Minulosť ulice Hlavnej vo Veľkých Kapušanoch

„História je svedkom času, svetlom pravdy, životom pamäti, učiteľkou života, poslom dávnych čias.“

                                                                                          CICERO Marcus Tullius

Rozhovory, ktoré som spracovala v tejto práci sa uskutočnili s viacerými obyvateľmi mesta Veľké Kapušany. Niektoré z nich boli v maďarskom jazyku, ktoré bolo potrebné preložiť.

     Rozhovory boli uskutočnené:

  • S pánom Štefanom Očenášom, ktorý sa narodil v roku 1973 a býva na sídlisku Centrum vo Veľkých Kapušanoch.
  • S pánom Mgr. Ladislavom Pappom, s bývalým zamestnancom Mestského úradu vo Veľkých Kapušanoch.
  • S pánom PhDr. Štefanom Tövisom, riaditeľom Mestského kultúrneho strediska.

     Fotografie, ktoré som priložila poskytli:

  • Mestské kultúrne stredisko ktoré dňa 23.marca 2014 realizovalo výstavu fotografií z histórie mesta Veľké Kapušany. 
  • Fotograf pán Góga Edmund, občan mesta Veľké Kapušany.

Materiál som použila aj z knihy autorky Barkó Zsuzsa Ung – vidék néprajzi és nyelvjárási sajátossági, ktorá bola vydaná v roku 2012. Autorka je občiankou mesta Veľké Kapušany.

Dejiny Sveta a rovnako aj dejiny Slovenka, ktoré stále pokračujú píšu ľudia. Popri veľkých dejinách, ktoré vznikajú vedeckým skúmaním, poznávaním a výkladom minulosti, existujú dejiny malé. Píšu ich dediny, mestá, národy, rody a rodiny. Minulosť je všetko, čo sa už stalo. Môže byť ďaleká, to čo bolo už veľmi dávno a blízka to čo sa stalo nedávno.                  Minulosť je dôležitá. Je však dôležité ju poznať z rôznych uhlov, pretože celá pravda je skutočnosťou, ktorá má omnoho viac rozmerov, než si predstavujú tí, čo dnes hovoria v mene vedy.

 Český autor Josef Hájek vo svojej básni Pod lampou, ktorá vyšla v druhej zbierke jeho básní Chvilka Čtení napísal:

     „Na rohu ulice lampa stará stojí,

      je dobře že věky přečkala,

     člověk se staré často bourat bojí,

     snad aby vzpomínka nějaká zůstala.

     Už u ní byli z plynárenské páni,

    lampu tu chtěli odstranit.

    Však našel se jeden, co svědomí mu brání.

    zeptal se.Nestačilo by jen zdroj světla vyměnit?

    Stojí tu věky a hodně toho už viděla,

    na rohu ulice by mnoha lidem určitě chyběla.

    Těm co tu večer si lásku vyznávají,

    Svítí i lidem co za štěstím pospíchají.

    Učme se vážit si těch starých věcí,

    jsou pamětí naší a to za to stojí přeci.

   Minulost musíme kolem sebe uchovat,

   bez ní by nebylo budoucnost možno budovat.“

  

Po prečítaní tejto básne som si uvedomila, koľko starých lámp ostalo v našom meste vo Veľkých Kapušanoch, ktoré keby vedeli rozprávať, tak nám pravdivo priblížia históriu, ktorá sa písala podľa dôveryhodných písomných dokladov od roku 1214.

Bolo by však omnoho zaujímavejšie „vypočuť si“ múry Kalvínského kostola, ktorý patrí k najstarším pamiatkam v meste. Bol postavený r. 1784 v barokovo – klasicistickom slohu a práve na ulici, kde stojí sa v apríli v roku 1989 vďaka rozhodnutiam súdruhov vtedajšieho režimu zmenili životy mnohých rodín nášho mesta.

MESTO VEĽKÉ KAPUŠANY

 Veľké Kapušany ležia vo východnej časti Východoslovenskej nížiny v strede trojuholníka riek Latorica, Laborec a Uh, ktoré vytvárajú krajinnú oblasť zvanú Použie v nadmorskej výške okolo 110 m.

 Archeologické vykopávky potvrdzujú, že okolie mesta bolo osídlené už v neolite. Sídlisko pravdepodobne založili strážcovia krajinskej cesty a priľahlého pohraničia po obsadení územia Árpádovými vojskami v r. 903. Tí z poverenia uhorského kráľa zriadili aj kontrolnú bránu na krajinskej ceste, podľa čoho dostalo nové sídlisko pomenovanie (maď. kapu = brána). Avšak prvý dôveryhodný písomný doklad o sídle Copus pochádza z r. 1214. V r. 1420 získala prestížny názov oppidum a v r. 1430 bola povýšená na mesto. V 15. stor. bolo mesto vo vlastníctve šľachticov Drugethovcov. V r. 1566 vnikli na územie krymskí Tatári, ktorých odrazil Štefan Drugeth s relatívne malým vojskom. Mesto zohralo významnú úlohu aj v dobe Rákócziho povstania zač. 18. stor.

Počas 2. svet. vojny bola oblasť mesta a okolia bojiskom.  Po prechode frontu boli všetci muži vo veku 18 až 55 rokov z mesta deportovaní. Deportovaní mali byť na tri dni, ale z troch dní sa stali mesiace a roky. Autorka Barkó Zsuzsa vo svojej knihe Ung – vidék néprajzi és nyelvjárási sajátossági napísala o tom, čo iný občan Veľkých Kapušian, pán  Géczi Lajos uvádza vo svojej knihe (Civilek hadifogságában, Madách 1992) spomienok. Boli to roky, ktoré otriasli jeho životom od základov a kvôli nim zmenil myslenie a rovnako aj správanie. Knihu písal štyri desaťročia, aby ešte predtým, ako sa mu zhorší pamäť stihol priblížiť budúcim generáciám obdobie hrôzy, ktoré nastalo počas druhej svetovej vojny, po prechode frontu.

V súčasnosti obyvateľstvo mesta tvorí približne 9 000 občanov, z ktorých je viac ako polovica maďarskej národnosti. Žijú tu celé rodiny, mnohé stáročia a z pokolenia na pokolenia môžu vnímať cez spomienky blízkych aj obdobie totalizmu, ktorého stopy  sa nestratili v nevedomosti, alebo dobrovoľným vymazávaním stôp.       

Dlho som sa rozhodovala, ako napíšem túto prácu. Materiály som zbierala postupne a cielene, ale napriek môjmu úsiliu sa ich nepodarilo zoskupiť tak, ako som plánovala.

V archíve mesta Veľké Kapušany som z obdobia rokov 1986 – 1989 nenašla žiadny materiál, ktorý by bolo možné použiť. Napriek úsiliu zamestnancov Mestského úradu sa nepodarilo nájsť žiadnu kroniku, ktorá by dané obdobie zaznamenávala a práve kvôli tomu sa môžem oprieť len o výpovede ľudí, ktorí v tej dobe žili a žijú dodnes. 

VEĽKÉ KAPUŠANY – ULICA GOTWALDOVA

  

 Veľké Kapušany, ulica Gotwaldova (toho času ulica Hlavná), o ktorej by sa mohlo napísať, že jej „kraľoval“ Kalvínsky kostol. Na oboch jeho stranách sú vybudované domy, v ktorých žilo mnoho rodín, do apríla roku 1989. Ľavá strana, ktorá je zdokumentovaná na fotografii bola v takejto podobe do apríla v roku 1989. Pravá strana z fotografie si zachovala rovnakú podobu dodnes, kedy sa píše rok 2014.

V marci, v roku 2014 som požiadala o stretnutie zamestnanca Mestského úradu p. Mgr. Ladislava Pappa, ktorý pracuje na oddelení Spoločného školského úradu. Pán Papp žije aj so svojou rodinou na ulici Hlavnej, vo Veľkých Kapušanoch, dodnes.

Pamätá si obdobie, keď podobné domy boli aj na opačnej strane ulice a rovnako si pamätá aj obdobie, kedy sa začalo hovoriť o zbúraní domov z toho dôvodu, že vtedajší súdruhovia chceli dať vybudovať byty pre zamestnancov „Prekládkovej stanice“, ktorá fungovala blízko Veľkých Kapušian. Malo byť vybudovaných približne 2000 – 2400 bytov a v tej dobe boli presvedčení aj on, aj rodiny, ktoré žili na pravej strane kostola, že bude zbúraná tá časť vtedajšej Gotwaldovej ulice, kde žili oni.

Predpokladali to z toho dôvodu, že na tej časti ulice, kde žili oni neboli vybudované plynové siete. Nikoho by v tej dobe nenapadlo, že v apríli v roku 1989 vyjde rozhodnutie o tom, že zbúraná bude predsa len strana oproti nim, kde už boli všetky siete dokončené.

Podľa jeho slov, občania mesta, ktorí žili na ľavej strane Gotwaldovej ulice sa zmierili s tým, že ich domy budú zbúrané a že dostanú náhradné pozemky, ktoré budú môcť nanovo zastavať. 

V marci v roku 2014 som sa dohodla na stretnutí s občanom mesta Veľké Kapušany, pánom Štefanom Očenášom. Narodil sa v roku 1973, čo znamená, že politické praktiky spojené s činnosťou tajnej polície poznačili aj jeho život a život jeho rodiny.

Pán Očenáš Štefan býval do roku 1989 na ulici Gotwaldovej. Okrem jeho rodiny tam bývalo mnohých iných rodín v domoch zdedených po predkoch, alebo v domoch,  ktoré sa vybudovali.

Podľa jeho slov tam bolo asi dvadsaťpäť domov. Bývali tam aj rodiny – Rychnavska, Kuikova, Buttalova, Szatmárova, Černicka, Macikova, Bolonyiová, Lekkova, Rybárova, Balogova, Čalfova, Očenášova, Sarkadiova, Literátiova, Janusova, Barkova, pani Fábryová (občania ju volali židovka). V jednom z domov bývala rómska rodina, ktorá sa starala o Kalvínsky kostol a udržiavala okolie kostola. Domy boli vystavané z tehál. Mnohé už boli prestavané na poschodové domy, alebo dvojdomy.  Na ulici bolo aj kníhkupectvo, predajňa ovocia a zeleniny a kino.

V meste, v roku 1989 práve prebiehala dostavba nových sídlisk, ktoré dnes poznáme pod menom Centrum. Pán Štefan Očenáš mal v tom roku pätnásť rokov. Pamätá si deň, kedy jeho rodičia dostali rozhodnutie o tom, že sa majú vysťahovať do troch dní od doručenia rozhodnutia. Bol piatok.

Na otázku, či mali rodičia možnosť nesúhlasiť s daným rozhodnutím odpovedal, že takáto možnosť neexistovala. Za dom v ktorom žili im boli ponúknuté byty na novovzniknutom sídlisku Centrum, alebo im bola ponúknutá možnosť odpredaja domu aj s pozemkom štátu za 0,80 až 0,90 halierov za meter štvorcový. Jeho rodičia sa rozhodli pre byt, ktorý bol vystavaný neďaleko domu z ktorého sa mali presťahovať. Keďže do troch dní nebolo možné z domu, do podstatne menšieho bytu presťahovať všetky veci a nestihli kľúče od domu odovzdať do stanoveného termínu, v utorok ich navštívila polícia.

Okrem toho, že stratili pohodlie a súkromie, ktoré poskytuje rodinný dom, nechali v dome aj mnoho vecí, ktoré nebolo možné do bytu presťahovať. Najviac mu bolo ľúto skrine, ktorá bola ručne vyrobená z orechu. Rovnako v tej dobe dokončili nový plot, s novými stĺpmi, ktorý museli bez akéhokoľvek odškodnenia nechať.

Celá udalosť sa odohrala v roku 1989 v apríli, kedy sa prepisovali dejiny. Podľa jeho slov, keby sa počkalo rok, dodnes bývajú v dome na ulici Gotwaldovej, alebo toho času Hlavnej a fotografia z tejto kapitoly by mala rovnakú podobu.

Na otázku, prečo podľa neho nakoniec rozhodli vtedajšie úrady o zbúraní ľavej časti ulice odpovedal rovnako, ako odpovedala aj mama môjho manžela Viera Fedičová, ktorá si to obdobie pamätá. V tej dobe pracovala v Základnej škole slovenskej na sídlisku P.O.Hviezdoslava s pani Rychnavskou, ktorá žila na rovnakej ulici, ako pán Štefan Očenáš. Pani Rychnavská žije toho času tiež v byte na sídlisku Centrum.

Pán Černický, občan Veľkých Kapušian bol v tej dobe zamestnancom Okresného národného výboru v Trebišove. Mal jednu dcéru, ktorá v tej dobe študovala medicínu. Býval na rovnakej ulici ako pán Štefan Očenáš a pani Rychnavská. Už dlhšiu dobu pred aprílom v roku 1989 sa snažil svoj dom predať a odsťahovať sa do Trebišova. Šťastie mu neprialo, nik o kúpu domu záujem nemal a tak sa na jednom zasadnutí Národného výboru súdruhovia uzniesli, že svojmu kolegovi pomôžu a vo Veľkých Kapušanoch sa zbúra ulica, ktorá mala pôvodne ostať aj kvôli tomu, že na nej bolo práve dokončené zavedenie plynovej siete.

Pán Černický sa so svojou rodinou, v apríli roku 1989, potom ako vyšlo rozhodnutie o zbúraní do Trebišova odsťahoval a ostatní obyvatelia ulice sa mohli pozerať na to, ako ich domy ostali na dlhé mesiace nedotknuté, pretože revolúciou, v novembri 1989, v tom istom roku sa zmenili aj plány o výstavbe bytov.  

 To, že domy ostali bez majiteľov spôsobilo, že ich začali rozkrádať. Zo dňa na deň, z noc na noc zmizli ploty, tehly a všetko čo v domoch ostalo. Niektorí obyvatelia ulice, po Nežnej revolúcii v roku 1989 zvažovali, že odkúpia od štátu späť svoj majetok, ale cena sa vyšplhala z 0,80 – 0,90 halierov na 105 Kčš a spúšť, ktorá tam ostala by vyžadovala ďalšie mnohé financie na rekonštrukcie rozkradnutých domov.

Súčasnú podobu ulice z fotografie zo začiatku tejto kapitoly by sa dalo opísať veľmi ľahko. Prikryte dlaňou ľavú časť a domyslite si vedľa kostola novostavbu, ktorá je sídlom Reformovaného farského úradu a trávu, ktorú celé leto kosia zamestnanci mesta. Žiadne byty, žiadne domy.

Hovorí sa, že Dejiny píšu víťazi. Myslím, že sa málo hovorí o civilných hrdinoch, teda o ľuďoch, ktorí dokázali a dokážu v každej dobe žiť statočne, vychovávať svoje deti, nekradnúť. Aj dnes, keď je pre krízu situácia zložitá, existujú ľudia, ktorí pracujú, vychovávajú deti a konajú statočne. Nepíše sa o nich, ale to sú hrdinovia, ktorí tvoria gro v každej spoločnosti a v každej dobe.

Nie je ťažké ovládať masy, vyzdvihovať výnimočnosť určitých národov a zároveň opovrhovať inými národmi – to tu vždy bolo a asi aj bude. Veľké národy sa radi vystatujú svojimi úspechmi, kozmickým výskumom, veľkosťou zbrojného arzenálu, vedeckým pokrokom, športovcami. Všetkým z nás je však bližšia znalosť tej našej „malej histórie“, ktorá sa týka nás osobne. Tá nám môže spríjemniť či znepríjemniť život a na tú máme aspoň nejaký vplyv a práve preto sa teba usilovať o pravé hodnoty, ktoré nám ukážu, že doterajší trend vyzdvihovania čisto konzumného spôsobu žitia, hospodárskeho rastu za každú cenu, je stav prechodný, trvalo udržateľný rozhodne nie.

 

Napísať odpoveď pre Lýdia Jágerová Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov