„Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ predstavujeme Irenu Štenkovú, maliarku z Veľkých Kapušian
Irenka Štenková maľuje od roku 2017. Pri tvorbe používa rôzne techniky maľovania. 23. júla 2021 bola otvorená výstava umeleckého spolku Ticce – Medzibodrožia a Použia, kde s názvom “Vízia” bola predstavená Irenina tvorba. Na plátno prenáša svoje sny a vízie a najviac je jej tvorba spätá s prírodou a kvetmi. Aj preto má jej výstava názov “Vízia.” Maľovanie pre Irenku znamená naplnenie šťastím a radosťou. Je nám cťou, že máme možnosť predstaviť v rozhovore s ňou ju samotnú a jej tvorbu. Rozhovor je prepletený fotografiami z Ireninej tvorby a z otvorenia výstavy. Autorom fotografií z výstavy je László Zahorec Dombháty.
Predstavíte sa našim čitateľom?
– Rada. Za svojich 58 rokov života som prežila už veľmi veľa. Výhry, prehry, radosť, smútok. Mám rada úprimnosť a skromnosť, čo pravdepodobne vychádza z prostredia, kde som vyrastala. Pochádzam z dedinky Lekárovce, kde som prežila svoje detstvo a našla aj životného partnera. Od roku 1982 žijem vo Veľkých Kapušanoch. S mojím, už bohužiaľ nebohým manželom sme vychovali dve deti, na ktoré som, tak ako všetci rodičia, hrdá.

Foto/László Zahorec Dombháty/Irena Štenková s mamičkou
Mohli by ste charakterizovať Vašu tvorbu? Pamätáte si na svoj prvý obraz? Kedy to bolo?
– Maľujem najmä akrylom a učím sa maľovať aj olejom. Pri tvorbe používam predovšetkým štetec a špachtľu. Najradšej zo všetkého maľujem kvety. Na sociálnych sieťach som raz dávno videla pekný obraz, ktorý sa mi veľmi páčil. „Však to nie je až také zložité“, pomyslela som si a hneď som začala maľovať. Keďže predtým som sa venovala servítkovej technike, mala som doma nejaké akrylové farby. Netrvalo dlho a môj prvý mini obrázok – Anjelík bol hotový. Ukázala som ho najprv rodine a neskôr zdieľala na sociálnych. sieťach. Teraz, keď si prezerám svoje prvé výtvory, až sa trošku hanbím, že som ich niekomu ukázala. Ale, na druhej strane si spätne uvedomujem, že práve to ma posúvalo vpred. Bolo to v roku 2017.
Aké techniky používate?
– Pri modernejších abstraktoch využívam na zvýraznenie kvetov v troch dimenziách štrukturovaciu pastu a špachtľu. Obraz tak získa realistickejší vzhľad. Dôležitá je aj vhodná kombinácia farieb a to spôsobom, aby v pozorovateľovi vyvolali zaujímavý vizuálny vnem.
V regionálnej muzeálnej expozícii Jozefa Mailátha práve prebieha výstava umeleckého spolku Ticce, Medzibodrožia a Použia. Prečo má tá Vaša názov „Vízia“?
– Chcela by sa týmto poďakovať umeleckému spolku TICCE. Nebyť predsedu spolku pána Fazekaša, ako aj jeho manželky pani Valiky, asi nikdy by som sa neodvážila urobiť výstavu svojej tvorby. Keď som začínala, tak to bolo najmä hobby pre obecenstvo, ktoré tvorilo úzky okruh mojej rodiny. A prečo Vízia? Chcem ponúknuť obecenstvu svoje videnie sveta, istý vizuálny zážitok a podnietiť tak v každom, kto vzhliadne moju tvorbu, určitý typ predstavivosti a možno aj inšpiráciu.

Foto/László Zahorec Dombháty
Za aké obdobie ste obrazy, ktoré návštevníci výstavy môžu vidieť vytvorili?
– Je to obdobie štyroch rokov.

Foto/László Zahorec Dombháty
Čím sa najčastejšie zvyknete inšpirovať?
– Ako každý začínajúci umelec je to život sám. Reflektujem na to, čo vidím v prírode a ľuďoch okolo seba. Čo sa techniky a farieb týka, veľkou inšpiráciou je mi množstvo iných diel publikovaných rôznymi profesionálnymi i amatérskymi umelcami na internete.
Zohráva podľa Vás v umení podstatnú rolu talent alebo ho môže na vysokej úrovni robiť aj ten, kto sa to jednoducho naučí?
– Talent je určite veľké plus, ale snaha učiť sa a chcieť je asi to najpodstatnejšie. Som typ človeka, ktorý sa nebráni vyskúšať akýkoľvek nový spôsob maľby, ktorý ho osloví.
Vo Vás sa vzala umelecká duša kde? Máte talent po rodičoch, alebo ste tvoriť začali vplyvom nejakej životnej situácie, pri ktorej Vám maľovanie pomohlo preklenúť ju?
– Moja mamka bola učiteľka, je preto možné, že som niečo podedila práve tam. Ku samotnému maľovaniu v rozsahu, v akom to je dnes, ma však priviedla práve neľahká životná situácia. Keď mi pred piatimi rokmi zomrel manžel, snažila som sa prvé mesiace po tejto udalosti tráviť čo najviac času prácou v záhradke. No akonáhle prišlo zimné obdobie, vedela som, že sa musím zamestnať nejako inak. A tak som začala maľovať. Anjelika. Veľmi mi to pomáhalo. Namaľovala som ich dosť a väčšinou som ich darovala ľuďom, ktorí mi v tom čase boli nablízku a pomáhali mi. To bola z mojej strany úcta k nim a zároveň aj veľké ĎAKUJEM.
Čo robíte, keď práve netvoríte?
– V lete menej maľujem, veľa času mi zaberá práca v záhradke. Rada lúštim krížovky, pozerám seriály.
Máte aj krédo alebo myšlienku, ktorou sa riadite?
– „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ 🙂

Foto/László Zahorec Dombháty
Pridaj komentár