starým ohnišťom s otvoreným komínom. „

 Kde stál rodný dom Erdélyiho? Pri Lidli, prvý poschodový dom smerom ku kostolu. Dnes dom Baloghovcov ( tiež potomkovia z vetvy Erdélyiovcov, konkrétne brata Jánosa Erdélyiho).

János Erdélyi svoje štúdiá ukončil na vysokej škole v Sárospataku, pričom si na živobytie privyrábal zväčša súkromnými hodinami (doučovaním). Už ako študent ovládal nemecký a francúzsky jazyk, čo malo veľký vplyv na jeho neskoršiu literárnu tvorbu.
V roku 1841 získal právnický diplom, ktorý však nevyužil, pretože všetku svoju energiu venoval literatúre. Akadémia vied si ho zvolila za člena v roku 1839 a spoločnosť Kisfaludy v roku 1842. V roku 1851 sa stal učiteľom v Sárospataku, kde pôsobil ako pýcha slávnej školy až do svojej smrti (23.1.1868). Vyučoval filozofiu a literatúru. Tomuto skvelému mužovi vďačia za veľa ako škola v Sárospataku, tak aj protestantské školstvo. Jeho pamiatka je pekne zachovaná aj vysokoškolským samovzdelávacím krúžkom v Sárospataku, ktorý nesie jeho meno. Jeho meno nesie tak škola, ako internát a ulica.

Sárospatak, zdroj fotky: Barkó Zsuzsa

Jeho rozsiahla literárna činnosť na vysokej úrovni sa presadila v troch smeroch. Ako básnik patril medzi velikánov svojej doby, ako znalec a kritik umenia bol prvotriednou autoritou a ako filozof bol priekopníkom. Jeho znalecké hodnotenia, estetické štúdie sú cennými dielami aj dnes. Škoda, že pre jeho ťažkopádny štýl pod nemeckým vplyvom, patria medzi ťažké čítania a ako také sú dnes publikom bažiacim po ľahkých veciach ignorované.
Erdélyi János sa ženil dvakrát. V roku 1839 sa oženil so sestrou bratov Vahotovcov  Kornéliou, ktorá bola potomkom šľachtickej rodiny Vahot z Vachottfalvy, pani Kornélia Vahot z Vachottfalvy (1817-1842). Po jej smrti, sa jeho druhou manželkou stala pani Ilona Csorba (1835-1895) z Alsóborse so šľachtickým pôvodom. Potomkovia:

• Erdélyi Zoltán  
• Erdélyi Pál.
• Erdélyi Ilona.

Zoltán a Pál  boli prítomní na oslave vo Veľkých Kapušanoch.

Hlavnú zásluhu na pripomenutí si tohto významného muža majú Dr. Mijó Kálmán a Szabó Endre ev. ref. dekan, ktorí túto myšlienku, podporenú vlasteneckou obetavosťou obyvateľstva, ktorí myšlienku od nápadu dotiahli k činom a pripravili krásnu oslavu.

Prinášame nasledovnú reportáž z priebehu slávnosti:

I. Slávnosť

Podľa stanoveného programu predniesol vysokoškolský spevácky zbor zo Sárospataku dielo „Dalünnepen“ (voľný preklad: Na slávnosť piesne…), text ktorého napísal János Erdélyi.
Spev, ktorý bol na umeleckej úrovni, odmenilo početné obecenstvo, v ktorom bolo zastúpené takmer všetky vrstvy maďarskej spoločnosti, búrlivým potleskom.

Potom Szabó Endre, ako jeden z predsedov výboru organizátorov slávnosti, otvoril oslavu oduševneným príhovorom.
Nasledoval Szinyei Gerzson, vysokoškolský učiteľ v Sárospataku, prečítal na vysokej úrovni svoju nezávislú štúdiu o Jánosovi Erdélyim, v ktorej Erdélyiho ocenil ako človeka, básnika, spisovateľa a učiteľa. Diváci sa za duchovný pôžitok odvďačili potleskom a ováciami.

Na konci Szinyeiyho príhovoru sa odhalila pamätná tabuľa, z ktorej si mohli prítomní prečítať nasledujúce jednoduché slová:

V TOMTO MESTE SA NARODIL 1. APRÍLA 1814
ERDÉLYI JÁNOS
SPISOVATEĽ A UČITEĽ
ČLEN MAĎARSKEJ AKADÉMIE VIED A SPOLOČNOSTI KISFALUDY

Tabuľu obklopoval vavrínový veniec veľkokapušianskych žien, na stuhe s týmto nápisom:
„ Veľkokapušianske ženy – Pamiatke Erdélyiho“

Po Szinyeym predniesol svoju ódu napísanú pre túto príležitosť Lévay József, jeden z najvýznamnejších osobností žijúcej generácie maďarských básnikov, a s dovolením autora ju v celom rozsahu tu reprodukujeme ( nepreložili sme ju, možnosť prečítať si v maďarskom jazyku v druhej časti) . Ideovo bohatá, vysoko vzletná báseň prednesená s oduševnením a bezprostrednosťou autora, zaujala obecenstvo natoľko, že ju sprevádzali nepretržité hlasné prejavy  uznania.  Potom v mene Maďarskej Akadémie Vied vystúpil významný člen vedeckej obce Ballag Géza.  Jeho príhovor prijatý s uznaním vám prinášame tu: nepreložený ( možnosť prečítať si v maďarskom jazyku v druhej časti) , iba záver a tým je:

Nech Boh dá, aby ako táto malá skupinka, tak aj všetci synovia národa boli neustále a navždy nadšení myšlienkami / ideami a ich zástancami / priebornikmi, potom nastane to, to či si prial Erdélyi:

 „ A nech nevidí takú domovinu, akou je naša drahá maďarská domovina, ďaleko zachádzajúce slnko a celý veľký svet!“

Potom znova pred obecenstvo predstúpil Lévay a v mene spoločnosti Kisfaludy predniesol  prejav:

Mňa nepoverila len Maďarská Akadémia vied, ale aj spoločnosť Kisfaludy, aby som vyjadril účasť…. (nedokončený text, možnosť prečítať si v maďarskom jazyku v druhej časti)

Jeho pamiatku obyvatelia mesta verne zachovávali, ale po r. 1914 ako by na jeho ducha padol prach zabudnutia. Citácia z mestskej stránky s ktorou nesúhlasím. Ale aj u iných som podobné čítala. 

Nie je to tak. Do 1 svetovej vojny sa uskutočnili iba 2 pripomienky po úvodnej slávnosti.

Úvodná slávnosť a spomienka na Erdélyiho bola  16. septembra 1894 ( čiže 80 rokov po jeho narodení, alebo 26 rokov po jeho smrti), keď sa odhaľovala tabuľa. A potom boli iba dve. 

Uloženie  venca za účasti obyvateľstva a hos´tí 22. februára 1908, ktorú zorganizoval  literárny spolok Gyöngyös / Gyöngyösy Irodalmi Társaság z Užhorodu. 

Posledná  bola 1. 4. 1914 ( na storočnicu narodenia) organizovaná tiež tým istým literárnym spolkom.

Za túto slávnosť sa z Kolozsváru telegraficky poďakoval syn Erdélyiho- Pál nasledujúcimi slovami:

 Kegyeletök, hüségök és figyelmök őszinte hálára kötelez. Fogadják igaz szívből jövő köszönetemet.

Tu musíme podotknúť, že slávnosť na ktorej veľa spievalo obecenstvo, viedol Berzeviczy István  rodák z Bajan, člen literárneho spolku z Užhorodu,  ktorý v tom čase už viedol v Užhorode policajnú stanicu a ktorý sa 31.3. 1916 stal starostom Užhorodu a jeho pravnuka máte mnohí v priateľoch.  

S ním sa ešte stretneme v článku o Zoltánovi Bernáthovi. Apropo, aj on sa zúčastnil týchto ďalších osláv Erdélyiho. ( Mijó, Bernáth, Berzeviczky je tou kamarátskou trojkou,  ktorú musíme poznať z toho obdobia, pretože urobili veľa pre mesto a okolie). 

Vrátim sa k vete: po r. 1914 ako by na jeho ducha padol prach zabudnutia. Mýlia sa, nepadol. Ešte v tom roku vypukla 1 svetová vojna, ľudia mali iné starosti, ako robiť pripomienkové slávnosti.   Medzivojnové obdobie tiež nebolo tomu priaznivé a následne prišla 2 svetová vojna. Tí ľudia, ktorí na začiatku storočia robili oslavy dávno nežili. Čiže nepadol prach zabudnutia. Až ďalšia generácia, keď dospela, dala si život do poriadku po vojne začala riešiť kultúru. 

50 rokov po poslednej oslave, teda v roku 1964 na 150. výročie narodenia Erdélyiho si obec nanovo pripomenula význam svojho rodáka a od tých čias sa začiatkom apríla pri jeho pamätníku konajú spomienkové podujatia. 

V  roku  1965 bola v kultúrnom dome otvorená pamätná izba o jeho živote a diele,  ktorú v roku 2003  presťahovali  do maďarského domu. Pamätnú izbu v roku 2016 premenovali na múzeum.  V roku 1968 pomenovali po ňom ulicu a odhalili mu v meste pamätník. V roku 2000  premenovali  ZŠ s VJM na Erdélyi János Alapiskola. V roku 2018 umiestnili na budovu maďarského domu krásnu tabuľu, ktorú zhotovil Túri Török Tibor.

 

Január 2022 

 Dnes už pôvodnú tabuľu nenájdete v stene kostola. Bola vymenená pred 3 rokmi, keď renovovali vonkajšiu fasádu kostola a nahradená touto,  ktorú daroval reformovanej cirkvi Veľké Kapušany Ladislav Matúš (kamenárstvo Matúš).   

Poznámka autorky článku: Po pôvodnej tabuli som pátrala. Kto ju zvesil dole, prečo tak urobil, či existuje ešte vôbec. Mala som obavy, že ju mohli pri renovácií vysekať , rozbiť, zahodiť, veď koniec koncov nemala by byť  majetkom nikoho, vznikla zbierkou medzi ľuďmi. Jej umiestnenie v stene kostola bola alternatíva, s ktorou cirkev v roku 1894 súhlasila, nakoľko tabuľu na rodnom dome nedovolili umiestniť. Je však dosť pravdepodobné, že za tých 129 rokov sa dostala do inventára reformovanej cirkvi. Určite po vojne, Sledovala som iba cieľ dopátrať sa, či ešte existuje. Bolo mi jej ľúto, ako pamiatky mesta.   

Našla som ju. V Nagykaposi Református Egyházközség. – v reformovanej  farnosti.

Opýtala som sa otca duchovného Árpáda Pándyho na vlastníctvo tabule. Povedal, že je majetkom cirkvi, lebo je umiestnená v stene kostola. Tiež dodal, že  bez ohľadu na to, čia je tá tabuľa, slúži všeobecnému prospechu mesta a v tom s ním musím súhlasiť. Taktiež sa mu musím poďakovať, že sa o ňu zaujímal, staral sa, zrekonštruoval, nahradil novou. Nikto iný to neurobil. Porozprával mi, prečo zvesili pôvodnú tabuľu a nahradili ju novou. Bolo to z d´ôvodu, že cez rám tabule presakovala voda, ktorá celých 120 rokov tabuľu ničila, bol na nej povlak, bola nečitateľná, miestami  až  zelená. Vplyv počasia a presakovanie cez rám. Pôvodnú tabuľu nechali zreparovať. Dnes visí v budove reformovanej farnosti, ak si ju chcete pozrieť, určite sa tam zastavte.  

Tiež ma upozornil, že materiál pôvodnej tabule je zvláštny. Mäkký.  Reštaurátori povedali, ako keby bol vyhotovený z bridlice.  Preberali sme pôvodne interpretované informácie, že tabuľa by mala byť z mramoru.  Reštaurátori potvrdili opak. Čo sa mohlo stať v roku 1894? Nevyzbieralo sa dosť financií na mramor? Môže byť a preto nakoniec tabuľa nebola mramorová. Média mohli interpretovať prvotnú verziu. 

20. január 1968 

autor sochy: sochár Nagy János 

Myšlienka postaviť sochu v meste v roku 1968 k  storočnici úmrtia Jánosa Erdélyiho vznikla v roku 1964. Socha sa vyhotovovala v rokoch 1966-67, objednávateľ bol Csemadok, autorom sochy bol J. Nagy ( kto uhrádzal som nezisťovala ,ale určite tam musela byť spoluúčasť aj mesta, nakoľko tá socha je veľká a nemohla byť lacná). Bolo to v období éry Csemadoku, keď mal obrovskú členskú základňu,  aktívne pracoval s kvalitným vedením, ktorí bolo pracantmi. Mali aj pekné financie z členských príspevkov. Aktívne spolupracovali s mestom a s inými inštitúciami. Určite si spomínate. Vtedy sa nepoužívalo ešte slovo projekt, napriek tomu už  ,,projektovali,,.  

Ak máte nejaké fotky z akcií Csemadoku pošlite nám ich, alebo pripojte do komentov). 

20. januára 1968 došlo k slávnostnému odhaleniu sochy v mestskom parku.  Socha bola v roku 1995 premiestnená na dvor Základnej  školy Jánosa Erdélyiho s vyučovacím jazykom maďarským/ Erdélyi János Alapiskola, kde stojí dodnes .

 

Spevokol Csemadoku- diriguje Aladár Kovács

Detský zbor Jána Erdélyiho, diriguje Aladár Kovács ( na stole-to bolo oduševnenie) . Krásna spomienka. 

 

Spevokol Csemadoku Moldava nad Bodvou. 

 

Fotky z pamätnej izby v Maďarskom dome na ulici Čepeľ :

TABUĽA na stene Maďarského domu. Zhotovil Túri Török Tibor, 2018

Hogyan keletkezett az emléktábla, kinek volt az érdeme, miért nem az Erdélyi János szülőházának falát díszíti? Hogyan zajlott a tábla ünnepélyes leleplezése? Ki mindenki volt jelen az ünnepségen?
Erről a világhírű városunk szülöttéről szlovákul is írnom kellet. Hogy minden kaposi megtalálja a hozzá vezető utat és ráébredjen mindenki,  hogy személye városunk egyik gyönyörű 19. századi pillére és híressé teszi városunkat és vele mindnyájunkat.

Ez a cikk abban egyedülálló, hogy olyan információkat tartalmaz, amelyekkel nagy többségük még nem találkozott.

1894.7.12.

Erdélyi János, a magyar irodalom és iskola egyik elhunyt jelesének, kis-kaposi szülőházát em léktáblával óhajtja megjelölni az e czélból Szabó Endre ungi ev. ref. esperes és Dr. Mijó Kálmán biz. elnökök vezetése alatt álló bizottság.

Az emléktábla költségeinek megszerzése végett a bizottság gyűjtő-iveket bocsátott ki azzal a kéréssel, hogy az adományok legkésőbb szeptember hó 1-ig küldessenek be Novák Lajos ungvári ev. ref. lelkész, biz. jegyzőhöz. Maga az emléktábla szeptember hó 16 án fog ünnepélyesen lelepleztetni.

 Felhívás
Erdélyi János kis-kaposi szülőházának emléktáblával való megjelölése érdekében.

 

 

1894.9.23.

Az Erdélyi-ünnep.
Lelket emelő ünnepnek vala tanúja ma egy hete, szeptember 16-án, Nagy-Kapós mezőváros. A hazafiui kegyelet hozta meg áldozatát a jelenvoltakra nézve bizonyára sokáig emlékezetes napon a szülőföld és haza egy oly jelesének, kinek irodalmi és tanitói tevékenysége az irodalomtörténet megörökítésére érdemes nyomokat hagyott nemzetünk művelődésében.
Erdélyi János varmegyénk fia, született Kis-Kaposon 1814. április 1-én. Szegény földműves szülők gyermeke volt. Ma is áll a szalmafedeles házikó, melyben a jeles férfiú született. Az emléktáblát elhelyező bizottság hazai szokás szerint a házikó falába akarta tenni az emlékkövet,

 

de a tulajdonosnak az értelme, s magyar köznépbe nem illő keményfejüsége e szándék elé legyőzhetetlen akadályt gördített; igy tehát a bizottság nem tehetett egyebet, minthogy angcl szokás szerint, a templom (nagy-kaposi ev. ref. templom) falába illesztette az emléktáblát.a jövőre nézve jobb megoldás volt ez, ki tudja hogy a ház lebontásánál a tábla fennmaradt-e volna).

Ismertető szöveg: “A ház a század elején atyjáé Erdélyi Mihályé volt. E házat később Erdélyi Mihály, mostani tulajdonosának, özv. Bertitsnének állítása szerint az ö férje atyjának adta el, mert nem birta fizetni “az úr-dolgát”. A képünkön látható ház még egyszer olyan hosszú, mint az; eredeti volt s így nem a régi. Az új tulajdonosok több ízben tataroztatták a régi házat, mintegy két évvel ezelőtt pedig meg két szobát építtetett hozzá özv. Bertitsné a hátsó végén, a kert felé. A ház fele azonban, a melynek utczára néző földes szobájában született Erdélyi János, a régi, csakhogy düledező félben van, úgy, hogy teljesen le akarják bontatni. E szándékára hivatkozva nem engedte meg a mai tulajdonos, hogy az emléktáblát a ház falába illeszszék. Az ok alapos voltát a rendező-bizottság is belátván, a ref. templom oldalfalán kért helyet az emléktábla elhelyezésére, mit az egyházközség a legnagyobb készséggel meg is engedett. A régi háznak a belseje különben tökéletesen olyan, mint a század elején volt. Vastag, szúette mestergerenda húzódik benne végig, mely már egészen korom fekete, valamint a többi gerenda és a deszka mennyezet is. Az ablakfák is a régiek. A szobának baloldali sarkában, mindjárt az ajtó mellett, van a széles padkáju boglyakemencze. E szobával szemben a kamara nyílik, a kettő közén pedig a konyha van, régi, nyilt kéményű tűzhelyével. ” 

Tanulmányait a sárospataki főiskolában végezte, mialatt jobbára magántanitással tartotta fenn magát. Már mint tanuló elsajátította a német és franczia nyelvet, mi nagy hatással volt későbbi irodalmi működésére. 1841-ben ügyvédi oklevelet nyert, de nem vette hasznát, mert egész erejét az irodalomnak szentelte. A Tud. Akadémia 1839-ben, a Kisfaludy-társaság pedig 1842-ben választotta tagjává. 1851-ben tanár lett Sárospatakon, hol halála napjáig (1868. január 23.) mint a nagyhírű iskola büszkesége működött. A filozófiát és az irodalmat tanította. A kiváló férfiúnak sokat köszönhet úgy a pataki iskola, mint általában a protestáns nevelésügy. Szép emléke is maradt Patakon, a mennyiben a főiskolai önképző-kör az ő nevét viseli.
Nagykiterjedésü, magas’ színvonalon álló irodalmi tevékenysége három irányban érvényesült. Mint költő korának jelesei közé tartozott, mint műbiráló elsőrendű tekintély, mint bölcsész úttörő volt. Műbirálatai, esztétikai tanulmányai ma is értékes művek. Kár, hogy német befolyásra valló nehézkes stylusa miatt a súlyos olvasmányok közé tartoznak s mint ilyenek a könnyű után futkosó közönség által ma már figyelmen kívül hagyatnak.
Erdélyi János fiai:  Zoltán és Pál az ünnepen mindketten jelen voltak.
A jeles férfiú emléke megörökitésének főérdeme a Mijó Kálmán dr.-é és Szabó Endre ev. ref. esperesé, kik az eszmét felvetették, a közönség hazafias áldozatkészsége által támogatva, tetté érlelték, a szép ünnepet előkészítették.

Az ünnepély lefolyásáról a következő tudósitást közöljük :

I. Az ünnepély.

A megállapított programm szerint a sárospataki főiskolai énekkar adta elő a „Dalünnepen“ czimü darabot, melynek szövegét Erdélyi János irta. A művészi magaslaton álló éneket a hatalmas nagy közönség, melyben a magyar társadalom csaknem minden osztálya képviselve volt, élénk tetszésnyilvánítással jutalmazta.
Ezután Szabó Endre, mint az ünneprendezőbizottság egyik elnöke, egy pár lelkes szóval megnyitotta az ünnepet.
Majd Szinyei Gerzson, sárospataki főiskolai tanár olvasta fel magas színvonalon, álló, önálló becsű tanulmányát Erdélyi Jánosról, melyben Erdélyit, mint embert, költőt, irót és tanárt méltatta. — A közönség tapssal és éljenzéssel hálálta meg a nyújtott szellemi élvezetet.

— Szinyey beszédének végén hullott le a lepel az emléktábláról, melyről ezen egyszerű szavakat olvasta a közönség:

EBBEN A VÁROSBAN SZÜLETETT 1814. ÁPRILIS 1-ÉN
ERDÉLYI JÁNOS,
ÍRÓ ÉS TANÁR,
A MAGYAR TUD. AKADÉMIA ÉS A KISFALUDY- TÁRSASÁG TAGJA

Az emléktáblát a kaposi nők babérkoszorúja övezte; szalagján e felírással:

„A kaposi nők — Erdélyi emlékének“.

Szinyey után Lévay József, az élő magyar kül- tőnemzedék egyik legkiválóbb jelese, szavalta el a jelen alkalomra irt, szerző engedelmével, lapunk tározójában egész terjedelmében reprodukált ódáját. Az eszmékben gazdag, magas szárnyalásu költemény a szerz ő lelkesedésével és közvetlenségével előadva, szűnni nem akaró zajos tetszésnyilatkozatokra ragadta a közönséget.
Ezután a M. T. Akadémia nevében a tudós társaságnak egyik jeles tagja, Ballag! Géza, emelt szót. Tetszéssel fogadott beszédét itt közöljük :
Midőn a magy. tud. Akadémia Lévay József, igen tisztelt tagtársammal együtt engem küldött ki, hogy az Erdélyi emlékére rendezett ünnepélyen képviseljem, a megbízatást, daczára annak, hogy beteg vagyok, annál nagyobb örömmel elfogadtam, mert ily módon alkalmam nyílt Erdélyi János nagy szelleme előtt hódolatomat közvetlenül bemutatni s az általa oly kitünően képviselt iránynyal szemben rokonszenvemet dokumentálni.
A kép, melyet koszorús költőnk zengzetes ódájában, s a sárospataki főiskola egyik jeles tanára, lendületes emlékbeszédében elénk varázsolt, a nemzet buzgó, nagyhatású apostolának képe volt, azért ragadta meg lelkünket.
Előttünk áll tehát ismét Erdélyi János, az iró és tanár s buzdít és lelkesít bennünket, kik örökébe léptünk, hogy becsüljük meg és gyarapitsuk a drága örökséget, melyet a nemzeti géniusz kincses házában ő és társai fedeztek föl, s melyet azért hagytak ránk, hogy talizmánunk legyen a harezokban és küzdelmek ben, útmutatónk a haladás útján s vigasztalónk a gyász és szomorúság napjaiban.
Erdélyi János a tudomány- és irodalomba a nemzeti szellemet vitte be. Chauvinista azonban nem volt, sőt kereste az összeköttetést a művelt külfölddel. Mint philosophus Hegelre esküdött; de mig .egyrészről a német elme sokszor homályos abstractióit magyaros észjárásával igyekezett ránk nézve hozzáférhetőbbé tenni, másrészről ismét és ismét bebizonyította, |hogy a magyar szellemi élet, a mint a múltban soha sem zárkózott el a külföldi hatások elől, úgy jövőben sem fejlődhet magára hagyatva.
Az idegenek kultuszát senki nem ápolta nálánál buzgóbban, de nem azért, hogy a nemzeti kultúrát kivetkőztesse eredeti jellegéből, hanem hogy megtermékenyítse azt.
Ez az az irány, tisztelt ünneplő közönség, melyet Erdélyi János örökségül hagyott ránk, s mley, — mi is hiszszük és valljuk, — jövő fejlődésünknek és haladásunknak is legbiztosabb és legfőbb föltételét és alapját képezi.
A munkakör, melyben élt és működött, különösen alkalmas volt amaz irány fejlesztésére. Mint iró, tollával, mint tanár élőszóval s mint a reformált egyház tagja mind a kettővel harczolt eszméiért. Ragyogó tollával vetekedett nyelvének ékesszólása s babérokat termett számára úgy a katedrában, mint az irodalomban. De mint a magyarság apostola, át lévén hatva a meggyőződéstől, hogy minden talpalatnyi tér, melyet a reformált egyház részére meghódít, hódítás egyszersmind a magyarság részére is, egész lelkesedéssel s odaadással szolgálta egyházát is.
A mai nap ünnepi szónokai példányképül állították őt elénk s mi ezekben az ünnepélyes perczekben szent fogadást teszünk, hogy e példányképet híven követni fogjuk. A szavak elhangzottak, de megfogam- zottak lelkűnkben, mert az eszmék tolmácsai szellemük erejével képesek voltak szivünk legbensőbb rej- tekébe behatolni.
Ezért méltán megilleti őket a legteljesebb elismerés és köszönet. De különösen elismerést érdemel, s a magy. tud. Akadémia, mint a magyar szellemi élet központja nevében és megbízásából kedves kötelességem is azt kifejezni, — az a lelkes kis csapat, élén Szabó Endre esperes és dr. Mijó Kálmán urakkal, mely alkalmat adott nekünk, hogy ezen emléktábla, mint oltár előtt lerójuk hálás kegyeletünk adóját.
Adja az Isten, hogy miként ez a kis csapat, úgy a nemzet minden fia tudjon örökkön-örökké lelkesedni az eszmékért s azoknak bajnokaiért, akkor aztán be ; fog következni, a mit Erdélyi János kívánt:

»S ne lásson oly hazát,
Mint kedves magyar hazánk,
A messsze elmenő nap S a nagy kerek világ!«

Utána ismét Lévay lépett a közönség elé s a Kisfaludy-társaság nevében mondta a következő beszédet :
Engem nemcsak a Magyar Tudományos Akadémia, hanem a Kisfaludy-Társaság is megbízott azzal, hogy kifejezést adjak részvétének a mai szép ünnepé-

 

Zdroje:

Emlékhelyek a Felvidéken

Ung, 1914, 52 évfolyam 

Ung, 1894, 32 évfolyam

 Vasárnapi Ujság, 23.9.1894 

nvt-magyarhaz.eu

 vkaposany.sk