Reformácia vo Veľkých Kapušanoch.

16 storočie vo Veľkých a Malých Kapušanoch, tiež v Čepeli. Záver článku 17. storočie. 

Reformácia. 

V Hornom Uhorsku sa šírila  od 30. rokov 16.storočia. V jej priebehu sa aj na území  Užskej stolice najprv presadil luterský smer, ktorý však najneskôr v polovici storočia vystriedal švajčiarsky (neskôr kalvínsky) smer, predstavujúci tak u nás tzv. druhú reformáciu.  Učenie Ulryka Zwingliho sa neujalo, stavali sa k nemu odmietavo. Názory ďalšieho švajčiarskeho reformátora, Jána Kalvina sa rýchlo šírili v celom Hornom Uhorsku.

Čo sa týka nášho mesta: Jedným z centier reformácie a vznikajúcej reformovanej cirkvi sa v Užskej stolici popri Užhorode, či Sobranciach, stali aj Veľké Kapušany.

Mapa nezobrazuje stav počas reformácie. Je z 18 .storočia, čiže 150-200 rokov po reformácií. Pridali sme ju ale pre Vašu približnú  predstavu mesta.

Domy boli z dreva, z kameňa boli len kostoly a časť ohraničených panských sídiel.

Iná mapa:

Pre lepšiu predstavu priblížime súpisy z toho obdobia.

VEĽKÉ KAPUŠANY.

Obyvateľov Veľkých Kapušian postihlo v priebehu 16.storočia popri mnohých vonkajšich negatívnych vplyvov ako osmanské vpády, protiturecká vojna, vnútorné boje o trón a iné aj vnútorné ako napríklad požiar v roku 1571.

V náboženských pomeroch minimálne v prvých desaťročiach po moháčskej bitke dominovala stále rímskokatolická cirkev, prezentovaná miestnou farnosťou a zaiste aj miestnoou školou.

Tento stav však najneskôr pred polovicou storočia definitívne prerušila reformácia.

Reformáciu prijalo mestečko veľmi skoro. Podľa staršej literatúry sa reformácia vo Veľkých Kapušanoch začala intenzívne šíriť ešte na začiatku 50. rokov 16. storočia a do roku 1570 mala už v mestečku výraznú prevahu. Pritom v tom období už v Kapušanoch nepôsobil žiaden katolícky farár.

Prvým známym reformačným kazateľom vo Veľkých Kapušanoch bol kňaz Andrej, doložený r. 1566. Možno bol totožný s nasledujúcim, Andrejom Salánkim ( zo Šalánk v Ugočskej stolici), ktorý sa spomína r. 1570.

Ďalšími reformovanými kazateľmi v mestečku boli: 

Tomás Dercsényi (1573)

Juraj Mohi ( 1582)

Štefan Nánasi ( 1584-1586)

Juraj Ráti ( 1588-1591)

Albert Tolnai ( 1591)

Ján Miskolci (1595)

Štefan Nagytállayi ( 1605)

Štefan Váradi

Lukáš Egeresi ( 1612-1620) a

Ján Görgei ( 1644) – k nemu sa vrátime osobitne v inom článku.

Peter Zsujtai

Mikuláš Apáthy

Pavol Szenczi

Spolu so starou katolíckou farnosťou prešla v druhej polovici storočia do správy reformovaného cirkevného zboru takisto miestna farská škola. Možno sa domievať, že rovnako ako začiatkom nasledujúceho storočia, navštevovali školu aj deti z Malých Kapušian a Čepeľa.

MALÉ  KAPUŠANY.

Aj v Malých Kapušanoch spôsobila reformácia významné zmeny v náboženskom živote obce. Obec bola v tom čase, podobne ako aj neskôr, filiou reformovanej farnosti Veľké Kapušany v malom kostole.

ČEPEĽ. 

V tom čase, ako v mestečku Veľké Kapušany sa akiste aj v Ćepeli rozšírila reformácia. Obec bola sídlom samostatnej farnosti, ktorá existovala už od stredoveku. Farnosť nedisponovala vlastnou školou a jej obyvatelia navštevovali školu v susedných Veľkých Kapušanoch a podieľali sa aj na jej prevádzke. Najneskôr od poslednej štvrtiny 16. storočia mala dedina výlučne reformované obyvateľstvo.

REFORMOVANÝ CIRKEVNÝ ZBOR VO VEĽKÝCH KAPUŠANOCH EXISTOVAL BEZ VÝZNAMNEJŠÍCH ZMIEN AŽ DO POSLEDNEJ TRETINY 17. STOROČIA. JEHO LIKVIDÁCIA JE SPOJENÁ S REKATOLIZAČNOU ČINNOS´ŤOU ŽOFIE BÁTHORYOVEJ PO POTLAČENÍ WESSELÉNYIHO SPRISAHANIA. TÁ V OKTÓBRI 1672 VTRHLA DO MESTEČKA A NÁSILÍM ZABRALA KOSTOL I VŠETOK MAJETOK FARNOSTI.

K obnoveniu cirkevného života miestnych reformovaných došlo na konci 70. alebo začiatku 80. rokov počas povstania Imricha Thököliho. ( písali sme o ňom v tomto článku: Článok

V TOM OBDOBÍ, V ROKU 1681, ZÍSKALA KAPUŠIANSKA REFORMOVANÁ FARNOSŤ KOSTOLÍK V MALÝCH KAPUŠANOCH, KTORÝ SA V ZMYSLE POSLEDNEJ VôLE JÁNA MOKCSAYHO STAL RODINNOU HROBKOU MOKCSAYOVCOV. – tu končíme a pokračovanie tohto príbehu po jeho spracovaní.

Kostoly v Malých a vo Veľkých Kapušanoch sa takto striedali v rukách reformovanej a katolíckej cirkvi.

Na konci storočia , r. 1699, boli kostoly v rukách katolickej cirkvi. Potom prišlo Rákocziho povstanie a Sečiansky snem, komisia ktorého rozhodla o navrátení farského kostola v mestečku a farskej budovy v Malých Kapušanoch reformovanému zboru. Malý kostol v Malých Kapušanoch sa však reformovaným nevrátil a ostal v držbe nedávno obnovenej rímskokatolickej farnosti.

Prvým známym rímskokatolickým farárom sa stal jágerský kanonik Jozef Nováky.

Zdroj: Peter Kónya a kol. , Dejiny Veľkých Kapušian

Druhá časť.

Pre tých, ktorých téma zaujíma obširnejšie. 

KTO OVPLYVNIL ŠÍRENIE  REFORMÁCIE VO VEĽKÝCH KAPUŠANOCH A V OKOLÍ? PANSTVO. 

V období 16. storočia bola na Zemplíne najväčším vlastníkom pôdy rodina Perényiovcov, Serédiovcov, Drugethovcov, Báthoryovcov a neskôr i Rákócziovcov.

 Perényiovci.

Reformácia sa v Zemplínskej stolici začala šíriť pomerne skoro. Už v 30. rokoch 16. storočia kázal v duchu lutherskej reformácie kazateľ Štefan Gálszécsi (zo Sečoviec), Michal Siklósi, Štefan Kopácsi, Andrej Batizi, Pavol Wolfgang Thúri. Títo kazatelia kratšie alebo dlhšie obdobie pôsobili v Blatnom Potoku ( Sárospataku) a mali vplyv aj na reformáciu miestnych zemepánov Perényiovcov, ale aj ostatných obyvateľov mestečka a jeho okolia. Dá sa predpokladať, že práve pod vplyvom Štefana Gálszécsiho sa stal prívržencom Lutherovho učenia Peter Perényi (1502–1548 postavil Csonkavár) – (strážca koruny, abovský župan).

Perényi Péter     

1502–1548

Z Perényiho i jeho syna Gabriela (19.10.1532-7. alebo 28.7. 1567)  sa stali oddaní prívrženci lutheranizmu. Obaja sú pochovaní v Sárospataku v kostole. commons.wikimedia.org

Prostredníctvom svojich administrátorov riadiacich jeho majetky vyzýval
ku kalvinizmu naklonených kalvínskych duchovných, učiteľov k návratu
k lutheranizmu. Aby zabránil čistote lutherského učenia, neváhal využiť
rôzne prostriedky zastrašovania, donucovania, prepustenia z úradu a pod.
Aj napriek veľkej snahe, Perényi nedokázal šírenie kalvínskeho učenia zastaviť, len na istú dobu spomaliť. V roku 1563 povolal k sebe všetkých kazateľov a duchovných pôsobiacich na jeho majetkoch, sympatizujúcich
s novým reformačným učením a snažil sa ich prinútiť k návratu k lutheranizmu. Keď ho teológovia nedokázali presvedčiť o správnosti svojho učenia, rozhodol sa dvoch z nich, Pavla Wolfganga Th uriho a Bernáta Soltiho poslať do Wittenbergu a Lipska, aby najväčšie teologické autority zaujali k ich názorom stanovisko. Samozrejme, že lutherskí teológovia odmietli články Tarcalského vyznania a kazateľov kážucich v duchu kalvinizmu označili za ,,sakramentárskych kacírov“.  Následne potom museli mnohí kazatelia svoje miesta na perényiovských majetkoch opustiť, medzi nimi bol i Štefan Kopácsi, Blažej Fabricius Szikszai či Pavol Wolfgang Thuri.
Kalvínska reformácia sa mohla v Zemplínskej stolici začať slobodne šíriť až po smrti Gabriela Perényiho v roku 1567.

Drugethovci – vlastníci častí Veľkých Kapušian

Ďalšou aristokratickou rodinou, ktorá mala mimoriadne významný
vplyv na šírení reformácie na Zemplíne boli Drugethovci. Po Perényiovcoch to boli v rámci stolice práve oni, ktorí sa v jej severných častiach, na svojich obrovských majetkoch, zaslúžili o rýchle šírenie a prijatie lutherského reformačného učenia, neskôr kalvinizmu. Prívržencami reformačných myšlienok sa už v 30. rokoch 16. storočia stali Štefan, Juraj ( jeho vnuk Juraj III. si zobral za ženu Katarínu Nádašdyovú dcéru čachtickej pani), Anton a Gabriel Drugethovci. Samozrejme, centrom reformačných aktivít sa stalo Humenné, ale rovnako úspešne šírili prostredníctvom svojich kazateľov reformáciu aj na svojich ostatných majetkoch. Najväčšiu zásluhu v tomto smere mal Štefan Drugeth v polovici 16. storočia.
O presnom čase prijatia učenia kalvínskej reformácie u Drugethovcov doteraz chýbajú údaje, dá sa však predpokladať, že sa to udialo niekedy
v polovici 50. rokov 16. storočia, kedy sa v roku 1556 z Užhorodského
panstva späť do Humenného vrátil Štefan Drugeth. O ňom bolo už vtedy
známe, že na svojom dvore v Užhorode mal za dvorného kazateľa kalvinizmu nakloneného duchovného. Je teda pravdepodobné, že po svojom návrate do Humenného si zobral svojho kazateľa so sebou, prípadne zamestnal kazateľa hlásiaceho sa ku kalvinizmu. Podporovateľkou reformácie bola aj samotná manželka Štefana Drugetha, Eufrozína Töröková, ktorej už ako vdove venoval svoje vytlačené kázne kazateľ Alber Kállai v roku 1599. Pod vplyvom Drugethovcov postupne prestúpili k reformácii obyvatelia im patriacich dedín a panstiev. Pod ich vplyvom prešlo ku švajčiarskej reformácii aj niekoľko rusínskych dedín (Ľubiša, Udavské, Ohradzany, Zbudské Dlhé),  aj keď sa ich obyvatelia nikdy nestotožnili s novou vierou a kanonické vizitácie opakovane zaznamenávali problémy duchovných s obyvateľstvom týchto dedín. Možno predpokladať, že v Humennom fungovala aj protestantská škola, ale nezachovali
sa o tom žiadne záznamy.

Rákócziovci

 

Lóratfalvy Zsuzsanna –prababka II. Františka Rákocziho 

1600-1660

Ďalším významným aristokratickým rodom, ktorý veľmi výrazným spôsobom zasiahol do dejín reformovanej cirkvi na Zemplíne boli Rákócziovci.
Začiatok panstva Rákócziovcov v Zemplínskej stolici začína až začiatkom 17. storočia, kedy v roku 1616 došlo k sobášu Juraja Rákócziho s dcérou majetného zemplínskeho magnáta Michala Lorántffyho, Zuzanou. Obidvaja manželia boli oddanými prívržencami reformovanej viery a tak, keď sa po sobáši stal ich sídlom Blatný Potok, začalo vďaka ich podpore obdobie rozkvetu reformovanej cirkvi nielen v meste, ale aj vôbec v celom južnom Zemplíne. Zuzana Lorántffyová bola jednou z najvzdelanejších žien svojej doby a celý život venovala mnoho úsilia a nemalú finančnú podporu hlavne na pozdvihnutie reformovanej školy v Blatnom Potoku.  Zlaté obdobie zažilo reformované kolégium práve v 50. rokoch, keď na jej pozvanie prišiel v roku 1650 pôsobiť a realizovať svoje pedagogické koncepcie slávny pedagóg Ján Amos Komenský. Vďaka tomu sa popri Debrecíne stal Blatný Potok ( Sárospatak)  jedným z najvýznamnejších centier uhorského kalvinizmu a vôbec celej oblasti Predtisia, kde patrila aj Zemplínska stolica. Hlavne zo Zemplína, ale aj z iných stolíc tu získavali vzdelanie mnohí budúci reformovaní kňazi, učitelia a teológovia.
Okrem štedrej finančnej podpory inštitúcie, jej profesorov a študentov sa
zaslúžila aj o inováciu samotného vyučovacieho procesu, keď v roku 1650
už známeho ,,učiteľa národov“ Jána Amosa Komenského, aby aplikoval
v praxi svoje pedagogické názory. Komenský pobudol v Blatnom Potoku
štyri roky a na jeho popud a s finančnou podporou kňažnej bola v meste založená tlačiareň pod vedením nemeckého tlačiara Juraja Rhenia.  Tá existovala až do roku 1671, keď bola pred jezuitmi prevezená do Debrecína. V Blatnom Potoku bolo počas týchto rokov vytlačených okolo 70 kníh. Zlatý vek“ reformovanej cirkvi v Zemplíne, resp. hlavne jej južnej časti patriacej do majetku Rákócziovcov sa skončil po smrti Zuzany Lorántffyovej, a to paradoxne kvôli jej neveste Žofii Báthoryovej ( babka II. Františka Rákocziho)  a jej synovi Františkovi I. Rákóczimu. Žofia Báthoryová kvôli sobášu s Jurajom II. Rákóczim (synom Zuzany Lorántffyovej) formálne prestúpila na kalvínsku vieru. Po smrti svojho manžela v roku 1661 spolu so svojím synom konvertovala späť na katolícku vieru a postupne na svojich majetkoch rozvinula horlivú rekatolizačnú činnosť. TÁ V OKTÓBRI 1672 VTRHLA DO VEĽKÝCH KAPUŠIAN A NÁSILÍM ZABRALA KOSTOL I VŠETOK MAJETOK FARNOSTI.

Bola to ona:

                                                  Žofia Báthoryová – babka II. Františka                                                                          Rákocziho

1629 Rumunsko- 1680 Ukrajina

Eufrozína Drugethová, manželka krajinského sudcu Štefana Báthoryho.

Ďalšou aristokratkou, ktorá vyvíjala podobné aktivity bola Eufrozína Drugethová, manželka krajinského sudcu Štefana Báthoryho. V roku 1580 dala vo Vranove postaviť pre tamojších reformovaných kostol a následne založila aj školu, reformované gymnázium, ktoré malo šíriť humanistické vzdelanie v protestantskom duchu. Eufrozína spolu s manželom založila tlačiareň v abovskej obci Vizsoly, ktorá sa preslávila vydaním prvej úplnej Biblie preloženej do maďarského jazyka v preklade Gašpara Károlyiho roku 1590, na vydanie ktorého samozrejme s manželom prispela. Štefan Báthory okrem toho, že bol podporovateľom reformácie, sa snažil na svojich majetkoch zabezpečiť aj pokojné spolunažívanie veriacich dvoch protestantských konfesií, teda luteranizmu a kalvinizmu. Na rozdiel napríklad od Perényiovcov, ktorí okrem lutherskej konfesii nestrpeli na svojich majetkoch šíriteľov kalvínskej reformácie, Báthory akceptoval náboženské vyznanie svojich poddaných. Napriek tomu, že sám bol prívržencom kalvinizmu, na jeho majetkov v okolí Vranova a Skrabského žili lutherskí veriaci slovenskej etnicity. Aby zabránil prípadným resp. existujúcim konfliktom, inicioval v roku 1597 stretnutie predstaviteľov kalvínskej cirkvi do Sátoraljaújhelyu, aby sa vyriešila pokojná koexistencia oboch konfesií. Vznikla tak na tie časy pomerne ojedinelá únia medzi lutherskými veriacimi a kalvínskou cirkvou, ktorá vydržala vyše šesťdesiat rokov.2

Podľa_ https://tripolitana.sk/wp-content/uploads/2019/12/zbornik.vnutro-1.pdf

https://library.hungaricana.hu/hu/view/MagyarReformatusEgyhazJavainakTara_04/?pg=216&layout=s

fotky wikipédia