Prečo sa rieka Laborec volá Laborcom?

Úvodné myšlienky.
Rozmýšľala som, či vôbec napísať tento článok, nakoľko udalosti v ňom nie sú overiteľné aj z ďalších zdrojov.  PRETO TENTO ČLÁNOK BERTE IBA AKO ÚLET A LEGENDU A NIE AKO HISTORICKY PODLOŽENÚ SKUTOČNOSŤ. Napriek tomu, že existuje veľa článkov, ktoré udalosť popisujú s vážnosťou, ja vravím fantazijný úlet.
Potrebujeme vôbec legendy, možno polopravdy, alebo či má náš svet stáť iba na overiteľných faktoch? Má, keď ide o minulosť potvrdenú z viacerých zdrojov. A tá existuje IBA posledné storočia stredoveku, čo sa týka východu. Keď som si ale prečítala minulosť mesta Medzilaborce a okolia ( v závere článku), že na základe obyčajnej legendy si vybudovali historický pútač, dospela som k rozhodnutia ÁNO. Prečo si neokoreniť 1125 ročnú minulosť, zachovať si ju v tomto ponímaní, než vôbec si ju nezachovať? Prečo nebrať to, čo sa dá, čo sa ponúka, aby aspoň niečo ostalo v našom kúte? Prečo začať našu históriu iba od roku 1300 cca., keďže iba od toho časového úseku vieme doložiť archívne listiny? Koniec koncov aj Jánošíka berú ako legendu a jeho rodná obec a okolie ho má za turistickú atrakciu. Ak by sme boli tak marketingovo šikovnými akými sú rusíni, tiež by sme mohli vytvoriť pár pútačov na základe legiend, tu konkrétne na základe Anonymusovej kroniky. Kto by to riešil? Nikto, iba by sa každý tešil.
Vodné toky naši predkovia pomenovali rôzne.  Aj podľa mien, aj podľa výzoru krajiny, aj podľa samotnej vody ( pomalá, rýchla-sebes….), atď.

Nás zaujíma Laborec ( maďarsky Laborca).

Laborec môžeme kľudne volať presúvacou riekou, keďže je historicky zdokumentovaný jej  posun zo smeru, ktorý tvorili obce postavené popri rieke pod Strážskym ako Pusté Čemerné a Lesné. Tok rieky sa presúval po stáročia o to dokonca o niekoľko kilometrov na východ. Až „pristál“ do súčasnej podoby.   certizne.eu, ,wikiped.

Prameň rieky Laborec, obec Čertižné Nízke Beskydy.

Poskytneme Vám 3 možnosti jeho pomenovania a môžete si vybrať, ktoré sa Vám páči. 

  1. základ slova lab má pôvod v indoeurópskom slove albh, čo znamená biely. To znamená bielu, svetlú rieku, podobne ako napríklad Labe. To dosvedčuje prastaré slovanské osídlenie.
  2. Názov Laborec odvodený z turecko-bulharského Albars. Z toho postupne prešlo cez maďarčinu (Labrac) slovenský a ukrajinský názov rieky Laborec. Význam v tejto verzii by teda bol  „hrdinský pardál“ 
  3. Podľa Anonymusa je rieka pomenovaná po slovanskom veľmožovi Laborcovi, ktorý vládol v 9. storočí Užhorodu.

Ktoré pomenovanie je najbližšie k pravde už nikto nepovie, ibaže sa nájdu iné dostupné zdroje. Alebo sa spracujú všetky archívy. Možno  sú všetky tri  fikciou, výmyslom, alebo legendou, povesťou. Nevadí. Aj legendy potrebujú žiť. Stále lepšie vedieť niečo ako nič)).

Ja som si vybrala číslo 3. Knieža Laborca. A keby je aj legendou, mne sa páči. Som náchylná veriť jej a rada by som, keby sa to bola odohrala takto.

 3.Laborec bol pomenovaný po kniežati Laborcovi.

   Zdroj: severovychod.sk 

Meno kniežaťa Laborca sa prvýkrát objavuje v uhorskej kronike Gesta Hungarorum z 12.storočia od Anonymusa, ktorý opisuje dejiny Maďarov  od pravlasti v Skýtii (sev. Ázia) až po knieža Gejzu a založenie uhorského štátu. Kronika zakladá stredovekú, latinsky písanú uhorskú historiografiu. Niektorí kronike veria doslovne, iní vravia, že nie je presná.

Ja jej verím. S rezervou. Je samozrejme, že Anonymus sa mohol v istých veciach mýliť, veď spracovával 300 ročnú históriu. Mal podklady v starých maďarských kronikách, určite písal aj na základe ústneho tradovania. Ale stále lepšie spracovať 300 ročnú históriu, ako tisícročnú, pretože je výrazne presnejšia. Napr.: Podľa Neagu Djuvaru je vecná presnosť Anonymusovej práce pravdepodobne vysoká, pretože ide o najstaršiu zachovanú maďarskú kroniku a vychádza z ešte starších maďarských kroník.

Preto nie je dôvod Anonymusovi až tak neveriť, nik nebol bližšie k pravde  a tiež nič iné z toho obdobia neexistuje. ( k nemu už iba malá perlička. Mnoho historikov sa domnieva, že bol zo Zemplínskeho okolia, alebo tu žil dlhšie pred tým ,ako a pripojil k Bélovi III. za kronikára. Príliš presne, príliš veľa informácií spracoval napr. zo Zemplínskeho hradu a celkovo zo Zemplínskej župy, než z  iných  krajín). 

Anonymova kronika( Gesta Hungarorum) z 12.storočia 

Anonymus (  Bele Regis Notarius, tiež Anonymus, tiež Magister P) v nej napísal, že bulharský Laborec  zahynul pri rieke Laborec.

Užhorod:

V priebehu 9. storočia sa opevnený hrad Hung zmenil na opevnené rannofeudálné mestské sídlisko (dnes Užhorod ), ktoré sa stalo centrom nového slovanského kniežatstva, na čele ktorého stál Laborec, ktorý bol vazalom  Veľkej Moravy ( existuje predpoklad, že knieža Laborec sa  podriadil Svätoplukovi a platil mu dane). Rovnako Simeon, rozširujúc svoju moc na sever, sa snažil si ho podriadiť a na konci 9. storočia prinútil Laborca uznať jeho autoritu.  Laborec vládol teda v čase panovania Svätopluka vo Veľkomoravskej ríši ( 871-894), Olega Múdreho v Kyjevskej Rusi ( 879-912) a Simeona I. v Bulharskom cárstve ( 893-927). 

V roku 896 maďarské kmene prekročili Karpatské pohorie (cez Verecký priesmyk)  a migrovali do Panónskej kotliny. Knieža Laborec padol  z moci úsilím Maďarov a kyjevských síl. Laborec bol porazený a zabitý na brehu rieky, ktorá dodnes nesie jeho meno Laborec.  Podľa mnohých súčasných historikov Laborec nebola skutočná osoba a niektorí považujú ho za Bieleho Chorváta.  

Preklad z 13. kapitoly kroniky Anonymusa : 

Knieža ÁLMOS so svojou družinou prišiel k pevnosti Hung ( Užhorod), aby ju dobyli. Keď začal stavať tábor pri múroch, vtedy veliteľ tejto pevnosti, ktorého volali Laborec a v ich jazyku bol kniežaťom , dukom  ( presnejšie ispánom- najvyšším kráľovským úradníkom stojacím na čele župy) , dal sa na útek a chcel sa dostať do opevnenia Zemplínskeho hradu. Vojaci ho prenasledovali, pri rieke ho chytili a tam ho na povraz obesili. Od toho dňa rieku nazvali jeho menom Laborec. Vtedy knieža Álmos so svojimi ľuďmi vošiel do pevnosti Hung, obetoval bohom veľké obete a hodovali 4 dni.

Álmos

turul.info                                                                                                             alkotar.eu

Ešte raz preklad Anonymusovej kroniky slovenskými prekladateľmi.

P. MAGISTRI, QUI ANONYMUS DICITUR, GESTA HUNGARORUM
(Dejiny Maďarov p. Magistra, zvaného Anonym)

O hrade Hung

Vtedy sa vojvoda Almoš (dux Almus) a jeho veľmoži, keď počuli o týchto veciach, zaradovali nad obvyklú mieru a tiahli koňmi k hradu Hung (castrum Hung), aby ho dobyli. A keď sa rozložili táborom okolo hradby, tu sa dal na útek veľmož – v ich jazyku duka – tohto hradu, menom Laborec (comes Laborcy) a utekal k hradu Zemplín (Castrum Zemlum); Toho vojvodovi bojovníci prenasledovali, chytili u akejsi rieky a na tom istom mieste obesili a od toho dňa nazývali tú rieku menom Laborec. Vtedy vojvoda Álmoš a jeho vojaci vstúpili do hradu Hung, vykonali veľké obete k počtu nesmrteľných bohov a štyri dni robili hostiny. štvrtého dňa potom zvolal vojvoda Almoš radu a prijal od všetkých svojich ľudí prísahu a ustanovil ešte za svojho života za vojvodu a náčelníka svojho syna Arpáda (filius Arpad).

Citácia odbornej literatúry:

Maďarské kmene vedené Álmošom prešli zrejme Karpaty cez Verecký priesmyk a ocitli sa na území horného Potisia. Presunom pozdĺž rieky Latorice došli na Potiskú nížinu, kde údajne narazili na odpor tamojších Slovanov a Valachov. Po dobytí pevnosti Mukačevo sa však maďarské vojská rozdelili na dve časti. Prvá časť vedená synom Álmoša Arpádom postupovala na východ smerom na Boršovu. Druhá skupina sa vydala na západ, k pevnosti Ungvár, ktorú mal brániť legendárny knieža Laborec. Pevnosť vraj kapitulovala až po štyroch dňoch obliehania. Zdroj. Konečný: Náčrt dejín karpatských rusínov. Prešovská univerzita.

V maďarčine: 

Ungvár- mesternek mondott, de a késői utókor által Anonymusnak nevezett krónikás ekképpen tudósít bennünket:

~ 13. Hung vára

Akkor Álmos vezér és főemberei ezek hallatára módfelett felvidultak, és Hung várához lovagoltak, hogy elfoglalják azt. Miközben tábort ütöttek a fal körül, a várnak Laborc nevű ispánja – az ispánt az ottlakók nyelvén dukának mondták – futóra fogta a dolgot, és Zemplén vára felé sietett. A vezér katonái űzőbe véve őt, egy folyó mellett elfogták, és mindjárt azon a helyen felakasztották. Attól a naptól kezdve ezt a folyót az ő nevéről Laborcnak hívták. Aztán Álmos vezér és övéi bevonulva Hung várába, a halhatatlan isteneknek nagy áldozatokat mutattak be, és négy napig tartó lakomát csaptak. A negyedik napon pedig Álmos vezér tanácsot tartván és övéit mind megesketvén, még életében vezérré és parancsolóvá tette fiát, Árpádot. Ezért hívták Árpádot Hungvária vezérének, összes vitézeit pedig Hungról hungvárusoknak nevezték el az idegenek nyelvén, és ez az elnevezés mostanáig él az egész világon. Fordította: Pais Dezső, Forrás: www.mek.iif.hu

Urobme si fantazijný ÚLET, sledujme legendu a teda tú stopu, ktorú uvádza prvá uhorská kronika. Užhorod- útek na hrad Zemplín, úmrtie pri Laborci.

Národopisná mapa Uhorska spojená s úradným lexikónom osád ( z r. 1773)- prof. A.Petrov
Z Užhorodu si vedel vybrať 2 cesty čo najkratším smerom na juh do obce Zemplín na Zemplínsky hrad tak, aby pretínal rieku Laborec.
Najjužnejšiu cestu cez obec Minaj určite nie, pretože tam sa nestretáva s riekou  Laborec.
1. Najrýchlejšou cestou je cesta popod Uhom, smer Pinkovce, Bajany, popod Lieskovú ( Mogyorós), cez Križany ( Mokcsa) na Vojany, cez most vo Vojanoch a cestou v lese popri Laborci nad Ižkovcami do Veľkých Raškoviec- smer Zemplín.
2. Ešte rýchlejšia je Užhorod -Tarnócz- Vojkovce,  cez  Kapušany na Vojany.
Obidve cesty sa stretávajú pred Vojanami.
Mohol prejsť cez most a popri Laborci ísť smerom na Raškovce ( bodkovane) a odtiaľ na Zemplín. Mohli ho chytiť a obesiť v časti  od Vojan- Ižkovce- po Veľké Raškovce popri Laborci. 
Ale.
Kratšiu a rýchlejšiu cestu mal, ak nezašiel do Vojan, ale pokračoval buď priamo do Ižkoviec cez dedinu a cez Laborec sa napojil sa na cestu popri Laborci v  lese, alebo popod dedinu pri Hradnom vrchu ( Várhegy) a cez Laborec do Raškoviec, tiež a napojil na cestu v lese.
Táto oblasť bola v čase jeho žitia obývaná. Dokonca veľmi, ale o tom v inom článku. Tu ho tiež mohli chytiť- medzi Ižkovcami a Veľkými Raškovcami pri Laborci.
Nižšie už nemohol, všade bol les, nebola cesta. A následne je už Latorica  a Laborec končí pri Oboríne.
Mapa je z r. 1782. Tiež 880 rokov po udalosti, pri ktorej bolo ešte viac lesov a menej možnosti výberu.  Tieto vyznačené cesty sú hlavné, čo znamená, že boli aj predtým.
Treťou  variantou je, že z Užhorodu vyšiel zo severnej časti nad Uhom po Lekárovce, kde prešiel most cez Uh na smer Bajany a pokračoval spomínanou cestou popod Lieskovú, cez Krížany a buď cez Vojanský most, alebo kratšie cez, popod Ižkovce.
 
Netreba sa čudovať a hlavne netreba náš kraj podceňovať. Bol miestom mnohých významných udalosti a bol osídlený. Keltské nálezy, hrady z blata, hliny ( sárvár) , rody siahajúce do stredoveku ako napr. Csiceriovci a iné významné udalosti v stredoveku, ktoré teraz bádame.

Zemplín.

Obec Zemplín: O existencii murovaného hradu sa zachovala najstaršia písomná zmienka z roku 1214, kedy tu sídlil „comes curialis de Zemlu“, t.j. zástupca župana. To znamená, že hrad ešte stál v roku 1214. A oveľa skôr. Napr. podľa Anonymusovej kroniky, ale aj podľa archeologických nálezov. 

Dnes sa nám javí obec Zemplín ak malinká skrytá dedinka. Ibaže ona bola sídlom celého Zemplína, podľa nej bola pomenovaná celá  Zemplínska župa. Dnes sa nám isté veci nezdajú, keď vidíme napríklad malú dedinu a hlavne na východe. Povieme si, kdežeeee.  Ale nie je to tak. Náš krajný východ bol dejiskom mnohých veľkých udalostí v histórií.

Hradby Zemplínskeho starého vodného hlineného hradu existujú dodnes. Sú na nich dva kostoly. Gotický kalvínsky kostol bol prestavaný v roku 1628 do dnešnej podoby. Jeho veža bola postavená z ruín hradnej veže, ktorá ešte existovala v roku 1872. Vedľajší gréckokatolícky kostol bol postavený v roku 1804.

Konali sa tu župné zhromaždenia v rokoch 1299 až 1754 (až na krátke prerušenie). Najskôr sa konali na hrade a potom v obrovskej budove postavenej na tento účel, ktorá sa zachovala dodnes v strede dediny.

Hradby Zemplínskeho starého vodného hlineného hradu :

 

Kniežací hrob.

Archeológovia (s rôznou intenzitou) sa tejto oblasti venujú dlhodobo. Skutočná archeologická senzácia však nasledovala v roku 1959. Na vrchu Veterný mlyn oproti obrovskému zemplínskemu zemianskemu hradu vykopal košický archeológ Vojtech Budinsky-Kricka prehistorický mohylový hrobový cintorín a týmto spôsobom vlastne narazil na mimoriadne bohatý kniežací hrob, ktorý bol následne vykopaný.

V. Budinsky-Kricka a Anton Tocik, riaditeľ Archeologického ústavu v Nitre požiadali o pomoc identifikácie Nándora Fetticha ako najkompetentnejšieho odborníka na spracovanie nálezu veľkého významu.

Fettich bol vynikajúcou, medzinárodne uznávanou osobnosťou maďarskej archeológie medzi dvoma svetovými vojnami, ktorý bol tiež prijatý za člena niekoľkých zahraničných vedeckých združení. Jeho vynikajúce pozorovacie schopnosti dopĺňala skutočnosť, že bol zručným zlatníkom, takže na vysokej úrovni mohol analyzovať techniku ​​výroby každého objektu.
Ku koncu sa vedci nezhodli.

Na základe bezkonkurenčných bohatých príloh k hrobom považoval Fettich zosnulého za bohatého a dokonca za princa, a keďže z doby dobývania nevieme o žiadnom inom zosnulom princovi, stotožnil ho s Álmosom, ktorý bol podľa písomných zdrojov zabitý.

Fettich predpokladal, že zosnulý (pretože si myslel), že sa nezmestil do rakvy, bol sťatý. K tomuto záveru dospel tak, že nakreslil človeka s výškou 190 cm, premietol ho na kresbu hrobu od slovenských kolegov a tieto dve kresby sa nezhodovali. Na výkrese pripevnil chodidlo na koniec rakvy, takže hlava už nemala miesto.

Podľa Gyulu Lászlóa však boli ozdoby dobývajúcich kniežat vyrobené zo zlata. Pohár zemplínskej hrobky bol z pozláteného striebra a v hrobke bolo iba sedem šípov. U dobyvateľov mali dokonca aj hlavy klanov osem šípov. To všetko vylučuje, že v hrobe Zemplén bol pochovaný princ, knieža. Zosnulý teda nebol princom, nebol ani chudobným človekom, niekde okolo úrovne hláv klanov. Tu končia fakty, pretože z nálezov nebolo možné odvodiť nič iné.

V každom prípade je skutočnosťou, že tento v XX. storočí vykopaný hrob je jediným autentickým vykopaným kniežacim / alebo hrobom hlavy klanu.

Neexistujú a nikdy nebudú dôkazy o tom, že táto bohatá hrobka patrila Álmosovi, ale minulosť nie je nikdy úplne známa, takže sme, boli sme a budeme nútení robiť domnienky.

Vysoko kontroverznú knihu: Vojtech Budinský-Krička – Nándor Fettich: Das altungarische Fürstengrab von Zemplín (1973) si môže prečítať ktokoľvek.

Zdroj: arpad.lapok.hu

Nezrovnalosti. Na nete som sa stretla so zdrojmi, ktoré prepisujú kroniku Anonyma vsunutím slovných spojení. Napr.veliteľ tejto pevnosti, ktorého volali Laborec a v ich jazyku bol knieža, dal sa na útek a chcel sa dostať do opevnenia Zemlum (Zemplínsky hrad na Zemplíne, predpokladá sa, že v súčasných Michalovciach). Vojaci ho prenasledovali a pri rieke Sviržava ho chytili a tam ho na povraz obesili. Od toho dňa rieku nazvali jeho menom Laborec. Napr. tu: wikipedia.org

Je to hlúposť, nikde sa v kronike nepíše, že pri rieke Sviržava. Citujú kroniku a vsunú do nej to, čo chcú aby v nej bola. Chytili ho pri jednej rieke sa píše a tú pomenovali menom Laborca.

Šialené. Tu skončila moja predstavivosť. Ale úplne. Kto má logický úsudok tiež vie. Tu smrť Laborca posunuli k Michalovciam. Každá obec prepisuje legendu a prispôsobuje si ju. Ďalšie budú Medzilaborce, ale oni na svojej legende poriadne zapracovali, čo sa mi veľmi páči. Legendy o Laborcovi sú tak poprepisované, že je to fakt až šialené.

https://www.wikiwand.com/en/Laborec

Prečo sa tu niekto teraz domnieva, že asi súčasné Michalovce a takto teda zahynul pri Michalovciach? Lebo by to bola pekná história pre Michalovce? Ale v takom prípade vypadajú z hry Medzilaborce, ktoré na to stavili svoju históriu. 

V každom prípade a pri všetkej úcte, ani náhodou nešlo o hrad v Michalovciach. Ani v prípade privlastnenia si smrti Laborca Medzilaborcami ( nemá zmysel posúvať hrad do Michaloviec, lebo podľa nich zahynul v Medzilaborciach) ,ale ani v prípade obce Zemplín,  nakoľko ak utekal nami vyznačenou cestou, nešiel by okľukou na Michalovce smerom na sever.

Ak berieme do úvahy tie pospletané legendy ( Michalovce, Medzilaborce) , vieme nájsť zamotaný koniec? Nie.

1. otázka znie, prečo utekal k Medzilaborciam? Vyše 100 km. Prečo by húni prenasledovali na koňoch niekoho takú vzdialenosť, keď ho mohli chytiť 20 km od Užhorodu pri Vojanoch a Ižkovciach?

2.Ak podľa nich zemplínsky hrad neležal v Zemplíne, ale v Michalovciach neviem nájsť logiku. Buď ho zabili pri Michalovciach, alebo ako ho mohli zabiť aj v Medzilaborciach? Alebo ho zabili v Medzilaborciach a zabitie pri Michalovciach je blud? Predsa neunikal do michalovského zemného hradu naokolo na Medzilaborce vyše 100 km a čo? Vrátil sa ďalších vyše 100 km, aby bol usmrtený pri Michalovciach? On nešiel na výlet po krajine, on unikal najkratšou cestou do bezpečia predsa.

3. Úprimne- pomenovanie Medzilaboriec podľa mňa vzniklo tak, že obec ležala na sútoku 2 riek Laborca. Preto je tam prvá časť slova Medzi.  V stredoveku ešte stále pomenúvame osadu Medzibrod panstvo Drudethovcov, dokonca aj neskôr, ešte aj v 16. storočí.  Ak by tam bol v roku okolo 900 zahynul Laborc, prečo by už to neboli Medzilaborce, ale Medzibrod desiatky storočí po udalosti? Ak rieku Sviržavu po smrti Laborca pomenovali na Laborec , prečo neskôr valasi zakladajú Sviržavu a nie Laborec, či Medzilaborce. 

Strašne veľa logických otáznikov a odpoveďou sú prepletané, prerobené legendy. Hmlisté a nejasné a vzbudzujúce nedôveru.

Prečo sa odopiera história obce Zemplín a Zemplínskeho hradu, keď vďaka ním bola pomenovaná Zemplínska župa? Zemplín nájdeme aj na Lazorovej mape z.r.1513 ako rovnako významné miesto ako Kapušany. Dokonca tu je tak krásne a jednoducho vidieť únikovú cestu popri Uhu, pretnúc Laborec za Kapušanmi do Zemplína. 

– knieža Laborec- ispánom- najvyšším kráľovským úradníkom stojacím na čele župyLaborc nevű ispánja – az ispánt az ottlakók nyelvén dukának mondták – futóra fogta a dolgot, és Zemplén vára felé sietett.

utekal k hradu Zemplín (Castrum Zemlum) 

-Zemplín- comes curialis de Zemlu“, t.j. zástupca župana.

-Ede Reiszing v dejinách Zemplínskej župy vydaných začiatkom 20. storočia napísal, okrem iného, že samotná župa dostala meno od zemplínskeho zemného hradu. Názov Zemplín odvádza zo slovanského slova zem, zemlja a vidí v tom znak toho, že tu bývali Slovania obrábajúci zem. Zaoberal sa aj otázkou stavby hradiska. Podľa neho Slovania poznali stavbu valov, ohradzovali nimi vyvýšené miesta, aby chránili seba i svoje stáda. Pri výskume valu sa ukázalo, že Slovania využili starú kelto-dácku konštrukciu, ktorú upravili a zvýšili. Posledné úpravy obranného systému sa uskutočnili v stredoveku, kedy tu stavali župný hrad.

Toto nie sú Michalovce ani Medzilaborce.

Toto je Zemplín jednoznačne.  

Následne sa ďalšia teória bije, že zahynul pri Medzilaborciach. Keď Michalovce, keď Medzilaborce, prečo by sme sa nepridali do zoznamu aj my na základe Anonymusovej kroniky?  Stretla, čítala som článok, že mu odťali hlavu tatári. Autor sa sekol iba o 360 rokov medzi jeho žitím a pustošením tatárov. A ďalšími rôznymi inými. Určite sú ďalšie a ďalšie legendy, ale každá nech ostane tou svojou a nepretvára  iné. Ako napríklad doplňovanie slovných spojení do kroniky Anonymusa.

Prekvapená som ostala pri dejinách mesta Medzilaborce. Sú šikovní, predali sa. Dali pútač svojej histórie osobnosťou kniežaťa Laborca a stavili aj na cestovný ruch. Samozrejme to je dobré.  Kto aký je šikovný, tak žije. Predpokladám, že na základe ich legendy niekto vsunul tú Sviržavu do Anonymusovej kroniky. O čo ide?

Pôvod názvu Medzilaborce:

  1. Podľa Anonymovej kroniky v 13. kapitole je uvedená etymológia slova Laborec. Laborec bol veliteľom a vládcom hradu Hung a celej severovýchodnej oblasti Slovenska. Keď prichádzali Maďari, dal sa na útek smerom k hradu Zemplín (Zemlun), ale vojaci Amošovi ho chytili a obesili na brehu rieky, ktorá sa od tej doby volá Laborec.- toto sedí
  2. V letopisoch a kronikách sa spomína, že pri príchode Maďarov na naše územie vládol v susednom Bulharsku knieža Salan, u nás akýsi Ruga. Spomína sa i meno kniežaťa Laborca. Podľa kroniky bol to Bulhar. Jeho osud bol tragický. Prehral bitku s Arpádom a našiel smrť v prudkom toku rieky, ktorú ľud na jeho počesť pomenoval Laborcom.
  3. Iný prameň, legenda, hovorí, že rieka Laborec bola pomenovaná po staroruskom kniežati Laborcovi, ktorý vládol v 9. storočí veľkému užhorodskému kniežatstvu a ktorého uhorské vojská po páde užhorodského zámku prenasledovali údolím rieky Sviržavy (Laborca). Na sútoku dvoch riek ho chytili (lokalita dnešných Medzilaboriec) a v roku 903 popravili. Existujú domnienky, že na tomto mieste bola aj osada Sviržava, ktorú neskôr premenovali na Laborec. Podľa iných názorov sa predpokladá, že osada vznikla o niečo neskôr, počas valašskej kolonizácie, keď sa pastieri usadzovali v údoliach riek pod Poloninskými Karpatmi. Pomenovanie Laborec jestvuje dodnes, hoci úradne je pomenovanie Medzilaborce.
  4. Pri bode 2 mám vážne pochybnosti. Letopisy a kroniky Medzilaboriec. Je zaujímavé, že stredovek na východnom Slovensku absentuje informáciami.
  5. V roku 1785 vyzerali Medzilaborce ako napr. Ižkovce. Aké boli 800-900 rokmi predtým? Majú letopisy a kroniky?
  6. Ani tretina Kapušian. Oni majú kroniku z roku 896? 1125 ročnú?  Teraz vážne, takéto staré údaje nemá ani archív v Lelesi, ani Sztárayovský archív, ani Drahňovský nemal. Ibaže tento záznam bol daný pred možno 200 rokmi, niekto retrospektívne na základe legendy zapísal. V tom čase, keď sa udalosť odohrala tu žilo pôvodné obyvateľstvo a kmene. Nie kronikári. Vďaka za Anonymusa, veď aj ten žil 300 rokov po udalosti.
  7.  K bodu 3. Iný prameň, legenda ( jednoducho povedané podľa legendy, ktorá je pre nich prameňom, že sa udalosť takto stala). A ten spomína Sviržavu a posúva smrť Laborca k Medzilaborciam.  Nie je doložený zdroj legendy, ako v prípade Anonymusa kronika, ktorá udáva smer úniku.  Uverím, keď uvidím zdroj.

Ale v podstate je to ÚPLNE JEDNO. Základom je, že oni na bode 3 trhli. A poriadne. Vedia sa predať, vybrali si tú možnosť z troch, ktorá sa hodila IM. To je základ. Klobúk dole pred nimi.  Stali sa známymi s postavou Laborca.  A chudák, možno bol zabitý niekde úplne inde. ALEBO ANI NEEXISTOVAL. 

Napriek tomu rusíni vedia to, čo my nevieme.

 Zdroj: severovychod.sk 

Socha kniežaťa Laborca je umiestnená nad obcou Habura (v chotári susednej dediny Čertižné je žriedlo rieky Laborec). Je vysoká vyše päť metrov a stojí na takmer dvojmetrovom podstavci z prírodného kameňa. Autorom bronzovej sochy je akademický sochár Ján Ťapák. V podstavci pod sochou sa nachádza schránka so zeminou zo 106 rusínskych obcí, čo symbolizuje jednotu Rusínov. 

Laborec pozerá do Laboreckého údolia.

Knieža Laborec od Janka Alexyho ( 1920-1930)  Zdroj: webumenia.sk 

Na záver: Mapa, ktorá zobrazuje Karpatskú kotlinu  v predvečer maďarského výboja s prihliadnutím na rozprávanie Gesta Hungarorum

 

Ďalšie neurčené zdroje: wikipedia

Bol to úlet sledujúci legendu. Nebola to historicky potvrdená udalosť. Niečo ako rozprávka na dobrú noc. Ale aj tie niekedy potrebujeme. 

  

ÁLMOS.

Álmoš alebo Almoš bol jedným z legendárnych 7 vodcov staromaďarských kmeňov, ktoré smerovali do Karpatskej kotliny.

Vodcovia:

  • Álmoš
  • Előd
  • Ond
  • Kond
  • Huba
  • Taš
  • Töhötöm (Tuhutum)

Jeho sochu pred rokom našli v pivnici Budínskeho hradu. Čítajte TU.

Počas svojho pobytu v Etelköze si Álmoša ostatní vyvolili za svojho najvyššieho vodcu. Ten však pravdepodobne vzhľadom na svoj vek preniesol túto poctu na svojho syna Arpáda.  A práve Arpád je považovaný za vodcu, ktorý priviedol starých Maďarov do Karpatskej kotliny, kde sa čiastočne usadili v Zátisí a medzi Dunajom a Tisou.

Jeho mamou bola Emese.

Emese fejedelemasszony az ősmagyar hitvilág szerint az Árpád-ház ősanyja. Férje valószínűleg Ügyek törzsfő, fia Álmos vezér volt.(László Gyula rajza.)

 Nájdite si face uživateľa: Rakamazi Teknősház Látogatóközpont.
Tam môžete vidieť, ako Emese spí a sníva v jurte. Je to v Tokaji pod mostom. Je tam múzeum, skanzem, veľmi pekný.
Podľa legendy jej vták Turul privolal sen, že z Emesinej maternice vytryskne rieka, ktorá sa rozprestrie v cudzej krajine. Podľa vykladačov to znamenalo porodiť chlapca, ktorý vyvedie svoj ľud zo svojej domoviny, Levedie, a jeho potomkovia budú slávnymi kráľmi. Tak sa narodil Álmos, ktorý si podmanil naše územia. Pekná legenda.
Emese álma – Dávid Júlia alkotása.
Emese fia – Álmos (László Gyula).
MAGYAR MONDÁK : EMESE ÁLMA
Messze keleten, a végtelenbe vesző, füves síkságon, békés, szép életet éltek a magyarok. Lassan terelgették nyájaikat legelőről legelőre a fű növése szerint, s asszonyaik, gyermekeik nehéz, hatkerekű sátorszekereken követték a nyájak útjait. Hosszú szarvú, fehér ökrök vonták a szekereket, serdülő leányok nógatták az ökröket, s a sátrak likán kék füst szállt föl az ég felé, ahogy odabent asszonyok főzték az ételt.
Férfiak, legények, serdülő kamaszok a nyájakat ügyelték lóháton, mások vadásztak, halásztak. Ez a nyájait terelgető lovasnép a csillagoktól tanulta a bölcsességet, és a puszták végtelen síkjától a türelmet.
Nem építettek házakat maguknak. A szellős sátor tisztább volt és sokkal kényelmesebb, mint a megtelepedett népek alacsony földkunyhói,vagy sötét kőházai. Sátraikat színes szőnyegek díszítették, s öltözetük is jobb volt, mint a megtelepedett népeké. Szakértelemmel cserzett, puha bőrruhát viseltek a magyarok, s alatta vászonból készült alsóruhát, amit abban az időben még sem a rómaiak, sem a görögök, sem a germán népek hírből sem ismertek.
Ősi szokás szerint a fiúgyermek hároméves koráig anyja sátorszekerén töltötte életét. Mikor betöltötte a három évet, kapott egy birkát, amin lovagolni tanulhatott, és egy gyermek-íjat, hogy hozzászokjon a használatához. Birkáján ülve követte a nyájak mozgását, míg be nem töltötte a hatodik esztendőt, és apja megajándékozta egy csikós-kancával. Megesett, hogy a csikóval együtt szopta a kancát a gyerek is.
Mire elérte a tizedik esztendőt, ismernie kellett harminchárom ősének a nevét. Megtanult lovat pányvázni, vágtató ló hátáról vadat nyilazni,értett a pásztorkodás minden csínjához, és futárszolgálatot végzett szükség esetén, vadászhatott egyedül, és a csatában apja fegyverét hordozta.
A csaták egyre gyakoribbak lettek a síkságon, míg végül is hozzá tartoztak az élethez. A régi jó idők elteltek már, amikor mindenki számára volt bőven hely a nagy síkságon, s csak kalandra vágyó legények portyáztak csatát keresve. Népek és nyájak megsokasodtak, s harc döntötte el, hogy ki él meg és ki nem. A gyöngébb törzseket észak felé szorították föl az erősebbek, ahol rövidebb volt a nyár és szigorúbb a tél s az élet nehezebb.
Pásztorkodó népek számára mindég a váratlan ráütés volt a legnagyobb veszedelem. A nyílt mezők nem nyújtottak menedékhelyet. Porfelhő jelent meg az ég alján valahol, s még a birkán lovagló kisgyermek is tudta, hogy csak veszedelmet jelenthetett.
Abban az időben a besenyők voltak a magyarok legádázabb ellenségei.Ez a harcias rokon-nép kelet felől nyomult nyugatnak a nagy síkságon, akárcsak századokkal azelőtt a hunok meg a magyarok tették. Támadásuk pusztulást jelentett mindenki számára. Besenyők nem kértek s nem adtak kegyelmet.
Egy szép meleg, nyári napon szokatlanul kis létszámú törzs vonult lassan a síkságon, keletről nyugatnak. Csaba vezér leszármazottjának, Ügyeknek a törzse volt a vándorló csoport. Elöl a fiatal törzsfő maga vezette a harcosok csapatát táncos, fekete ménjén. Mögöttük, az első sátorszekéren, fiatal asszonya, Emese. A szekérsort nem követték nyájak,mint máskor.
Ügyek és Emese útban voltak a táltos szállásához, hogy áldást kérjenek házasságukra. Délről gyorsan közeledő porfelhő tűnt föl hirtelen. Jókora besenyő portya támadt reájok. Nem volt fejveszett kapkodás. Erős karok emelték be a szekerekbe a kisgyermekeket. A szekéroszlop megállt. Asszonyok, gyermekek íjak után nyúltak. A lovasok félkörben helyezkedtek el a szekerek és a támadók között. Nyilaik leszedték a nyargaló lovak hátáról a támadók első
sorát. Gondosan célzott nyilak süvítettek elő a szekérponyvák alól is. De a támadás jött tovább.
Ügyek és emberei kardot vontak, csákányt markoltak. Tudták, hogy az ellenség túlerőben volt, és csupán a csoda menthette meg őket. De készek voltak meghalni, mindannyian. Egyszerre csak új porfelhő támadt nyugaton. Szélesebb, nagyobb, mint amit a besenyő lovak vertek föl azelőtt. Gyorsabban is közeledett. Már hallani lehetett a paták dübörgését is. A besenyők megtorpantak, de már késő volt. Megnyílt a porfelhő és hosszú, gonosz szarvak hatalmas erdeje jelent meg, sok ezer nyargaló, megvadult fehér marha, s kikerülve az ismerős szekereket, rászakadt a megdöbbent besenyőkre,porba taposva lovat és embert. A hatalmas ökörcsorda mögött magyar csordások nyargaltak habzó lovakon, pattogó karikásokkal. Vezetőjük megállította ágaskodó lovát Ügyek előtt.
– Hála legyen Úrnak – lihegte az ember –, idejében jövénk!
– Ki küldött? – kérdezte Ügyek.
– A táltos parancsa, uram – felelte a főpásztor –, Attila vérének nem szabad elvesznie!
Másnap Ügyek törzse, az utolsó hun törzs, megérkezett a táltos szállására.Hatalmas tömeg gyűlt egybe az oltárkő körül, és üdvrivalgás fogadta Ügyeket, amikor leemelte Emesét a sátorszekérről. Ősi szokás szerint a fiatal pár egy tányérból evett, egy kupából ivott, s utána a talpig fehérbe öltözött táltos rájok adta az áldást.
– Nemzetünk Istene, Úr, áldd meg ezt az embert és ezt az asszonyt,hogy sok gyermekük legyen, és Attila vére ne pusztuljon ki soha!
Azon az éjszakán a nász-sátor körül égő fáklyákkal a kezükben fiatal harcosok őrködtek, fáklyáikkal tűzfalat képezve a sátor körül, hogy Ármány, a gonosz, be ne osonhasson fiatal vezérükhöz és szép asszonyához. Az éjszaka közepén Emese fölébredt. Szeme végigjárta a sátor félhomályát, melyet csak a kintről beszűrődő fáklyák fénye világított meg. Nézte a sátor-oszlopok cifra aranyozását, a padló gazdag, puha szőnyegeit,a falakat borító selymek és bársonyok pazar pompáját. Ahogy Emese szeme körüljárta a sátor gazdag kincseit, boldog büszkeség töltötte el szívét. Magyarok törvénye szerint egyetlen felesége Ügyeknek, Attila leszármazottának.
Egyszerre csak úgy tetszett, mintha hatalmas szárnyak suhogását hallotta volna az éjszaka csöndjében. A sátor bejáratát fedő nehéz szőnyeg mögül mintha két tüzes szem, egy óriási madár szemei néztek volna reá. Sikoltani szeretett volna, de nem jött ki hang a torkán.
Mozdulni akart, hogy fölébressze álmából urát, Ügyeket, de nem tudta mozdítani karjait. Az óriási sas, a szent TURUL madár, reáereszkedett, és betakarta széles, fekete szárnyaival. A hatalmas szárnyak alatt Emese álmot látott.
Kristálytiszta folyó indult el testéből, és folyni kezdett nyugat felé, egyre duzzadva, növekedve, míg valóságos áradattá válva áthullámzott hólepte hegyeken, és elöntötte a hegyeken túli gyönyörű rónaságot. Ott megállt a folyó s vizéből kinőtt egy csodálatos fa. Tiszta aranyból volt minden ága és minden levele annak a fának, és ágain aranygyümölcsök nőttek.
Álmában Emese lefeküdt a csodálatos fa alá, a szépséges-szép ország kellős közepén, és álomba merült. Amikor fölébredt, ura sátrában találta magát. Napsugaras, szép reggel volt. Tudta, hogy csak álom volt az egész, de annak a különös álomnak az emléke vele maradt egy életen át.
Kilenc hónapra rá fia született Emesének. Az álomra való emlékezés miatt ÁLMOS-nak nevezték el a gyermeket, aki később ÁRPÁD apja lett, azé az Árpádé, aki valóra váltotta Emese álmát és elvitte a magyarokat, síkságokon és hólepte hegyeken át a hunok hajdani hazájába. Ahol még ma is élnek, több mint tizenkét évszázad után.
/Wass Albert/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov