Piesočnatá pláž rieky Laborec vo Vojanoch. Miesto, kde sa pred sto rokmi kúpala aj kapušianska inteligencia.
Keď sa púšťam do skúmania obdobia na začiatku minulého storočia, stále ma uchvacuje ľuďmi prežívaná radosť zo života, ležérnosť, pohoda, vychutnávanie si chvíľ, okamihov.
Nenáhlili sa, život si užívali. Poodhalené vzácne čriepky minulosti nás tíško prenesú k nim a na chvíľu sa staneme ich súčasťou.
V tomto článku sa imaginárne stávame kapušianskou inteligenciou. Pozor, kapušianska inteligencia nebola nejakou samozvanou spoločnosťou. Bol to dôležitý Spolok, registrovaný ministerstvom a zaoberal sa veľmi dôležitými vecami, rozvojom mesta a tiež riadil aj kultúrny život v meste. V dnešnom ponímaní to boli veľmi veľkí ,,makači” pre zlepšenie života v meste.
Alici Kočišovej ďakujem za vyfarbenie fotiek.
Časť kapušianskej inteligencie.
Kapušianska inteligencia v Tatrách
Pani Demjénné Kovács Erna vo svojich prácach poskytuje všeobecný pohľad na všetky vrstvy bývalého obyvateľstva nášho mesta. A potom je tu Csaba Skultéty (pseudonymy: Márton Ambrus a Csaba Kassai), vynikajúci spisovateľ, novinár, publicista, bývalý zahraničnopolitický redaktor Rádia Slobodná Európa. Krstný syn Mécs Lászlóa. Vo svojich výpovediach sa prevažne orientuje na tzv. vyššiu triedu v našom meste.
A takto máme vyvážené zdroje.
Jeho kniha, z ktorej som čerpala nesie názov : Vannak vidékek, féltett kisházak. Az én Ung megyei Nagykaposom. ( Sú vidieky, chránené domčeky? Moje Veľké Kapušany v užskej župe. ) Je magická. K predaju bola dostupná v TIC, dnes neviem, či z nej ešte majú.
Pri tejto knihe, ako aj pri ďalších, ktoré napísali naši rodáci sa pýta preklad do slovenského jazyka. Aby ľudí, históriu nášho mesta spoznalo aj slovensky hovoriace obyvateľstvo nášho mesta a bolo na našich spisovateľov hrdé. Dnes existujú projekty na takúto činnosť. Verím, že sa raz nájde človek, ktorý to tak urobí, lebo mu na tom bude záležať.
P. Sultéty zanechal svoje fotky z mestských budov Maďarskému domu na ul. Čepeľ.
Prepis spomienok Csabu Skultétyho.
LATORICA.
Kapušančania v horúcich sparných dňoch zvyčajne chodili južne k Latorici. Občas aj ja so svojimi rodičmi. Aj na školské výlety.
Opekačka na Latorici.
Rieka pretekala hustým lesom. V ceste sme pokračovali kompom- trajektom. Leles na druhej strane rieky sa mi zdal veľmi vzdialený. Rieka bola nebezpečná a skoro každý rok v nej došlo k utopeniu sa.
Leňošenie na brehu Latorice. Vľavo Mécs László.
VOJANY, LABOREC.
Môj raj počas leta. Vrcholom môjho detstva bola vždy pláž vo Vojanoch. Aj ona zmizla a dnes je miesto zaplavené vodou z priehrady.
Na Laborci bola v roku 1966 postavená priehrada pre zásobovanie tepelnej elektrárne
Vo veľkom ohybe- zákrute rieky Laborec pri Vojanoch bola piesočnatá pláž.
Kapušianska inteligencia sa rozhodla pre túto pláž.
Šesť kilometrov z Kapušian na pláž vo Vojanoch bolo potrebné precestovať vlakom. Už len samotná cesta bola zážitkom! Vlak z Kapušian vypravoval náčelník vlakovej stanice ujo Andruch Árpád, alebo sprievodca. Najprv píšťalkou a následne po nej trúbkou. Vždy nastúpila dostatočne veľká spoločnosť, ktorá sa veselo rozprávala a smiala sa.
Zvyčajne sme odchádzali po obede, čas nás netlačil. Prečo? Viaže sa k tomu napr. tento príbeh. Raz, keď už ujo Andruch vypravil vlak, zbadal pred budovou prichádzať moju omeškanú mamu. Nerozmýšľal, zapískal píšťalou a jednoducho zastavil vlak kvôli mojej mame. Takto sme si žili v našej Pannónií, teda takto sme si žili v našich Kapušanoch.
Keď sa spoločnosť usadila vo vagóne, začala sa diskusia o svete. Nás deti nudilo čakanie do odchodu vlaku. Raz moju nedočkavosť môj krstný otec Mécs László upokojoval tým, že mi povedal: Vieš čo? Potiahni okenný popruh a uvidíš vlak sa pohne. Ale musíš počkať, kým Ti dám znamenie. Netrvalo dlho a prišiel som na jeho trik.
V stanici Vojany spoločnosť vítalo zvláštne vozidlo.
Miestny uletený židovský krčmár poskladal jedinečný dopravný prostriedok, ktorý ťahala jeho mrcina. Neviem od koho dostal tento prostriedok pomenovanie ,, ingó busz.” – pohyblivý autobus.
Za hlasných ovácií miestnymi deťmi, majiteľ zapískal na píšťalu a ,,autobus” odviezol kapušančanov cez dedinu na pláž.
Tu boli postavené vyvýšené šatne z dreva a dosiek.
V pozadí vyvýšené kabínky na brehu Laborca.
K nim bola ,,prilepená jedna dámska a jedna pánska kabína menších rozmerov pre Skultétyovcov. My sme tam totiž chodili so širokým okruhom rodiny, či priateľov.
Potom sme sa čľapkali, neskôr začali plávať a tiež sme sa člnkovali so staršími deťmi. Moja mama bola rada, keď sme boli na pláži, pretože doma do mňa ťažko vedela natlačiť nejaké jedlo a tu som sa stále objavil a pýtal si chlieb s maslom.
Umývanie riadu vo vodách Laborca.
O niečo nižšie sa kúpali rómske ( cigánske) deti, občas sme sa medzi nich zamiešali. Vtedy sa moja mama hlasno rozosmiala, obrátila na dospelé osadenstvo so slovami, že nevie vo vode nájsť svojho do čierna opáleného syna.
Ženy a muži sa kúpali niekedy spolu, inokedy zvlášť,
alebo ležali v piesku a preberali starosti Kapušian, či sveta. Ešte aj dnes vidím Mécsa ležať v piesku na svahovitej pláži vo Vojanoch, ako diskutuje s otcom a s ostatnými.
Pamätný ostal výrok Dr. Lipóta Sterna ktorý sa vrátil z ciest po Francúzsku, a ten znel:,, Po troch dňoch sme už tak poznali Paríž ako Kapušany.”
Poznámka: Recept z ambulancie Dr. Sterna z roku 1924 vo Veľkých Kapušanoch. Dr. Stern a jeho rodina sa zachránila pred deportáciou židov vo Švajčiarsku.
Večer pred odchodom domov, v krčme na okraji dediny pri vonkajšom stole, niektorí vypili fľaškové pivo. Hrdinskú česť si zaslúžili tí, ktorí sa po hradskej vracali do Kapušian pešo. Po ceste sme im mávali z okien vlaku. Pláž vo Vojanoch mala tiež svoj Annin ples ( Anna bál). Mladí ľudia postavili z vŕbových konárov Altánok na tancovanie.
Iný článok o pláži vo Vojanoch z dobovej tlače z roku 1926.
Inteligentná spoločnosť z Veľkých Kapušian a jeho regiónu “v prospech Fondu na údržbu pláže vo Vojanoch “, organizuje 21. júna (nedeľa) 1926 vo Vojanoch, v krytej letnej miestnosti bez dažďa na brehu rieky Laborec, súkromnú juniálku. Začiatok o 17:00 hod. Vstupné je 10 Kč, rodinná vstupenka (pre 3 osoby) je 25 Kč. Vyprážanie rýb, kúpanie, člnkovanie, konfentovo- serpentínová bitka ( kotúče papierovej pásky hádzané pri slávnostiach) a súťaž krásy. Slogan: “Keď prídete- budete, ak prinesiete jedlo- budete jesť,” naznačuje, že jedlo treba priniesť.
Ďalší článok z 2.8.1923 z dobovej tlače najprv popisuje rozdiel v kúpaní sa v rieke Uh a Laborec. Kým na brehu Uhu sú kamienky, kamene, Laborec má piesčitú pláž.
–Aké odlišné je to tam vonku na brehu Laborca. Do Vojan sme vyrazili s pol-jedenástkou z Kapušian (vlakom), kde kúpajúcich čaká Laborec s piesočnatou plážou a nie s kamienkami. Aké iné je kúpanie sa tu než v Uhu. No a ten slnečný kúpeľ! K brehu Laborca je necelá polhodinka zo stanice Vojany. Na brehu malé vŕbové kríky tvoria kabínky. Je ich veľa. Prvotriedna skupina stromov poteší tieňom.
V nedeľu doobeda sú dedinčania v kostole. Sme sami. Oproti nám je desaťmetrový breh, pod ktorým tečie majestátnym tichom Laborec. Na našej strane je pobrežie rovinaté, plné nekonečného jemného piesku. Ani preosiať by ho nebolo potrebné, taký je jemný. Vojdeme do vody, ktorá rozmarne strieda svoju hĺbku. Na niektorých miestach je po kolená, ale sú tu aj hĺbky osem až desať metrové. Kto má čo rád. Potom von na breh. Toto je skutočný slnečný kúpeľ!
Jemný piesok privíta vo vode schladené telo mäkkým, horúcim lôžkom. V zlatých lúčoch slnka sa smerom k nám trblietajú milióny diamantových zŕn. Piesok pomaly filtrujeme na hlavu, ruky. Najprv z nich skĺzne. Potom, keď nájdeme spôsob, zostane a pomaly zakryje celé telo.
Po striedaní pľačkania sa, plávania, nasledujú návraty na breh. Niekto leží , iní hľadajú raždie, ďalší varí guláš. Sadneme si okolo kondera a začíname jesť s takou chuťou, že zo žlto šedej vody Laborca žmurkajú ryby… Potom pár pohárov vína a relax na brehu v piesku.
Popoludní sa pláž zaľudní. Prichádzajú dedinčania. Spočiatku deti, neskôr aj starší. Plávajú, akoby sa narodili na vode. Hĺbka pre nich nič neznamená.
Malé deti skočia strmhlav z desaťmetrového brehu. Človeka až strasie, kým sa ich malé hlavičky veľkosti päste nevynoria po dlhých sekundách spod peny na vode. Starí ľudia majú zvláštne plávanie. Stoja v hlbokej vode, vyčnievajú im iba hlavy a nie je viditeľný žiadny pohyb. Akoby na nejakej neviditeľnej doske prechádzali z jedného brehu na druhý.
S popoludňajším vlakom prichádza nová spoločnosť. Časť inteligencie ,,Nagykaposu”, ktorej starým miestom kúpania sa je zlaté piesočnaté pobrežie a voda Laborca. Prišli aj s hosťami. Pekné maďarské dievčatá z Pešti. Prostredie bude plné zvonivého smiechu, ktorý sa bude radostnou silou ozveny odrážať od pobrežia.
Pomaly sa pripravujeme na odchod. O pol ôsmej ide “rýchlik”. Rozlúčime sa s krásnym miestom a odchádzame. Vo vlaku sa zamýšľame nad veľkolepou exkurziou a ani si nevšimneme, že sme už v Užhorode. Teraz sme zistili, prečo ľudia na kapušianskom vidieku nazývajú tento vlak rýchlikom. Zastavuje iba vo Vojanoch, Nagykaposi a v Palló-Bálya. Takže je to skutočný rýchlik. Po našom príchode je ešte stále našou témou Kúpeľný deň. Jeden z našich vizionárskych kamarátov predpovedá: “Nedávam dva roky a budú premávať samostatné vlaky, ktoré odvezú ľudí z Užhorodu na pláž vo Vojanoch. Stačí ju iba objaviť. Miesto vŕbových chát zaujmú skutočné. Pravdepodobne to tak bude.
DRAHŇOV A LABOREC.
Nezabúdame ani na drahňovčanov a ich časť Laborca. Pár km vyššie od Vojan. Bolo obľúbeným miestom relaxácie Lónyaiovcov, panstva z Drahňovského kaštieľa.
Fotky sme vybrali z kolekcie panstva, ktoré sme dali pred 3 rokmi kolorizovať. Celú kolekciu si môžete pozrieť tu:
Drahňov. Ako z Monetovho obrazu.
Zdroje: Alica Kočišová- kolorizovanie fotiek
Csaba Skultéty: Vannak vidékek, féltett kisházak. Az én Ung megyei Nagykaposom,
Művelődés, 2002 (54. évfolyam, 1-12. szám) | Arcanum Digitális Tudománytár
Ruszinszkói Magyar Hírlap, 1923. július-december (4. évfolyam, 134-164. szám) | Arcanum Digitheca
Peter Kónya a spol. Dejiny Veľkých Kapušian- fotka receptu Lipóta Sterna
Obec Vojany
Pridaj komentár