POZNÁTE JÁNA MARTONA?

Vkport.sk prináša netradičný a zaujímavý rozhovor s básnikom Jánom Martonom, ktorý občas napíše aj prózu.

Ján Marton žije vo Svite. Debutoval básnickou zbierkou Život nie je pes, je to suka, ktorá vyšla v roku 2009. Mnohí ho prirovnávajú k Charlesovi Bukowskému, ale on ním nie je. Je viac. Je zrkadlom nás všetkých, živých. Má svojrázny štýl. Okrem vlastných pocitov píše aj o charaktere našej spoločnosti. Drsným a vulgárnym jazykom nám odkrýva realitu, odhaľuje svoju silu, ktorá tkvie v jeho vnímavosti. Vo svojich knihách je skutočný, sarkastický, opovážlivý, pokojný, ranený, trpko úderný a môžete ho stretnúť na pive, ale nikdy nie malom. Vždy totiž pije veľké.

Druhú zbierku básní s názvom Eskimák na korze vydal v roku 2010. V roku 2012 vyšla zbierka Blues pre masy a v roku 2013 vydal ďalšie básne Atentát na tmu, ku ktorej bol pridaný malý slovník o láske – Láskoslovník. V rovnakom roku debutoval aj v próze románom Nultý ston. V roku 2014 vydal zbierku básní Srať na lásku a v roku 2015 ďalšiu zbierku básní s prívlastkom “vesmírna”, ktorá sa volá Vesmírne odrezky padajúcich hviezd. Rok 2016 bol pre autora rokom ďalšieho románu s názvom: Klamár. V roku 2017 vyšla jeho ďalšia básnická zbierka Nemenná a v roku 2018 román Spod striech.

Otázka prvá. Vieš, kde sa nachádza mesto Veľké Kapušany?

Viem presne, kde sa nachádzajú Veľké Kapušany. Keď som hrával ako dorastenec za Svit futbal, chodievali sme tam. A je odtiaľ aj moja kamoška, poetka Lju – Ľubica Meszárošová.

Čo si myslíš, akí sú dnešní ľudia? Môžu si dovoliť žiť slobodu, ktorú opisuješ vo svojich knihách, byť naozaj takými, akými chcú byť, alebo sa prispôsobujú tomu, čo spoločnosť diktuje?

Samozrejme to čo opisujem, opisujem presne tak, ako to cítim a všetko ide zo mňa akosi tak na „prvú“. Čo sa týka reality a dnešných ľudí, som skôr viac opatrnejší ako menej. Absolútna sloboda je pojem. Každý si ho môže vykresliť po svojom. Je jasné, že dnešná spoločnosť potrebuje ľudí a ľudí potrebujú spoločnosť. Je preto prirodzené, že sa jej prispôsobujú. Teda prispôsobujeme. Som predsa tiež súčasťou spoločnosti, tak ako každý.

Kedy si sa rozhodol byť sám za seba so všetkým, čo k tomu patrí?

Taký som sa narodil. To sa nedá len tak, že dnešného dňa sa rozhodnem byť sám za seba, so všetkým čo v sebe mám. Ja si to jednoducho žijem. Tak to cítim a tak kráčam. Padám a lietam. Mám v sebe obrovskú škálu pocitov a emócií. To ma vlastne drží nad vodou. Nad akousi pomyselnou hladinou stereotypu, do ktorého by som nechcel zapadnúť.

Čo ti dodáva v živote najviac odvahy?

Nasledujúci deň.

Stačí podľa teba spoliehať sa iba na to, že vždy zvíťazí zdravý rozum?

Spoliehať sa nemôžme na nič. Možno na niekoho. Každý máme určite svoju primárnu osobu. Či je to rodinný príslušník, alebo priateľ. A že zvíťazí rozum, to nie je vždy jasné. Je to všetko na takej pomyselnej hojdačke. Rozum? Cit? Neviem. Mix niečoho. Myslím si, že čím bližšie budeme k svojim pocitom, tým neskôr sa z nás stanú roboti.

Básnikom je ten, komu nebolo ukradnuté detstvo, hovorí klasik. Platí to aj pre teba, alebo si tak zasiahnutý všetkým čo žiješ, čo vnímaš, čo sa ťa týka a dotýka, že detstvo je dávno preč?

Toto som ešte nepočul, ale je to fest pekne povedané. Vo veľa svojich básňach spomínam detstvo. Kráľovú Lehotu a úteky za starou mamou. Rozbité kolená aj vybité zuby. Áno, pamätám si veľmi dobre na svoje detstvo, ktoré bolo prekrásne. Bolo so všetkým, čo by dieťa malo v detstve zažiť a prežiť.

Dnes je na trhu tvoja čerstvá novinka. Román Spod striech. Čo bolo tvojou prvotnou inšpiráciou k jeho napísaniu?

Absolútne prvotnou to bol život sám. Môj život a moje pocity. Moje vnemy a moje neskonalé emócie, ktorými prechádzam. V ktorých sa kúpem.

Čo všetko je v pozadí tvorivého procesu, keď píšeš?

Veľa vypitého čaju. A hlavne samota. Musím byť sám. Hudba. Muzika na slúchadlách. Zavreté dvere. V polo sede. Občas v ľahu. Oblečený tak, aby mi nebolo ani teplo, ale ani zima. Musím byť najedený a nesmiem byť smädný. Jedine ak toto všetko do seba zapadne, až následne prichádzajú slová a vety. Verše a prípadne celé poviedky, alebo aj román.

Pracuješ na niečom novom? Ak áno, čo to bude?

Píšem básne do novej básnickej zbierky. Básne sú mojim každodenným chlebom. Cítim sa viac poetom ako prozaikom. No a tak isto mám rozpísaný aj nový román. Ten má ale čas. Súčasne vo mne zreje a píšem ho. Pretváram obraz toho čo mi príde na svoj obraz. Na svoju podstatu a bytostnú predstavu skutočnosti. Keď píšem, vidím to. Vidím poviedky, príbehy a dokonca aj básne. Ak by som to nedokázal vidieť a predstaviť si, nenapísal by som ani riadok. Fakt.

Čo odkazuješ čitateľom vkport?

Nechcem byť patetický a odkázať im šťastie, alebo mier. To neovplyvním, lebo ich nepoznám. Ale môžem im odkázať, nech čítajú okrem telefónov a Facebookov aj normálne knihy. Nemusí ich byť veľa. Ale nech čítajú. A nech chodia spať okolo desiatej. Nie neskôr. To aby nemali kruhy pod očami. A ešte niečo: Nech zažívajú orgazmy. Koľko len chcú. Presne toľko koľko si ich prajú. A nech sa im darí aj v práci.

V mene celej redakcie vkport.sk ďakujem Jano za rozhovor. Veľmi si vážim tvoj čas, prajem ti mnoho síl a inšpirácie k napísaniu ďalších básnických zbierok a románov.

Úryvok z románu Spod striech:

“Všetko má svoju cenu a aj svoj zmysel. Absolútne všetko. Ten, kto hovorí, že sú veci, ktoré nemajú cenu a zmysel, je povrchný. Aj malý detail môže znamenať tretiu svetovú vojnu a naopak. Maličkosť môže priniesť na Zem mier. Môže priniesť lásku, pokoru a pokoj, o ktorom sa hovorí iba na Vianoce. Ak si niekto myslí, že sú veci, ktoré v živote nemajú zmysel, podceňuje ho. Svoj život. Všetko má svoju cenu a hodnotu. Aj malý vánok v korune stromu. Aj ten má zmysel. Hladí listy, ktoré nám padajú na zem. Prichádza jeseň a po jeseni napadne sneh. Niekto sa poháda, aby sa mohol udobriť. Alebo poháda sa, aby sa už radšej neudobril.

Život potrebuje, aby slová neboli len slovami, ale ich hodnota bola prenesená do reality. Aby sa nimi neplytvalo. Aby sa ľudstvo nebálo ukázať svoju tvár a svoju slobodu.“