Krvavý október 56, keď Maďari za snahu o vymanenie sa z područia Sovietov tvrdo zaplatili. Viete o tom, že v našom meste je Pamätná izba 56.? 56-os emlékszoba Nagykaposon.
Kronika mesta Veľké Kapušany. 1956:
Od juhu, od maďarských hraníc bolo počuť dunenie kanónov. Maďarské udalosti tohto roku- maďarská kontrarevolúcia– nemala nijaký vplyv na udalosti v našom meste.
Dnes 23. októbra si u viacerých svojich priateľoch maďarskej národnosti na Fb všimnete odkazy na rok 1956 .O čo vlastne ide? Na čo spomínajú? Čo sa udialo?
Pred 66 rokmi vypuklo v Maďarsku ľudové povstanie, ktoré sa pokúsilo zvrhnúť komunistický režim a vymaniť krajinu zo sovietskeho zovretia. Zahynuli tisíce ľudí. Do ulíc vyšli tanky. Sovietske. Začali strieľať. Do pracujúcich. Do občanov spriatelenej krajiny. Do budovateľov proletárskeho internacionalizmu. Do ľudí. Po celom Maďarsku ich nakoniec padlo nie menej ako 5000. Po revolúcií asi 200 000 občanov emigrovalo na západ.
V auguste 1968 sa do Československa vrátili sovietske tanky. Pozval ich Vasil Biľak a ďalší členovia komunistického vedenia obávajúci sa o budúcnosť socializmu v našej krajine. Keby boli ľudia v našej republike presne informovaní, čo sa stalo v Maďarsku v roku 1956 , rok 1968 by v našej republike určite vyzeral ináč. Dozvedieť sa pravdu mali možnosť iba vysielačom Slobodná Európa, čo bolo aj tak málo platné, nakoľko sme boli sovietskym satelitom. Po smrti Stalina sa začali prejavovať nepokoje vo väčšine satelitov, ako povstane vo východnom Berlíne, v poľskej Poznani a v spomínanom Maďarsku. Výhradnú moc ZSSR nad osudmi komunistických satelitov bola tak silná, že krajiny Západu sa len bezmocne prizerali, ak nechceli skončiť vo vojne so sovietmi.
Maďarský Vasil Biľak sa volal Ernő Gerő. Mal to jednoduchšie. Červená armáda bola v Maďarsku stále prítomná. Už v prvý deň povstania požiadal jej velenie o vojenskú pomoc pri potlačení kontrarevolučnej vzbury. Sovietske tanky vošli do Budapešti 23. októbra 1956 neskoro večer. Predpoklad zvládnutia situácie bol postavený na tom, že bude stačiť demonštrácia sily. No už nasledujúceho dňa sa stretli s ozbrojeným odporom. Boj proti stalinizmu sa dostal do polohy národooslobodzovacieho boja.
Tajný odchádza so zdvihnutými rukami od skupiny povstalcov, ktorí zabili dvoch ďalších tajných (dole vľavo a vpravo), v Budapešti na snímke z októbra 1956. Povstanie sa začalo 23.okóbra 1956 demonštráciami proti stalinistickému režimu a o 11 dní ho potlačili sovietske tanky. Zahynulo v ňom okolo 2500 ľudí a 200 000 ľudí odišlo do emigrácie.Foto: TASR/AP
Čím viac sa darilo Maďarom od roku 1952 odpútavať sa od moskovského kurzu, tým väčšie napätie to doma i v Kremli vyvolávalo. Reprezentantom stalinskej línie bol najvyšší predstaviteľ MSP (Strany maďarských pracujúcich) Mátyás Rákosi, stelesnením demokratizačných snáh zase predseda vlády Imre Nagy. Jeho úsilie prehlbovať demokratizačné reformy však netrvalo dlho a stalinisticky naformátovaným vedením bol vylúčený zo strany a zbavený všetkých funkcií, odsúdený a popravený.
Paralelne s touto líniou Maďarsku na jeseň 1956 sa sprísňovali kritériá, predovšetkým triedne, na prijímanie študentov škôl. Potomok pracujúceho inteligenta, teda lekára, právnika, vedca, ekonóma, ale aj súkromne hospodáriaceho roľníka mohol byť na vysokoškolské štúdium prijatý, len ak predtým aspoň dva roky vykonával robotnícke povolanie. Deti proletárov a družstevných roľníkov mali všade absolútnu prednosť. Triedny numerus clausus sa tak zostroval a popri tom prebiehali čistky, ktorých obeťami sa stali študenti, učitelia a akademickí funkcionári označení za iniciátorov protisocialistických postojov vyprovokovaných maďarskou kontrarevolúciou.
Kto bol Imre Nagy?
Maďarský premiér Imre Nagy prednáša prejav v rozhlasovom vysielaní počas protikomunistického povstania 2.novembra 1956.Foto: TASR/AP
Imre Nagy bol maďarský komunistický politik a premiér. Je významnou postavou maďarských dejín 20. storočia. Počas Maďarského povstania v roku 1956 sa postavil na stranu povstalcov a vyhlásil neutralitu Maďarska. O dva roky neskôr bol odsúdený za zradu a popravený obesením. Na naliehanie samotného Jánosa Kádara bol Imre Nagy popravený. Celkovo bolo popravených asi 400 ľudí.
Po potlačení povstania komunisti utvorili vládu Jánosa Kádara. Maďarskí komunisti vedeli, že keď nechajú hrdinu roku 1956 Imreho Nagya verejne pochovať, do ulíc vyjdú davy. Tie napokon aj tak v júni 1989 otriasli celým režimom.
Nagyov hrob bol záhadou.
Komunisti sa snažili zničiť pamiatku na obžalovaných. Telá premiestňovali tak dlho, až sami zabudli, kde vlastne ležia. Nagya popravili s dvomi druhmi 16. júna 1958, ďalší dvaja jeho spolupracovníci zomreli už skôr. Režim sa ich snažil aj po smrti ponížiť a zničiť každú pamiatku na nich.
Päť tiel najprv pochovali na dvore väznice a miesto zaviezli smeťami.
V roku 1961 však telá vykopali, zabalili do dechtového papiera a opäť zakopali na mieste, kam pochovali väčšinu popravených po roku 1956 – na slávnu parcelu 301 ležiacu v najvzdialenejšom rohu obrovského budapeštianskeho cintorína Újközetemető.
Presnejšie: Na úsvite 16. júna 1958, po poprave, boli telá Imre Nagya, Pála Malétera a Miklósa Gimesa uložené do rakvy a zakopané na pešom nádvorí budapeštianskej národnej väznice. Vyradený nábytok a limlom( smetie) boli hodené na zakopanú jamu. 24. februára 1961 boli rakvy tajne vykopané, okolo nich bol navinutý dechtový drôt a prenesený na pozemok 301 susednej Újköztemető, kde boli opäť pochované pod falošnými menami (pod krycím menom Imre Nagy „Borbíró Piroska“).
V tomto zámerne neudržiavanom kúte, vzdialenom od hlavného vchodu cintorína viac ako tri kilometre, pod bujnou vegetáciou odpočívali popravení skoro tridsať rokov.
Problémom bolo len nájdenie pozostatkov. Narazilo naň aj komunistické vedenie, ktoré sa na jar roku 1988 rozhodlo, že rodine popravených povolí svojich blízkych znovu slušne pochovať. Ale len v prísne rodinnom kruhu.
Vysvitlo však, že ani na ministerstve vnútra nevedia, kde presne ležia. Policajný úradník poverený hroby lokalizovať nakoniec našiel po dlhom pátraní v archívoch ministerstva niektoré stopy v prísne tajnej zložke s príznačným menom Osie hniezdo.
Podľa nich a s pomocou starších hrobárov cintorína na parcele 301 určili miesta, kde by mali ležať Nagy a jeho druhovia.
MTI Fotó: T. Asztalos Zoltán
Spomienky úradníka a ďalších účastníkov i množstvo dobových dokumentov zverejnil historický Ústav 56 na svojej internetovej stránke. Slávnostný pohreb Imreho Nagya a jeho druhov až 16. júna 1989 je dnes považovaný za koniec komunistického režimu v Maďarsku. V tom čase ležal človek, ktorý niesol osobnú zodpovednosť za jeho smrť- čiže János Kádar v kóme v nemocnici.
Nagy Imre radiobeszéde 1956. november 4. (magyar, német)- jeho posledný prejav smerom k národu
Pamätná izba 56. vo Veľkých Kapušanoch.
56-os emlékszoba Nagykaposon.
Návštevníci môžu v krátkosti opísať svoje pocity a zážitky z pamätného miesta na špeciálnej „výveske“. Pamätná izba 56. bola dokončená v roku 2017 v rámci výzvy na predkladanie návrhov Maďarského roku slobody Pride Point vyhlásenej pri príležitosti 60. výročia revolúcie v roku 1956 .
Az 56-os emlékszoba, az 1956-os forradalom 60. évfordulója alkalmából meghirdetett Magyar Szabadság Éve Büszkeségpont pályázati felhívása keretében készült el 2017-ben.
Az emlékszobában elsősorban a fiatal generációt megszólító látványelemekkel mutatjuk be a 60 évvel ezelőtti eseményeket. A Nagykaposi Büszkeségpont látogatóit hagyományos tablók is tájékoztatják az akkori eseményekről, kivetítőn korabeli filmfelvételeket vetítünk, de lejátsszuk Nagy Imre mártír miniszterelnök híres rádióbeszédét is. A teremben a forradalom áldozatainak névsora mellett Márai Sándor Mennyből az angyal című verse is megtalálható, valamint a szabadságharc felvidéki vonatkozásairól – például korabeli sajtóvisszhangjáról – is képet kaphatnak.
A látogatók egy speciális “üzenőfalra” röviden leírhatják az emlékhellyel kapcsolatos érzéseiket, élményeiket.
Článok bol publikovaný v skratke. Ak máte chuť čítať podrobnejšie:
Rovnako ako ostatné komunistické krajiny, bolo aj Maďarsko pod krutovládou diktatúry stalinského typu. Na čele maďarských komunistov stál zúrivý stalinista Matyás Rákosi. Okrem toho, že stál v čele strany, v rokoch 1952-53 pôsobil aj ako predseda vlády.
Stalinova smrť v marci 1953 odhalila slabosť komunistických systémov. Po smrti „najväčšieho z najväčších” sa začali v niektorých satelitoch objavovať prvé trhliny. V Československu prišli ľudia o veľkú časť svojich úspor po menovej reforme a po povstaní vo východnom Berlíne museli dokonca likvidovať sovietske tanky. I v Maďarsku rástla vysokým tempom nespokojnosť s Rákosiho politikou.
V júni 1953 boli pozvaní vedúci maďarskí predstavitelia do Moskvy, kde sa rozhodlo o odchode dvoch vrcholných predstaviteľov tzv. mocenskej „štvorky” (tvorili ju M. Rákosi, E. Gerö, M. Farkas, M. Révai). Révai s Farkasom boli nútení svoje posty neodkladne opustiť. Naviac bolo rozhodnuté o zmene na poste šéfa vlády. Novým premiérom bol zvolený (rozumej v Moskve vybraný za vhodného kandidáta) Imre Nagy.
Rákosi versus Nagy.
Nagy pôsobil už v prvej povojnovej vláde ako minister poľnohospodárstva, bol však následne odstránený Rákosim. Teraz, vo funkcii premiéra, sa snažil pozdvihnúť ekonomiku, ktorá sa po Rákosiho pôsobení nachádzala v úplnej kríze.
Nagyovej vláde sa podarilo akútnu krízu prekonať, čo jej prinieslo väčšiu podporu verejnosti. Priamo úmerne však rástla i obava stalinského krídla v čele s Rákosim. Nagy bol vnútrostraníckymi protivníkmi označovaný za pravicového oportunistu a pozvoľna sa menil pohľad na neho aj v Moskve. Protinagyovské sily nakoniec získali prevahu a s požehnaním Moskvy bol Nagy na jar 1955 odvolaný.
Pôsobenie Nagya v čele exekutívy však zanechalo medzi verejnosťou silné stopy. Spomalenie kolektivizácie prinieslo podporu zo strany poľnohospodárov a tiež inteligencie na seba pútala pozornosť. Boli zakladané početné skupiny (najznámejším bol Petöfiho krúžok) a objavili sa nepatrné zárodky vznikajúcej občianskej spoločnosti.
Stalinisti sa síce vrátili do čela Maďarska, reštaurovať stalinskú dobu sa však nepodarilo. Už v marci 1956 bol Rákosi nútený rehabilitovať L. Rajka (komunista, ktorý sa stal obeťou vykonštruovaného procesu – obdoba s R. Slánskym).
Najviac zasiahol maďarské vedenie XX. zjazd KSSZ (Komunistická strana ZSSR), ktorý odsúdil Stalinov kult osobnosti. Napriek všetkým ťažkostiam sa ale Rákosimu a jeho stúpencom stále darilo udržovať moc. V júni bol najviac podporený z Moskvy, po návšteve Suslova.
Krátko na to však došlo k nepokojom v poľskej Poznani, ktoré boli násilím potlačené. V moskovskom vedení sa potom objavila obava, že by podobný sled udalostí mohol postihnúť i Maďarsko. Do Maďarska bol okamžite vyslaný Mikojan a ten vyjadril nutnosť odchodu Rákosiho.
18. júna 1956 Rákosi skutočne odstúpil. Do čela strany sa postavil Ernst Gerö – posledný zo štvorice najvýznamnejších stalinistov. Gerö bol však bezradný. Celé tri mesiace sa márne snažil situáciu ukľudniť, nespokojnosť však rástla.
Povstanie
6. októbra sa uskutočnil oficiálny pohreb L. Rajka. Celý akt bol pojatý skôr ako politická akcia a začalo sa hovoriť o nutnosti návratu Imreho Nagya do funkcie. Iniciatívy sa chopili predovšetkým študenti, ktorí pripravili 23. októbra mohutnú manifestáciu. V súvislosti so zmenami v Poľsku, kedy sa k moci dostal W. Gomulka, formulovali študenti svoje požiadavky. Tie však išli omnoho ďalej. Okrem iného požadovali slobodné voľby a odchod sovietských vojsk z Maďarska.
Vypukli nepokoje. Gerö se márne snažil ukľudniť davy. Nepomohlo ani urýchlené privolanie Nagya. Demonštranti získavali na sile a získali dokonca z miestnych kasární zbrane. V tejto chvíli sa zišlo vedenie komunistov so sovietskym veľvyslancom Andropovom (neskôr velil KGB a krátko pred smťou dokonca viedol Sovietsky zväz). Bolo rozhodnuté o menovaní Nagya premiérom. Zároveň však bola požiadaná Moskva o vojenský zásah.
Vojenské a politické boje
Nasledujúceho dňa v ranných hodinách vošli do Budapešti sovietské tanky. Došlo k boju. Maďarskí demonštranti (predovšetkým študenti, ku ktorým sa ale postupom času pridávalo mnoho ďalších obyvateľov ) sa nemienili nechať zastrašiť. Sovietsky vpád bol dočasne úspešný. Platí to aspoň pre 24. október. Odpor však pokračoval a ďalší deň sa situácia začala meniť.
Situácia vrela aj na politickej scéne, ktorú Gerö nebol schopný riešiť a bol vymenený. Na post šéfa strany bol dosadený János Kádár. Nagy medzitým vyjednával s ruským vedením. 26. októbra kývlo sovietske vedenie na Nagyov názor – na nutnosť príchodu nových ministrov do vlády. Nasledujúci deň predstavil Nagy nový kabinet, v ktorom sa objavili i staronové tváre – predstavitelia Maloroľníckej strany (napr. Béla Kovács).
Politický obrat bol takmer dokonaný. Gerö odišiel zo všetkých svojich straníckych funkcií a Nagyova vláda rozhodla 30. októbra o likvidácii systému jednej politickej strany. Naviac požiadala o stiahnutie sovietskych jednotiek.
Chruščov naoko súhlasil so stiahnutím vojsk a sovietske jednotky Budapešť opustili. V skutočnosti sa však iba dočasne stiahli a pripravovali sa na konečný úder.
V Budapešti vypukol dokonalý prevrat. Verejne sa pálili spisy a portréty komunistických pohlavárov a niekoľko vedúcich komunistov bolo verejne linčovaných. Imre Nagy sa ocitol na križovatke. Sám zostával komunistom, ale musel sa rozhodnúť. Buď vystúpi voči verejnosti alebo prekročí svoj tieň a podporí povstanie až do dôsledkov. Nagy zvolil druhé riešenie.
Aby bola daná sovietskému útoku z 24. októbra legitimita, bola spísaná pozvánka. Nagy, ktorý sa síce v noci 23. októbra proti invázii nevyslovil, odmietol dodatočne vyhotovený dopis podpísať. Tým demonštroval svoj príklon na stranu povstalcov. Potom žiadal kompletné stiahnutie sovietských síl z Maďarska. Sovietský veľvyslanec Andropov hral o čas a Nagy definitívne prekročil Rubikon tým, že 1. novembra vyhlásil maďarskú neutralitu – to sa rovnalo faktickému vystúpeniu Maďarska z Varšavskej zmluvy!
Týmto aktom dovŕšil dokonale politický prevrat v Maďarsku.
Sovietsky protiútok
V Moskve sledovali maďarské udalosti s krajným znepokojením. Po celý týždeň zasadalo najvyššie vedenie a jednalo o spôsobe riešenia. Rozhodnutie padlo na zasadaní 31. októbra. Situáciu musela vyriešiť sovietska armáda. Veliteľom útoku bol menovaný maršál Konev (vrchný veliteľ ozbrojených síl Varšavskej zmluvy), známy už z druhej svetovej vojny svojou bezohľadnosťou, čo sa týka strát na životoch.
V ďalších dňoch formálne posvätili sovietske rozhodnutie aj zvyšné štáty Varšavskej zmluvy. Na jednaní bol prítomný i Kádár, s ktorým sa počítalo pre ďalší vývoj v Maďarsku. Hovorilo sa o nutnosti vzniku novej maďarskej robotnícko-roľníckej vlády. Túto myšlienku podporil i Tito, ktorý bol o celom probléme rovnako informovaný.
V ranných hodinách 4. novembra začal sovietsky protiútok. Tanky sa valili ulicami. Odpor však neustal a Maďari bojovali až do polovice novembra. Presile sovietskych vojakov, ktorých bolo 150 000, však nemohli ďalej odolať. Jediné, čo ich držalo, bola viera v zásah západných mocností, ktorý sľubovala rozhlasová stanica Slobodná Európa.
Reakcia Západu
Napriek tomu americký minister zahraničia a militantný antikomunista v jednej osobe J.F. Dulles sľuboval politiku zatlačovania a oslobodzovania, zostalo iba pri proklamáciách. Prezident Eisenhower nemienil zasiahnuť do maďarských udalostí, pretože hrozila možnosť vypuknutia konfliktu so Sovietskym zväzom. Veľká Británia a Francúzsko boli zamestnané súčasnou Suezskou krízou a aktivitu nevyvíjali.
USA a krajiny Západu dokonca ani nevyužili možnosť spojiť obe udalosti v jedno hlasovanie na pôde OSN. Jediné, čo bolo nakoniec podniknuté, bolo hlasovanie Valného zhromaždenia OSN, ktoré odsúhlasilo požiadavku na stiahnutie sovietskych vojsk. Bolo však len prázdnym gestom.
Dopady neúspešnej revolúcie
V bojoch padlo asi 4 000 Maďarov, Červená armáda stratila takmer 800 mužov. V Maďarsku vznikla nová vláda na čele s Kádárom. Pri následných čistkách bolo popravených viac ako 400 ľudí. Nagy sa uchýlil na veľvyslanectvo Juhoslávie. Následne však bol zadržaný a keď odmietol uznať novú Kádárovu vládu, bol v roku 1958 popravený. Rehabilitovaný bol v roku 1989.
Maďarské udalosti potvrdili výhradnú moc ZSSR nad osudy komunistických satelitov. Krajiny Západu sa len bezmocne prizerali. Okolo 200 000 ľudí krátko po potlačení revolúcie Maďarsko opustilo. Ostatní žili pod vládou Kádára ďalej. Kádár však nezaviedol v Maďarsku tak prísny režim, ako sa očakávalo. Jeho politika bola neskôr označovaná za „gulášový komunizmus”. On sám vydržal pri moci až do konca 80. rokov.
Zhrnutie
V Maďarsku sa povstanie proti komunistickej diktatúre začalo 23. októbra 1956 študentskou demonštráciou, ktorá prerástla v ľudové povstanie. V tento deň prepukli aj ozbrojené boje na ústredí maďarského rozhlasu, čo vyústilo do celonárodnej revolty. Premiérom sa stal proreformný komunista Imre Nagy, ktorý zostavil vládu z viacerých strán a 1. novembra oznámil, že Budapešť vystupuje z Varšavskej zmluvy. Už o tri dni nato zasiahli sovietske vojská a začal útok sovietskych tankov na Budapešť. O niekoľko dní sa revolúcia skončila krvavým kúpeľom. Počas revolúcie prišlo o život niekoľko tisíc ľudí a státisíce ďalších odišli z krajiny. ZSSR dosadil do čela Maďarska reformám nakloneného Jánosa Kádára. Nový teroristický režim, ktorý trval dva roky, rozbil robotnícke rady a spolky spisovateľov a prenasledoval všetkých podozrivých. Po tajnom procese bol Imre Nagy, ktorý bol premiérom len desať dní, zatknutý, obvinený z vlastizrady a o dva roky neskôr 16. júna 1958 popravený. Spolu s ním popravili aj ministra obrany Pála Maletera a novinára Miklósa Gimesa, ako aj ďalších približne 400 Maďarov. Po revolúcii v roku 1989 všetkých rehabilitovali. Počiatkom 60. rokov sa Kádárova politika zmenila, razila heslo ,,kto nie je proti nám, je s nami” a jeho vláda začala v krajine uskutočňovať represálie. Povstanie bolo teda neúspešné.
https://www.infoweby.sk/spolocnost/konflikty-a-vojny/574-revolucia-v-madarsku
wikipedia.sk
Pridaj komentár