Ako koronavírus COVID – 19 ovplyvnil môj život – pre vkport.sk píše Bianka Lakatošová, študentka Gymnázia Ľ. Štúra v Michalovciach

      Život je kreslenie bez gumy, tvrdil Einstein. Ani my nikdy nevieme, aká búrka môže naše životy zasiahnuť a ako ich nám môže obrátiť hore nohami. Pred pár mesiacmi nás zasiahla pandémia. Doteraz sme takéto udalosti poznali iba zo správ alebo dejín. No prvýkrát ju zažívame aj my na vlastnej koži.

     Búrka, COVID – 19, mi ukázala čo ma napĺňa a dáva silu môjmu životu. Touto búrkou opadli stereotypy nášho každodenného života, ktorými sme zakrývali naše ego.

Niekedy mám pocit akoby som žila vo sne nechcenom a nečakanom. Život sa nám obrátil za pár dní do jednej nočnej mory, z ktorej sa nedá len tak ľahko zobudiť. Zo začiatku som si nebezpečenstvo nepripúšťala a popierala, žeby nám vôbec niečo hrozilo. Hľadala som všelijaké iné vysvetlenia. Nás sa to netýka, nákaza je od nás ďaleko, je to len chrípka… Postupne, keď začalo zomierať viac a viac ľudí som si uvedomila, že to nie je len ,,nejaká“ chrípka, len ,,nejaký“ mediálny biznis, ktorý o chvíľu stíchne. Pliaga sa začala šíriť a ja som pocítila paniku a strach. Musela som sa zrazu vzdať mojich každodenných stereotypov, ktoré ma neskutočne unavovali a priala som si aby sa raz to skoré vstávanie do školy, behanie na autobus a sedenie dlhé hodiny v škole skončilo. No prerušilo sa to zo dňa na deň a nebolo nič z toho.

Každým dňom mi viac a viac začína chýbať škola, ranné vstávanie, dlhé učenie po nociach, učitelia, spolužiaci. Nastalo aj odlúčenie od človeka môjmu srdcu veľmi blízkemu, ktorý ma každé ráno čakal v školskej šatni s úsmevom a veľkým objatím. Prerušili sa naše prechádzky po škole a posedávanie v kaviarni alebo reštaurácii. Viac ako inokedy som začala pociťovať potrebu prítomnosti tejto milovanej osoby. To všetko som brala stále za samozrejmosť a neuvedomovala som si, aké dôležité sú pre mňa tieto maličkosti. Mojím kamarátom a ochrancom sa stalo rúško, bez ktorého sa nemôžem pohnúť nikde. Večerné učenie nahradilo šitie týchto ochrancov a dlhé rozhovory s mamkou. Ulice ostali prázdne a detské ihriská ostali bez smiechu. Naša Zem sa začala pomaly uzdravovať sama. Toto všetko som pozorovala za oknom študentskej izby a uvedomovala si nezodpovednosť a márnosť ľudskej činnosti, ktorá planétu dohnala do stavu keď lesy začali horieť a rieky zaplavovali mestá. Pochopila som, že každý deň je príliš krátky na všetko, o čom chcem myslieť, na všetky prechádzky, ktoré sa chcem vydať, na všetky knihy, ktoré chcem prečítať a na všetkých priateľov, ktorých chcem vidieť.

      Koronavírus COVID – 19 ma zmenil na moje moje lepšie JA a viem, že už nikdy nebudem taká ako predtým. Budem si viac vážiť rodinu, starých rodičov, ktorých v tomto období nemôžem navštevovať. Ľutujem každú premárnenú sekundu na mobile miesto toho aby som vyšla do prírody na čerstvý vzduch. Všetci by sme mali tieto dni otvoriť oči, pozrieť sa dovnútra a položiť si otázku : ,, Bol som spokojný so životom, ktorý som žil?

Bianka Lakatošová