Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) ako ho nepoznáme. Ostane básnik zo zaujímavým osudom Slovákom navždy ľahostajný? Veríme, že nie.

 

Zdroj: wikipedia

Určite sa tu nájdu ľudia, ktorí budú posudzovať ( hlavne tí, ktorí sa Sándorom Petőfim zaoberajú roky), ako si dovoľujem o ňom písať. Dovoľujem si z dôvodu, aby sa záujem o neho prebudil aj u tých, ktorých doteraz nezaujímal. Nejdem ho opisovať cez jeho život a tvorbu, tým nedosiahnem cieľ. Tí, ktorí sú absolventmi maďarských škôl, tieto informácie ovládajú viac, ako vlastný životopis a môj článok ich nezaujme.

Posunúť chcem zaujímavosti a informácie, ktoré sa veľmi neprezentujú. Pre tzv. vlažných maďarov, medzi ktorých patrím aj ja a pre ľudí so slovenskou národnosťou. Z dôvodu, aby Sándor  Petőfi zaujal a vyhľadali si jeho tvorbu, šli napr. do Bielu do kaštieľa Senyeyovcov, atď. 

Sándor Petőfi  a jeho účasť na revolúcií, po –  v skratke. 

Jedným z najvýznamných hrdinov revolúcie 1848-49 bol Sándor Petőfi. 15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal Pieseň národa (prirovnať ju môžeme k Chalúpkovej Mor ho!), , ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov (maď. 12 pont), ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent.Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála Béma.Posledný raz ho videli pri Segesvári, 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Podľa tradičného maďarského názoru Petőfi padol v segesvárskom oddieli, no iní oponujú a podľa nich ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde ešte dlhú dobu (do roku 1856) žil na Sibíri, kde ho neskôr popravili alebo zomrel prirodzenou smrťou.

Spomienka na revolúciu. 

Jókai Mór kokárdája a Petőfi Irodalmi Múzeumban

Osobne je mi ľúto, že dnešné kokardy nekopírujú originál predlohu a nechápem dôvod.

Začnime touto krátkou reportážou o jeho pôvode, aby ste pochopili a ,,naštartovali ,, sa. Je veľmi zaujímavá, poučná určite si ju pozrite. 

Pamätná tabuľa Márie Hrúzovej je umiestnená vo vestibule evanjelického kostola v Necpaloch. Tabuľa bola odhalená v poslednú augustovú nedeľu roku 2000. Mária Hrúzová sa narodila 26. augusta 1791 v Necpaloch. Pokrstená bola tu, v lone našej evanjelickej cirkvi v dnes už nejestvujúcom drevenom artikulárnom kostole. Dokladom je aj zápis v starých matrikách, nachádzajúcich sa v Štátnom oblastnom archíve v Bytči. V matrike pokrstených cirkvi necpalskej zv. III., str. 207 z roku 1791 je aj záznam o krste Márie Hrúzovej (Maria Hrusz, krstená 26.8.1791, Netzpall).

Za informáciu a fotku  ďakujem Mariana Mezešová z Facebookovej skupiny Aristokracia na Slovensku

Poďme postupne v bodoch hľadať  zaujímavosti, aby ste si básnika obľúbili a tiež jeho tvorbu. Článok nie je koncipovaný do roviny, môj, tvoj, maďar, slovák, slovenský maďar, maďar so slovenskými koreňmi a podobne. Nič také nehľadať. Ide iba o fakty. A ide o to, aby každý bol na neho hrdý, nielen ľudia s maďarskou národnosťou, ale aj so slovenskou. Aby aj oni siahli po jeho tvorbe, veď Sándor je práve najviac prekladaným maďarským básnikom do slovenského jazyka. Preklady robil napr. Ján Smrek.

1.Pôvod

Rodičia. Petõfi Sándor szülei

Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923 – 1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici,[1] protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť. Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské/chorvátske, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca boli Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí, možno už v stredoveku (a niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu). Otec sa volal Štefan Petrovič (István Petrovics), bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane (napr. podľa Gy. Illyésa),

matka sa volala Mária Hrúzová a nevedela poriadne po maďarsky a komunikovala po slovensky (podľa všetkých zdrojov). Bola autorkou ponáškovej poézie. Jej nie početné básnické dielo je málo známe.

Narodenie: 26. august 1791 Necpaly, Slovensko, Úmrtie: 17. máj 1849 ( 57) Budapest, Maďarsko

Matka bola chudobná dievčina, príbuzná evanjelického farára v Maglóde. On jej tam zaobstaral zamestnanie  slúžky.
Tam sa zoznámila s otcom Sándora, ktorý pracoval ako mladý tovariš u miestneho mäsiara. Neskôr sa zosobášili, a založili vlastné mäsiarstvo. Otec Petrovics – Petrovič, napriek tomu, že to meno znie srbsky bol pôvodom slovák z dolnej zeme ale z rodiny ktorá po generácie žila v maďarskom prostredí. Petrovicsovci boli bezmajetní zemania, remeselníci, poľnohospodári. V Maglode kde sa rodičia zoznámili je drevená socha  a veľa pamiatok na ich zoznámenie. Žijú tam ľudia,  ktorí  sú hrdí na svojich slovenských predkov, zároveň sú ale veľmi hrdí maďari.
Čiže žiadni nacionalisti. Ľudia, ktorí vedia, že maďarská a slovenská kultúra kráčala ruka v ruke po celé tisícročie. 
Édesapja Petrovics István (Kartal, 1791. augusztus 15. – Pest, 1849. március 21.) mészárosmester, felvidéki szlovák családból származott (a közhiedelemben elterjedt szerb származással szemben), de ő magyarnak vallotta magát. Apjának szlovák származását valószínűsíti annak evangélikus vallása (a szerbek általában ortodoxok), illetve Kiss József és Jakus Lajos kutatásai, akik apai ágon 1685-ig, a Nyitra vármegyei Vagyócig vezették vissza Petőfi származását. Vagyis a Petrovicsok csakúgy Felvidékről származnak, mint az anyai ág, amely a Turóc vármegyei Necpál községből ered. Apai nagyapja, Petrovics Tamás, aki 1770-ben 26 évesen költözött el Aszódra. Peter ŤažkýPetőfi bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školyAszóde, bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky ako 10-ročného konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina.

Evanjelický slovenský chrám v Pešti

Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou.[2]

Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od veku 20 rokov, čiže posledných 6 rokov svojho života. Vo svojich veršoch neskôr vo vzťahu k slovenčine napísal: “A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.” Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.

Zdroj:  wikipedia.org 

2.Manželka Szendrei Júlia ( ktorej výročie narodenia bolo pred pár dňami 29. decembra).

Kép: Lenkey. Rézkarc – Petőfi és Szendrey Júlia A kép bal oldalán Petőfi és Szendrey Júlia felnagyított arcképe, a háttérben kastély.

Úžasný muž mal za manželku úžasnú ženu. Nebola to obyčajná manželka. Bola spisovateľkou, básnikom, prekladateľkou a múzou Sándora. 

Bola to ona, ktorá vymyslela a zhotovila známu maďarskú kokardu a pripla ju na hruď Sándora v roku 1848.  Vo svojich kruhoch vynikala aj vzhľadom a správaním sa. Vzorom jej bola George Sand ( ová). Mala rebelantské názory na ženskosť, nosila napríklad aj pánsky oblek a fajčila cigary. Dokonca v čase, keď bola Sándorovou manželkou si ostrihala vlasy nakrátko.

Zdroj: georgikon.szie.hu 

Julia Szendrey o svojich pocitoch zo života so Sándorom na smrteľnej posteli v liste  :
′ Môj otec povedal, že vedľa Sándora budem nešťastná. Žene sa ešte nikdy nedostalo také šťastie, aké som cítila ja, keď som bola spolu so Sándorom. Bola som jeho kráľovnou, on miloval mňa a ja som milovala jeho. Boli sme najšťastnejší pár na svete a keby nezasiahol osud, boli by sme aj dnes…
Tieto slová vysvetľujú jej ďalší smutný život. Stalo sa totiž,  že nepočkala kým skončí smútok po smrti Sándora a potajme sa znova vydala za Arpáda Horvátha historika, čo spôsobilo pohoršenie. Nebola šťastná, čo dokazuje aj neskorší citát a jej srdce trhajúce básne z toho obdobia a tiež smutný výzor v tvári Júlie na fotkách z toho obdobia. Tiež pán Horváth bola zvláštna osoba, ale tu a teraz to nebudeme rozvádzať (jej manžel mal tajnú zbierku nazvime sexuálnych vecičiek a veľký sexuálny apetít).

Júlia Szendrey so spoločným synom Zoltánom Petőfim a s ďalšími synmi z druhého manželstva Attilom a Arpádom Horváthom.  Szendrey Júlia Petőfi Zoltánnal és második házasságából származó 2 fiával, Horvát Attilával és Árpáddal, az 1850-es évek végén (Fotó-ismeretlen szerző).

Jej socha v Kodani za preklady Andersenových rozprávok.

Szobra Koppenhágában. Andersen meséinek fordításáért. (kép: delmagyar)

Treba vziať do úvahy jednak mladý vek oboch, búrlivú povahu básnika a rebelantskú povahu mladej manželky – poetky a prekladateľky Júlie Szendreyovej, revolučné časy, atď. Napriek tomu, prijala manželovo meno Petőfi Sándorné. Po jeho údajnej smrti (sú podklady, že dožil na Sibíri do 1856) sa ihneď vydala, stala matkou dvoch detí a venovala sa prekladateľstvu. Ako prvá predložila Rozprávky Hansa Christiana Andersena do maďarčiny. Na území maďarského veľvyslanectva v Kodani bola na jej počesť 24. júna 2019 odhalená socha, ktorá predstavuje Júliu Szendreyovú. Prečo? Lebo svojím prekladateľským počinom vytvorila “nespochybniteľné” kultúrne puto medzi Maďarskom a Dánskom. Silvia Matusova

3. Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) v našom meste? A v Lelesi.

To, že Petőfi bol v Lelesi ste čítali v článku o Lelesi. Ak ste ho nečítali, môžete: TU. 

Citujem: V roku 1847 vraj sediac na kamennom moste maďarský básnik Sándor Petőfi, (rodený ako Alexander Petrovič), keď išiel k Júlií k svojej manželke na majetky Szendreiovcov napísal jednu zo svojich revolučných básni. Okrem toho napísal  pre Kerényi Frigyesha v Úti levelei   : „Valami egy órányira Király-Helmectől van Lelesz. Nagyszerű… hizlaló hely. Van benne roppant barátklastrom.” (Petőfi 1847).

Že neobišiel ani naše mesto (Veľké Kapušany) – foto z kroniky mesta-posledný odstavec.

Prepis: V obci sa zdržiaval určitý čas aj maďarský básnik Alexander Petőfi, keď išiel k Júlií na majetky Sendreiho.

4. Bieľ a kaštieľ Senyeyovcov.

Keď sa život vráti aspoň z časti do normálu celkom iste navštívte kaštieľ v Bieli. Je to iba skok. Okrem krásneho interiéru ako napr.

nájdete v ňom výstavu venovanú Sándorovi Petőfimu. Túto Petőfi inštitúciu založil nás rodák Fuksz Sándor. 

O výskumoch na Sibíri, odkrytie hrobu a veľa iných vecí sa môžete dozvedieť v tomto videu: 

Ukážka: 

Výstava je venovaná jeho životu na Sibíri a jeho tvorbe zo Sibíra. Áno sú výskumy, ktoré rúcajú doteraz publikované fakty, že padol ako 26 ročný v Sedmohradsku v roku 1849. Výskumy, ktoré potvrdzujú, že ho zajali ako vojnového zajatca a odvliekli na Sibír, kde pracoval v baniach na olovo. A tvoril. A mal tam ženu. Dôkazy, ako stretnutia s ním ,ale aj iné.  Ako napr.

Svigelova fotografia bola zverejnená v niekoľkých ruských časopisoch v roku 1916, jeden z nich si so sebou priniesol aj samotný Svigel. Respektíve Sándor József bol tiež zajatcom 1. svetovej vojny v inom ruskom tábore a kde jeho „predchodca“ nechal taký „výrez z novín“, ktorý Sándor József objavil a priniesol so sebou, a začalo bádanie.

Táto fotografia je v jeho knihe, ktorá vyšla okolo roku 1939. Je smutné, že odvtedy uplynulo strašne veľa rokov, kým sa táto skutočnosť začala vážne bádať a preverovať.

Začína sa  akceptovať jeho život na Sibíri?  Petöfi zomrel za revolúcie v Maďarsku, aby dožil svoj život ako básnik a pesničkár píšúci rusky ako Xander? Jeho vnuk bojoval vo veľkej vlasteneckej vojne a v Moskve žijú ešte 2 ženy z jeho krvi- DNA to vraj potvrdila.  

Tiež sa môžete stretnúť s tvrdeniami:  že Petöfi nepadol, ale ho zajali ruskí kozáci. Údajne žil potom v dedine Barguzin (oblasť pri Bajkalskom jazere), kde si založil novú rodinu. Tam by mal byť aj pochovaný. Potvrdila to vraj aj medzinárodná antropologická expedícia (vedci z Maďarska, Ruska a USA). Či je to však seriózna informácia, ťažko povedať…Zrejme je, Petofi mierne kríval, mal zle vyvinutú jednu kĺbovú jamku, mal predkus a vyčnievajúci jeden očný zub. Všetky tieto znaky + pozostatky prešedivelých kučeravých čiernych vlasov mala aj vykopaná kostra. Práve taký zub má aj dnes jedna z jeho pravnučiek. DNA Moskovčaniek sa údajne zhoduje z DNA rodiny Hrúzovej, ktorú poskytli. Kostra bola ale údajne odcudzená a dnes nevedno, kde sa nachádza…

Choďte do kaštieľa v Bieli, v každom prípade.

Dovtedy sa kochajte fotkami z rôznych akcií v ňom :

http://sennyeykastely.com/galeria/

5. Budapest a Dom slobody, presnejší názov Sieň revolúcie. Fotky zdroj: urbface.com

Prečo spomíname práve Budapešť? Na akú súvislosť chceme poukázať? Že svet je malý. O tom sme sa presvedčili nie raz.

Dom Slobody a Robert Capa.

Vy viete, že vedieme výskum v oblasti bratov Capovcov, ktorých mama pochádzala z nášho mesta. Na dom Slobody sme natrafili práve pri výskume. Čo je dom slobody a ako súvisí s výskumom? Pred rokom 1911 bola ulica známa ako Pilvax a štyri nájomné domy, ktoré stále tvoria jej hraničné múry boli nahradené piatimi nájomnými domami z ktorých iba Uri ( teraz Petőfi Sándor) utca 7 a Gránátos ( dnes Városház utca 10) boli v roku 1837 spojené dvormi. Dvojpodlažnú budovu s kaviarňou postavil v roku 1832 Libasinsky. V klenutých izbách sa podával čierny nektár, boli 4 biliardové stoly, herňa na karty. V roku 1842 obchod prevzal Károly Pilvax ( rakúšan) a podnikateľský priestor sa stal centrom radikálnej inteligencie. Pôsobila tu spoločnosť spisovateľov a básnikov mladého Maďarska a spoločnosť desiatich ( Sándor Petőfi, Mór Jókai, Tompa, Obernik, Albert Pálffi, Lisznay a ďalší ). Tu mladí revolucionári vyslovili slávnych 12 bodov. 15. marca sa tu spievala aj najznámejšia národná pieseň v histórií Uhorska, ktorú napísal Petőfi. Zhluk týchto 5 známych budov v roku 1911 kúpil a zbúral veterinár Adolf Halász a o tri roky nato odovzdal štyri 4 poschodové nájomné domy. Náš Róbert Capa do 18 tého roku svojho života býval na 3 poschodí budovy Városház utca 10. Toto je prepojenie Sándora Petőfiho a Roberta Capu v časovom rozpätí 66 rokov na jednom a tom istom mieste, na rovnakých hraničným múroch budovy. Základ ostal, zmenil sa iba vzhľad budovy a obyvatelia.

Pilvax žije dodnes.

a na budove pamiatka na Roberta Capu.

6. Na záver už iba lakocinka.

Koltó, zámok Teleki hradná záhrada. Sándor Petőfi a Júlia Szendrei tu strávili svadobnú cestu. Doska stola je pôvodná, originálna. Na nej napísal svoju báseň s názvom ′′ Koncom septembra,,.

Koltó, Teleki kastély kastélykert. Petőfi Sándor és Szendrei Júlia itt töltötték mézesheteiket. Ennél az asztalnál írta Szeptember végén című versét. Az asztallap eredeti!    Zdroj: Székelyföld és Erdély, Komunita

A Petőfi házaspár szobra a koltói Teleki-kastély kertjében

Készítette: Kla – saját felvétel, CC BY-SA 2.0, https://hu.wikipedia.org/w/index.php?curid=20627

Ľudia, čo vedia plynulo maďarsky i slovensky   svorne tvrdili, že Smrekov preklad je taký fantastický, že sa vyrovná originálu. Bodaj by nie, keď Smrek (Čietek) vedel po maďarsky na vysokej literárnej úrovni.

Koncom septembra

preklad Ján Smrek

Skvitá ešte údol kvetmi záhradnými,
zelenie sa ešte topoľ pred oknom;
ale pozri, vidíš tamto ríšu zimy?
Snehy pokryli už končiar nad horstvom.
Ešte v srdci mojom mladom leto spieva
a ešte v ňom hýri jari všetok jas;
no hľa, v kaderách sa mi už zjesenieva,
popŕlil už hlavu moju zimný mráz.
Opadne kvet, život odpádi a niet ho…
Sem poď, žienka moj a, sem mne v lono, hľa!
Či ty, čo sa mi dnes k hrudi vinieš s nehou,
neklesneš mi zajtra na hrob, zúfalá?
Óh, povedz, ak umriem skôr, či so slzami
smrtnou plachtou prikryješ ma, mŕtveho?
A či ťa raz láskou šuhaj dáky zmámi
tak, že mena môjho vzdáš sa pre neho?Závoj vdovský ak raz zahodíš, mne na rov
potom zaves ho jak prápor smútočný:
zo záhrobia si poň vyjdem nocou tmavou
a si odnesiem ho ta do hrobu tmy,

stierať si ním prúdy sĺz pre teba, ktorej
na mňa zabudnúť tak ľahulinko je,
a obviazať srdce poranené, choré,
čo ťa jednak, aj tam, večne miluje!

https://www.visegradliterature.net/works/hu/Pet%C5%91fi_S%C3%A1ndor-1823/Szeptember_v%C3%A9g%C3%A9n/sk/3870-Koncom_septembra

https://www.youtube.com/watch?v=GJ29n5mOvpo

Zdroje:

7. Tlač o Petőfim
Tento článok sa mnohým zdá – aj mne  plný nezmyslov a fantazmagórií .
Tá pani nie je pravnučka.  
Petőfi celý život svojimi básňami aj postojmi bojoval proti šľachte a výsadám, odsudzoval spoločenskú nerovnosť. Rodina mala zemianske postavenie, ku ktorému sa ale v živote nehlásil, považoval to za zbytočne.
Žiadny “šľachtický titul” nedostal. Ani meno si dokonca nezmenil. Petőfi je básnický pseudonym ktorý používal, a pod ktorým ho každý poznal, ale oficiálne bol celý život Sándor Petrovics. V Pešti nikdy neštudoval. Žiadne jeho básne nepísal po slovensky, ani ich teda neprekladal. Prisudzuje sa mu jediný štvorriadkový veršík ktorý mal napísať pri štúdiách v Štiavnici, no aj to je sporné.
Jeho život je od narodenie až po bitku pri sedmohradskom meste Segesvár ( Sighisoara) takmer na deň zdokumentovaný. Jeho dielu a životu sa venovalo veľa ľudí, je o ňom viacero kníh a štúdii.
Práve preto je zbytočné fabulovať. (Brogyányi Mihály)

 
 Pravnučka Sándora Petöfiho: Chcem ho pochovať na Slovensku!
Za upozornenie na zdroj ďakujem Katarína Jodlová  z Facebookovej skupiny Aristokracia na Slovensku

Júlia Janíková

Júlia Janíková (77) nad hrobom Sándorovej múzy Evy Očenášovej.

Júlia Janíková (77) chce slávneho básnika pochovať na Slovensku.

Zdroj: anc
Vo Vinodole pri Nitre žije potomok slávneho maďarského básnika Sándora Petőfiho. Túži pochovať svojho predka na Slovensku.

Veľmi slávnym predkom sa môže popýšiť Júlia Janíková (77) z Vinodolu (okr. Nitra). Jedným z jej prarodičov totiž nie je nik iný, ako najznámejší maďarský básnik Sándor Petőfi, ktorý má rýdzo slovenské korene.

Básnik Sándor Petőfi sa pôvodne volal Alexander Štefanovič Petrovič (1823- 1849). Žiak slovenského národovca Štefana Koreňa bol aj spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici. V slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky ako 10-ročného konfirmoval Ján Kollár. „Aj keď si neskôr nechal meno pomaďarčiť, vo svojom srdci zostal vždy Slovákom,“ tvrdí jeho prapríbuzná. „Viem o ňom veľa z rozprávania mojich blízkych. Krásne a aj slávne zamilované básne písal susede Eve Očenášovej, ktorá tiež patrila do mojej vzdialenej rodiny,“ netají Janíková.

Podľa jej slov pochádzal Petőfi až z devätnástich detí, ktoré matka vychovávala na kobylom mlieku. Písať básne ho vraj naučil pradedo Petro, ktorý mu poéziu aj často čítal. Podľa Júlie Janíkovej si zmenil meno na Petőfi potom, ako dostal šľachtický titul. „Získať ho mal za to, že preloží svoje slovenské básne do maďarčiny, čo po štúdiu v Pešti aj urobil,“ dodala svižná dôchodkyňa. Tvrdí, že Petőfi je pochovaný v Rusku. „Rusi nám sľúbili, že ak tu pre neho nájdeme dôstojné miesto, jeho telesné ostatky nám vydajú,“ vraví Janíková, ktorá sa môže popýšiť vlastným unikátom, aj keď to nie je literatúra.

Je jedinou ženou v bývalom Československu, ktorá sa narodila s dvadsiatimi zubami. „Na Slovensku sme boli štyria, v Čechách traja, no všetci ostatní sú chlapci,“ prezradila s úsmevom inú výnimočnosť týkajúcu sa tohto rodu.

Sándor Petőfi (1823 – 1849)

Najznámejší maďarský básnik. Narodil sa ako Alexander Petrovič 1. januára 1823 v Malom Kereši (Kiskőrös, Uhorsko). Patril k najvýraznejším postavám revolúcie v roku 1848. Posledný raz ho videli pri Segesvári 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe. Podľa Maďarov Petőfi padol v segesvárskom oddiele, no iní oponujú a tvrdia, že ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde do roku 1856 žil na Sibíri. Tam ho údajne popravili alebo zomrel prirodzenou smrťou.

Sándor Petőfi: Po stopách najväčšieho maďarského básnika, ktorý sa narodil ako Slovák
Zdroj:  balove.sk 
Za upozornenie na zdroj ďakujem Silvia Matusova z Facebookovej skupiny Aristokracia na Slovensku
Pamätná tabuľa.
V ružovom dome na Panenskej býval v r. 1843 Sándor Petőfi.

Hm? Petőfi… Petőfi… Aha, o tom som sa kedysi v dávnoveku učil na literatúre… Kráčal som ďalej smerom ku Kozej ulici a v mysli mi znelo:   O tom Šaňovi sa chcem dozvedieť viac!

Panuje zhoda, že najväčším slovenským básnikom bol Pavol Orzságh Hviezdoslav. A pritom svoje prvotiny písal v maďarčine, za čo sa potom neskôr vo svojej známej básni takto kajal: „Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!“ Nakoniec však odolal zvádzaniu sveta a z nádejného maďaróna sa stal  milovník ľubozvučnej slovenčiny. A aké krásne básne nám zanechal! Slováci však mohli mať najväčších básnikov dvoch! Lebo práve zo slovenskej rodiny vzišiel najväčší básnik maďarského národa – Sándor Petőfi, rodným menom Alexander Petrovič.

Talentovaný a ambiciózny mladík sa rozhodol, že bude Maďar.

Narodil sa 1. januára 1823 v obci Kiskőrős v čisto slovenskej rodine. Bádatelia vybádali, že jeho mama aj otec hovorili len lámanou maďarčinou a u Petrovičovcov sa rozprávalo po slovensky. Mladý Alexander chodil do slovenskej školy v Aszóde, so Sládkovičom študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky konfirmoval samotný Ján Kollár… Napriek všetkému sa mladý Petrovič rozhodol, že bude Maďar. Malo to svoju logiku, ambiciózny a talentovaný mladík vedel, že ako Slovák v Uhorsku veľa vody nenamúti. Vo svojich básňach maďarstvo proklamoval tak tvrdo, až to budí podozrenie, či nie aj preto, aby v sebe udusil posledné vyčítavé hlasy materinského jazyka.

Hviezda Sándora Petőfiho stúpala rýchlo hore, jeho básne žali veľký úspech a v marci 1848 sa stal jednou z hlavných postáv revolúcie za požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Jeho báseň Pieseň národa sa stala hymnom revolúcie. Iba si pripomeňme, že v onom roku meruôsmom bol Petőfi na druhej strane barikády ako slovenskí národovci, ktorí sa v revolúcii postavili na stranu rakúskeho cisára. Zvláštne, pohnuté časy, keď hovorcami národov boli básnici. A neraz sa, s puškou v ruke,  ocitli v bratovražednom boji za lepšie zajtrajšky svojich národov…

Básnik bol ospevovaný ako národný hrdina, s najväčšou pravdepodobnosťou zahynul na bojovom poli revolúcie.

Revolúcia sa najväčšiemu maďarskému poetovi stala osudnou. Jeho stopa sa stráca 31. júla 1849 pri Segesvári v dnešnom Rumunsku. Dodnes sa vedú spory, či v ten deň padol na bojovom poli, alebo ho kozáci ako zajatca odvliekli do cárskeho Ruska, kde mal o niekoľko rokov zomrieť. Tak či tak, život básnika Sándora Petőfiho sa uzavrel vo veku iba 26 rokov!

Okrem pamätnej tabule na Panenskej ulici nám Petőfiho v Bratislave pripomína aj súsošie v Medickej záhrade. Pomník od Bélu Radnaia odhalili v roku 1911 a najprv ho umiestnili pred budovu národného divadla na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Po Veľkej vojne pomník rozobrali a uložili do pivnice Grassalkovičovho paláca, na svetlo ho vytiahli až v roku 1956, kedy ho dali do Sadu Janka Kráľa. A od roku 2002 je v Medickej záhrade.

Súsošie v Medickej záhrade.
Pôvodne stálo na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Veľkého básnika vystriedal iný veľký básnik.

Zhodou okolností som v týchto dňoch zablúdil do kníhkupectva  a všimol som si tam útlu knižočku Putovanie Sándora Petőfiho: Cestopisné poznámky a Listy z ciest.  Neodolal som a urobil som dobre. Nielen, že to bol môj prvý kontakt s Petőfiho textami, hoci nie básnickými, ale opisuje v nich Slovensko prvej polovice 19. storočia tak ako ho on videl. Pri potulkách po Hornom Uhorsku navštívil najmä východ dnešnej republiky. O tom, čo vlastne v tom roku 1843, na ktorý sa odvoláva pamätná tabuľa, robil v Prešporku som sa nedozvedel nič. Ale aj tak, Petőfiho cestopisy sú pekné čítanie a na viacerých miestach sa dotkol aj národnej otázky. Tu je zopár zaujímavých pasáží:

O Košiciach: „Samo mesto je pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života.“

„Sú také domy, v ktorých sa cítim, len čo do nich vstúpim, akoby som bol doma. Na druhej strane sú i také, v ktorých ma príjemný pocit zďaleka obchádza. To isté v mojom prípade platí aj pre mestá. Prešov je jedným z tých, kde som sa od prvej chvíle cítil ako doma. Sám Pán Boh vie prečo, ale v mojich očiach je to milé, pôvabné, pekné, hlučné, veselé, priateľské mesto. Ako mladá nevesta plná života.

 „A tak sme museli zvyšok dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdiečka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich viac hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj dušou, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem. No pre ozajstnú maďarskú dievčinu, pre tú by som spravil všetko s hrdinským odhodlaním. Teda… Dokonca by som sa i oženil.“

„Na druhý deň sme odchádzali skoro ráno a Tatry sa ukázali v celej nádhere. Vyzerali ako spiaca krásavica, ktorá zo seba zhodila prikrývku, čo zakrývala jej vnady.“

„Vcelku môžem povedať, že čím väčšmi som sa blížil ku Karpatom, tým viac útlaku som videl a v takých chvíľach som povolil uzdu svojej fantázii. Duša sa mi vrátila na roviny rodnej zeme, kde ľudská dôstojnosť nosí hrdú hlavu v vzpriamene i v najnižšej chatrči. Och, Horná zem! Len preto sa tvoje hory vypínajú až k oblakom, aby o to väčšmi bilo do očí, ako sa krčia tvoji obyvatelia?“

„Mojím posledným želaním bude, aby som zomrel tam, kde som sa narodil, v rovinatej Dolnej zemi medzi Tisou a Dunajom.“

A na záver jedna Petőfiho báseň, ako ju prebásnil Ján Smrek:

Plán, čo sa rozplynul

Celou cestou domov sa mi
plány hlavou ženú,
jak oslovím matku svoju
dávno nevidenú.

Čo jej poviem na začiatok,
čo len milé, šumné,
keď ona čo hojdala ma
náruč vystrie ku mne.

A myšlienok najkrajších mi
mnoho v hlave leží,
kým čas, ako sa zdá, zastal,
hoci vozík beží.

A tak vhupnem v malú chyžku…
Letí mať…Sa skloním…
Na perách jej visím… nemo…
Jak plod na jabloni.

Petőfi pochádzal z číro slovenskej rodiny

Zdroj:  oslovma.hu 
Za upozornenie na zdroj ďakujem Jozef Dermek z Facebookovej skupiny Aristokracia na Slovensku

1. januára 1823 v Malom Kereši (Kiskőrös) sa narodil Alexander Petrovič, z ktorého vyrástol svetoznámy maďarský básnik Sándor Petőfi, jedna z najvýraznejších postáv revolúcie rokov 1848/1849. O jeho slovenskom pôvode dnes už sotva niekto pochybuje – jeho otec pochádzal z Nitrianskej a matka z Turčianskej stolice.

Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923-1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici (protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť). Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca mohli byť Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí. Niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu. Otec sa volal Štefan Petrovič, bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane, matka sa volala Mária Hrúzová, nevedela poriadne po maďarsky a (podľa všetkých zdrojov) komunikovala po slovensky.

Alexandra Petroviča v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ako 10-ročného po slovensky konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina.

Bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v Asóde (Aszód), neskôr bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, kde prejavoval záujem o literatúru a divadlo. Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou. Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od svojich dvadsiatich rokov, čiže len posledných šesť rokov svojho života. Vo svojich veršoch vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.” Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.

Keď mal Alexander Petrovič dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval viacero škôl (1833-34 piaristické gymnázium v Pešti, 1835-38 slovenské evanjelické gymnázium v Asóde, 1838-39 lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu. Podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov. Alexander Petrovič prešiel na vlastných nohách celé Uhorsko. Istý čas patril k skupine potulných hercov. Striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 a 1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim. O rokneskôr, v roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčenom mene „Petőfi“.

Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína do Pešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845-46 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus. V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou. V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho. Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. 15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie.

Napísal Pieseň národa, ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov, ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskému cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent. Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála J. Bema. Bol aktívnym účastníkom revolučných bojov v rokoch 1848-1849, počas ktorých zahynul vo veku 26 rokov. Básnika naposledy videli živého v posledný júlový deň 1849, keď na bitevnom poli neďaleko dnešného rumunského mesta Sighisoara (Segesvár) peši unikal pred kozákmi. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Podľa tradičného maďarského názoru Petőfi padol pri Segesvári, no iní oponujú a podľa nich ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde ešte dlhú dobu (do roku 1856) žil na Sibíri.

Sándor Petőfi (http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1ndor_Pet%C5%91fi)

Kálmán Mikszáth (1847-1910):Petőfiho legenda v Štiavnici
www.oslovma.hu/XXX/45-2006-10.pdf

Ondrej Seberini: Marína Hrúzová
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/162-literatura2-literatura2/
1114-ondrej-seberini-1824-95-marina-hruzova

Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) pochádzal z číro slovenskej rodiny

V rozpore so všeobecne rozšírenou mienkou básnik Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) nepochádzal zo zmiešaného srbsko-slovenského manželstva, keďže jeho otec bol (pomaďarčený) slovenský evanjelik a matka Slovenka – uisťuje čitateľov článok v maďarskej mutácii časopisu National Geografic. Štefana Petroviča (1791-1849) a Máriu Hrúzovú (1791-1849) zosobášil 15. septembra 1818 v Asóde evanjelický duchovný Mikuláš Daniel. Sobáš sa konal v Asóde preto, lebo tu žil nevestin otec. V tejto obci a tiež v blízkom Maglóde žilo veľa slovenských evanjelikov, ktorí sa sem prisťahovali zo severouhorských stolíc. Spornou je otázka, akým jazykom sa rozprávali v rodine Petrovičovcov. Podľa článku uverejneného v týždenníku Élet és Irodalom „Petőfi nemal nič spoločné so srbským pôvodom. Petőfi bol po obidvoch rodičoch slovenského pôvodu.” Otcovi predkovia pochádzali z Vaďoviec v Nitrianskej stolici. Obidvaja rodičia boli evanjelici, čo tiež potvrdzuje ich slovenský pôvod. Keby hocikto z nich bol Srb, potom jeho vyznanie by bolo pravoslávne. Na rozdiel od mienky slovenských odborníkov, maďarskí literárni historici zdôrazňujú, že Sándor Petőfi sa narodil ako Maďar. Otec Štefan Petrovič v tom čase údajne rozprával skôr po maďarsky, kým matka Mária Hrúzová oveľa lepšie ovládala slovenčinu.

„Petőfi mindkét ágon szlovák származású“

Petőfi apja nem szerb ortodox, hanem – a feleséghez, Hrúz Máriához hasonlóan – evangélikus szlovák volt. – „Igaz-e, hogy Petőfi Sándor apja, Petrovics István szerb származású volt? Ebben az esetben mi magyarázza az etnikai alapon valószínűleg ortodox (pravoszláv) vallású atya fiainak – abban az időben szokatlan, a szlovák származású édesanyjukét követő – evangélikus vallását?” A kérdés teljesen jogos. Akkoriban, Petőfi szüleinek házassága idején nem volt szokás az anya vallását a család egészére kiterjeszteni. (Kicsit később mindez úgy módosult, hogy a vegyes házasságokban a lányok az anya, a fiúk az apa vallását követték.) Petőfiéknél azonban – a köztudattal ellentétben – nem volt probléma a vallás. Ugyanis Petőfi apja nem szerb ortodox, hanem – a eleségséghez, Hrúz Máriához hasonlóan – evangélikus szlovák volt.

Teljesen szlovák származású volt a család

Így tehát a közvélekedéssel ellentétben Petőfi nem szerb-szlovák vegyesházasságból származott, hanem egy elmagyarosodó szlovák evangélikus apától, és egy szlovákságát inkább megtartó anyától. Ennek megfelelően az apa, Petrovics István (Kartal, 1791. aug. 15. – Pest, 1849. márc. 21.) és az anya, Hrúz Mária (Necpál, 1791. aug. 26. – Pest, 1849. máj. 17.) Aszódon, 1818. szeptember 15-én házasodtak össze Mikulás Dániel evangélikus lelkész előtt. A szülők valószínűleg Maglódon ismerkedtek meg, majd a házasságkötés után költöztek Szabadszállásra, s innen tovább vándoroltak a Kiskunság területén. Maglódon Hrúz Mária egy evangélikus lelkész, Martiny Mihály cselédje volt. Azért volt Aszódon az esküvő, mert itt élt Hrúz Mária édesapja. Ekkoriban Maglódon, Aszódon és az Alföld más városaiban nagyon sok szlovák evangélikus élt, akik az előző évszázadokban vándoroltak északról, a Felvidékről, Nyitrából, Nógrádból dél felé, amikor a törökök kiverése után újra benépesedett ez a térség.

Szlovákul vagy magyarul beszéltek-e a családban?

A Petőfi család származásáról legutóbb Péter László közölt igen érdekes írást az Élet és Irodalom hasábjain (43. évfolyam, 13. szám). Eszerint is „Petőfinek semmi köze sem volt a szerbséghez. Petőfi mindkét ágon szlovák származású.” Péter László a szakirodalomra hivatkozik ezután, elsősorban Kiss József és Jakus Lajos kutatásaira. 1685-ig követhetők visszafelé Petőfi felmenői. Az apai ág egészen a Nyitra megyei Vagyócig (Vadovcéig) vezethető vissza, vagyis a Petrovicsok csakúgy a Felvidékről származnak, mint az anyai ág, amely a Túróc megyei Necpál (Necpaly) községből ered. Péter László ezután megállapítja: „Mind a két ág evangélikus, s ez is a szlovák (tót) származás bizonyítéka. Ha szerb lett volna bármelyik is, ortodox, görögkeleti lett volna.” 1822/23 fordulóján Petőfi Sándor tehát egy alföldi szlovák családban született, amelynek evangélikus vallásához kétség sem férhetett. Az irodalomtörténészek véleménye azonban eltér abban a tekintetben, hogy milyen nyelven beszélt a család ekkoriban. Vannak – elsősorban szlovák szakértők -, akik szerint szlovákul folytak a beszélgetések. A magyar irodalomtudósok viszont azt hangsúlyozzák, hogy Petőfi Sándor már magyarnak született, Petrovics István ugyanis ekkoriban már talán inkább magyarul beszélt. Hrúz Mária viszont még bizonyára inkább szlovákul tudhatott jobban. E kérdésre bizonyos választ tehát nem adhatunk, mint ahogy az alföldi városok vetélkedésében sem dönthetünk, hogy pontosan hol is született Petőfi Sándor, aki egyébként utóbb megváltoztatta a nevét, s a (talán) idegen hangzású Petrovicsot elhagyta. Kezdetben állítólag még a „Petőfy” aláírást is alkalmazta (legalább kétszer), és csak később szilárdult meg a Petőfi írásmód.

Szegő Iván Miklós (National Geographic)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov