Šport – futbal – Martin Jakubko odpovedá na otázky, ktoré sme mu nestihli položiť počas jeho návštevy

Vo Veľkých Kapušanoch od 6. do 10. júla 2020 prebiehal futbalový kemp pre deti. Jednou z osobností, ktoré ho navštívili bol Martin Jakubko. Deti, ktoré v tábore boli, mali možnosť pýtať sa ho na čokoľvek z futbalového a súkromného života, ale to, čo zaujímalo nás ostalo nezodpovedané a preto sme Martina oslovili a presne mesiac po jeho návšteve prinášame naším čitateľom rozhovor s ním.

Martin, Ty už nie si aktívny hráč. Si s futbalom spätý dodnes?

Áno, bol som spätý a som dodnes. Trénoval som mládež v klube Tatran Prešov, ale po dvoch týždňoch som odišiel, pretože vo futbalovej akadémii neboli vytvorené na tréningy ani základné podmienky. Myslím tým, že nebol pokosený trávnik, nebola zabezpečená základná výbava pre hráčov. Spätý som ostal ako tímový manažér s futbalovou reprezentáciou U19, chodím na zrazy, aj na zápasy. Trénovať ma láka dodnes, takže čakám na vhodnú príležitosť a samozrejme ako bývalý hráč a veľký fanúšik futbalu nevynechávam zápasy Slovenskej futbalovej reprezentácie A skupiny a rád si pozriem aj iné v okolí Prešova.

Ako si spomínaš na obdobie, keď si odchádzal do Ruska. Čo bolo pre Teba najťažšie a naopak, na čo si sa tešil?

V Rusku som nikdy predtým nebol. Musel som sa prispôsobiť. Keď som prišiel, prvú noc nás ubytovali 5 km. od Moskvy v lese. Ráno sme sa ale presunuli do päť hviezdičkového areálu, do Moskvy, kde boli vytvorené úžasné podmienky na trénovanie. To je to, čo si z toho pamätám, ten prvý dojem, veľmi zlý moment, že les a potom to prekvapenie z areálu v Moskve. Veľmi som sa tešil na novú výzvu. Bola to úplne iná liga, mohol som porovnať svoje schopnosti s inými hráčmi a samozrejme veľkou motiváciou boli aj financie.

Čo pre Teba znamenala Slovenská futbalová reprezentácia?

Česť, hrdosť, vrchol mojej futbalovej kariéry. Cez slovenskú futbalovú reprezentáciu majú možnosť dostať sa hráči na Majstrovstvá sveta, Majstrovstvá Európy. Mal som možnosť byť na Majstrovstvách sveta so slovenskou futbalovou reprezentáciou, aj keď som nehral celý čas, bola to veľká skúsenosť.

Pamätáš si svoju prvú červenú kartu? Koľko ich bolo počas Tvojej futbalovej kariéry bolo dokopy?

Prvú si nepamätám. Keby som povedal, že áno, tak klamem. Muselo to byť ešte v období, keď som hral za dorast. Dokopy som dostal možno päť červených kariet. Pamätám si ale jednu červenú kartu. Bol to zápas medzi Banskou Bystricou a Tatranom Prešov. Vtedy som súpera, ktorý bol slabšej fyzickej výbavy a nalepil sa na mňa buchol lakťom do nosa. Nevidel som inú možnosť a to je tá červená karta, ktorú si pamätám.

Zranenia? Koľko ich bolo?

Počas futbalovej kariéry som mal za sebou 14 operácií.  Štyrikrát som mal operované ľavé koleno, štyrikrát pravé koleno, sánku polámanú a mnoho iné časti tela a zranení nespočetne veľa. Tie nemám zrátané.

Prečo je podľa Teba dôležité podporovať mládež?

V prvom rade každý by mal mať na zreteli to, že šport, nemyslím tým iba futbal, ale vo všeobecnosti je šport sociálny projekt. Keby deti viac športovali, mali by  mnohé menej zdravotných problémov a v tom prípade by to z ekonomického hľadiska mohlo byť pre štát výhodné. Šport by mal byť vnímaný ako sociálny projekt a mal by byť štátom čo najviac podporovaný. U nás podpora zo strany štátu nefunguje takmer vôbec a ak aj áno, je to mizerné v porovnaní s inými štátmi a to ma dráždi a znervózňuje.

Ak porovnávaš obdobie, keď si začínal s futbalom Ty a ako to majú deti teraz? V čom vidíš rozdiely?

Rozdiely vidím. Keď porovnám obdobie, keď som začínal ja, s obdobím, ktoré je teraz, predsa len majú viac možností. My sme mali dve futbalové bránky a jednu loptu. Dnes majú ipod, playstation a všetko možné. Určite je potrebné žiť s dobou, aj ovládať všetky sféry aj z tejto oblasti, ale záujem možno aj z toho dôvodu, je o šport zo strany detí menší. Počas trénovania detí som dokonca zistil, že jedenásťročné dieťa nevie spraviť ani kotúľ vpred.  A čo sa týka záujmu o futbal. V období, keď som začínal s futbalom ja a Tatran Prešov robili nábor, vyberali aj spomedzi detí iba najlepších. Zo záujemcov sa dostal iba každý tretí, toľko nás bolo, ktorí sme chceli hrať. Dnes sa urobí nábor, príde pár detí a vezmú sa všetky.

Majú podľa Teba šancu presadiť sa v niektorých veľkých svetových kluboch aj deti z malých obcí a miest, kde napríklad nepôsobia futbalové akadémie?

Majú. Ja som toho príkladom. Do sedemnástich rokov som hral v Chminianskej Novej Vsi, v troch najnižších súťažiach. Keď som sa posunul vyššie, hral som s hráčmi, ktorí hrali od šiestich rokov vo vyšších a tam som pochopil rozdiel, keď som medzi nich prišiel. Mali vymakané techniky, mali za sebou množstvo koordinačných a iných tréningov. Kým oni kopli za celé obdobie odkedy futbal hrali do lopty miliónkrát, ja v dedine iba na tréningoch a zápasoch. Neviem, či som ich dobehol vo všetkom, to sa asi nedá, ale ja som ten príklad, že som veľmi chcel. Štyrikrát viac som chcel, ako možno moji spoluhráči a aj sa mi podarilo dosiahnuť to, čo som chcel, pretože v Rusku som hral deväť rokov.

Čo musí mať dobrý hráč?

Musí chcieť. Musí športovať, rešpektovať pravidlá. Poznal som stokrát lepších hráčov, ale podľahli iným nástrahám a ich hviezdna kariéra veľmi rýchlo skončila. Každý hráč musí mať skromnosť, pokoru, mať na pamäti to, že úspech je veľmi vrtký a tak ako rýchlo nastúpi, môže veľmi rýchlo skončiť. Ale všeobecne čo sa týka športu, ak chce byť niekto dobrý hráč a uplatniť sa, je jedno či futbal, alebo hokej, alebo akýkoľvek iný šport je dôležité, aby ho vedeli správne nasmerovať. Rodičia, učitelia, tréneri. Nie pre každého je vhodný futbal, nie pre každého je vhodný hokej, ale je mnoho športov a ak sa dieťa dobre nasmeruje, tak ho bude šport baviť, uchytí sa a vtedy má vyhraté, čo sa týka športovej kariéry.

Aký tréner je podľa Teba dobrý tréner?

Dobrý tréner musí mať hlavu v poriadku. Pokiaľ ju nemá na mieste, nikdy z neho dobrý tréner nebude. Musí byť psychológ, vedieť pracovať s ľuďmi a nemyslím tým to, že musí mať psychologické vzdelanie. Poznal som mnoho trénerov, ale mal som jedného naozaj dobrého trénera v Ruska, ktorý ma vzal so sebou do troch klubov. Bol to tréner za ktorého bojovali všetci hráči. Dobrý tréner musí mať cit a je dôležité aj to, že musí byť čestný a spravodlivý. Ak má v tíme dvadsaťpäť hráčov a tí hráči vedia, že tréner je čestný a spravodlivý, že nastupujú na ihrisko vždy tí najlepší, tak má vyhraté. Ak vidia, že niekto nie je až tak dobrý, napriek tomu ho tréner presadzuje, nastávajú v tíme vnútorné rozkoly a on ako tréner prehráva.  

Máš nejaké životné krédo?

Buď spokojný s tým čo máš. Platí to pre život, ale ak to premietnem do futbalovej terminológie, tak tam sa hovorí, že nikdy nepočítaj cudzie peniaze. Tie, ktoré nemáš. Mám aj jeden príklad z Ruska. Nastúpil k nám hráč, ktorý myslím po dvoch mesiacoch zistil, že má zmluvu na menej peňazí ako ostatní. Šiel na vedenie žiadať vyšší plat a hneď aj skončil. Zmluva s ním bola rozviazaná.

Ako si sa u nás cítil?

Výborne, veľmi dobre, príjemné chvíle a ak bude možnosť a ma pozvete, určite prídem aj na budúci rok a možno aj na dlhšie ako na pár hodín.

 Čo odkazuješ naším čitateľom?

Že vo Veľkých Kapušanoch sú fajn ľudia, že som sa u Vás cítil naozaj veľmi dobre, že si užívajte leto a čas oddychu. Športujte, veďte k športu svoje deti, ale férovo, ľudsky, čestne. Žiadny rodič nemá doma Messiho, ale poctivou prácou a s pokorou sa dajú dosiahnuť skvelé výsledky po ktorých sa budete vedieť pozrieť aj do zrkadla a mať dobrý pocit nielen z výsledkov, ale aj zo seba.