Ako to vidíme , ako to prežívame , ako to vnímame MY „ veľkáči“ .

Niekoľko pohľadov, niekoľko myšlienok a názorov žiakov ZŠ POH Veľké Kapušany na súčasnú situáciu. Spracovali : Sofia Szegiová, Daniel Sunitra, Miriam Szanyová, Vanes Čeplíková, Alex Lakatoš, Daniel Chrenko

A čo im odkazujú všetci, ktorí v škole sú? Učitelia, spolužiaci z nižších ročníkov?

“Nie ste v tom sami!  Veríme, že sa  v januári  všetci stretneme. Držte sa! :)”

Koronovačka
December v roku 2019
a čínske mesto Wu-Chan,
zapísal sa do dejín,
pretože tam korona vírus s názvom Covid 19 začal.
Taký malý vírusík,
čo postihuje pľúca,
celý svet nám nakazil,
celý svet sa rúca.
Netrvalo to veľmi dlho
aj na Slovensko k nám dorazil,
a šiesteho marca sa u nás
prvý človek nakazil.
Od šestnásteho marca,
nám zatvorili školy
a žiaci na Slovensku
sa potešili mnohí.
Na začiatku sa to aj mne páčilo,
lebo dlho spať sa mi veľmi ľúbilo.
Po týždni, ma však dlhé spanie
už aj dosť nudilo.
Začala mi chýbať škola,
online učenie je celkom nuda.
Má to však aj svoje výhody,
že nás netrápia ťažké písomky.
Dištančná výučba je celkom veda,
i učitelia o tom isto dobre vedia.
Cez monitor nás učiť je riadna drina,
komentujúcich detí je veľmi veľa.
Typická hláška spolužiakov,
je denne tá istá:
„Pani učiteľka, sekli ste sa!“
S koronou ma to už vôbec nebaví,
iba doma sedieť mi nepridáva na zdraví.
                                                                                  Sofia Klára Szegiová 6.B

______________________________________________________________________________

Corona z môjho pohľadu

Toto moje zamyslenie by som mohol vnímať z rôznych strán.
Z pohľadu žiaka, dieťaťa, kamaráta, syna, vnuka, človeka v izolácii.
Nazvime ho myšlienkami malého človeka vo veľkej pandémii alebo
myšlienkami veľkého človeka v malom zatvorenom svete. Ten svet je
môj a zrazu sa stal minimalistickým. Všetko sa znížilo, zatvorilo,
uzamklo a čakám deň, kedy sa veľkým kľúčom tento môj malý svet
otvorí. Otázka otvorenia pre svet, školu je otázkou, na ktorú nieto
odpoveď.
Počas Corona krízy takmer celý deň presedím pred počítačom.
Zaujímavé na tom je, že sme všetci po tom predtým túžili, byť online
a nemusieť nikam chodiť. Zrazu sa nám to splnilo a my zisťujeme, že
až tak „fajnové“ to nie je. Sme v online svete, v ktorom máme všetko
na dosah ruky, bez toho aby sme vykročili cez prah dverí. Ale chýba
nám mnoho vecí z reálneho sveta, na ktoré sme predtým mali takú
zlosť, že sa stále niekam ženieme. Teraz sa neženiem nikam, ale sme
hnaní. Ženú nás termíny odovzdaných písomiek, projektov,
naštudovaných prezentácií a my sa v tom strácame. Značíme si,
píšeme si a aj tak sa ocitáme vo veľkom chaose. Ten chaos je náš,
s pocitom, že náš celých pohltil.
Chýba mi bežný môj život. Hodiny v triede, učitelia, ktorých vidím iba
online snažiac sa priblížiť látku, ktorú by sme v škole určite rýchlejšie
pochopili a zvládli. Absentuje mi hluk v triede, ktorý mi predtým tak
vadil. Tak si ho nahrádzame spolu so spolužiakmi našimi online
stretnutiami a online hrami. Je to fajn, ale v porovnaní s tým, keď sme
sa spolu stretávali na ulici, bicykloch a mali sme vietor vo vlasoch, je
to niečo úplne iné.
Učím sa, počúvam hudbu, učím sa, počúvam hudbu, píšem si
s kamarátmi a tak dookola ako na odpustovom kolotoči. Zachráni ma
aj kniha, kde moje myšlienky sa naviažu na dej fantázie. A potom ma
vytrhne z reťaze moja mama, ktorá ma vyženie z môjho malého
životného priestoru. Som nato občas naštvaný, ale potom určite
vďačný, lebo prestávam vnímať dianie sveta. Všetci ho vnímajú po
svojom. Niekto zo strachu sa zaškatuľkoval, iný zas všetko berie na
ľahkú váhu. Plavíme sa na jednej lodi po rozbúrenom mori, kde
záchrana jedného, závisí od zodpovednosti toho druhého.
Všetkých sa nás to týka. Sme ľudia, človek je tvor spoločenský a preto
pre svoju existenciu potrebuje iného človeka v priamom kontakte
s ním. Ale zrazu sa stretnutia s ľuďmi stali nebezpečnými?
Jednoduchšie je odstrániť vírus v online svete dobrým
antivírusovým programom. Ale ako si poradiť s vírusom v reálnom
svete? Čakaním? Už čakáme dlho, preto vysielam signály S.O.S .
                                                                                                  DANIEL SUNITRA 7.A

______________________________________________________________________________

Prítomnosť pandémie

Stala som sa žiačkou základnej školy. Roky ubehli ako voda a druhý stupeň
mi otvoril brány k veľkému množstvu kamarátov a spolužiakov. Som v šiestom ročníku, ale 16. marec 2020 zmenil celé moje štúdium. Prečo? Vo svete sa objavil nebezpečný vírus s menom Covid 19. Zatvorili sa školy, celé Slovensko zastihol núdzový stav. Zo začiatku som sa tešila, že nemusím chodiť do školy a môžem sa vzdelávať v pohodlí domova. Moje nadšenie bolo spočiatku skvelé.
Po rozhovore s mamkou sa mi začala situácia o covide veľmi zjasňovať a
ružové okuliare som si musela zložiť z očí dole.
Počas dištančného vzdelávania to bolo čím ďalej, tým náročnejšie. V prvej
vlne som bola nepripravená, neskúsená na takéto vzdelávanie. Veľakrát som musela poprosiť o pomoc mamku a starých rodičov, deliť sa s bratom o počítač, izbu. Viackrát nefungovala technika, vtedy bol stres vládcom v mojej hlave.
V druhej vlne som bola pripravená, ale náročnosť bola väčšia. Nepochopené
účivo, málo času na prípravu, množstvo učiva, ktoré som nestíhala spracovať ani sledovať. To, že som sa nestretávala s nikým mi veľmi chýbalo, lebo cez videohovory som sa už nemala chuť baviť s nikým, keďže dištančné vzdelávanie prebiehalo práve cez počítač. Pozorne som sledovala celú situáciu pandémie s mamkou a jej vysvetlenia o celej situácii som brala vážne. Chýbala a chýba mi škola, spolužiaci, kamaráti. Som smutná z toho, že nemôžem s nimi zdieľať všetko pekné, zábavné a plné zážitkov počas vyučovania v škole a blížiacich sa Vianoc, ktoré sú najkrajšie sviatky v roku. Budú to iné Vianoce ako inokedy.
Chcem a budem rešpektovať nariadenia, aby som sa čím skôr mohla stretnúť s mojimi blízkymi, spolužiakmi, učiteľmi. Verím tomu, že situácia sa zlepší a každý bude zodpovedný aj počas týchto Vianoc.

Miriam Szanyová 6.B

______________________________________________________________________________

AKO PREŽÍVAM TOTO OBDOBIE

V apríli tohto roka,
doma sme boli trocha.
Korona nás zastavila,
hore nohami všetkých otočila.
Potichučky to začalo,
pomaly to kráčalo.
Veľa prípadov každý deň,
pozor si dáme každý zároveň.
Do školy sme chodiť prestali,
pred notebookom celý deň vysedávali.
Zo začiatku pekne bolo,
no potom nás to omrzelo.
Tento rok aj minulý,
stretávať sme sa nemohli.
Doma sa toľko neučíme,
ale školu doháňať musíme.
Tiež nám treba zbierať známky,
v žiackej knižke máme prázdne stránky.
Kamaráti nám chýbajú,
aj keď nám tlak občas dvíhajú.
Do školy už chceme ísť,
potom zas domov prísť.
Dúfajme že po Vianociach,
bude všetko dobré zas,
a na nový rok,
sa vrátime všetci do starých čias.
                                                                                             Vanesa Čeplíková 6.B

______________________________________________________________________________

Pandémia a ja

Rok 2020 je plný nečakaných situácií. Požiare v Austrálii, konflikt medzi
USA a Iránom, požiare a odlesňovanie Amazonského pralesa, pandémia
koronavírusu. Životy nás žiakov a učiteľov ovplyvnila práve táto pandémia. Kvôli riziku šírenia vírusu sme museli prejsť na dištančné vzdelávanie.
V tomto kalendárnom roku sa dištančne vzdelávame už druhýkrát. Počas
prvej vlny bola takáto forma vyučovania pre nás úplne nová a nikto nevedel, čo a ako sa bude diať. Na vzdelávanie v druhej vlne sme už boli oveľa viac pripravení. Nielen my žiaci, ale aj učitelia. Takmer od samého začiatku bol náš „online rozvrh“ totožný s rozvrhom prezenčnej výučby. Napriek tomu, si myslím, že takáto forma vyučovania nie je plnohodnotná a prináša so sebou veľa negatív.
Prvou nevýhodou je to, že trávime pred obrazovkami počítačov a mobilov ešte viac času ako zvyčajne, čo neprospieva nášmu zdraviu.
V domácom prostredí máme omnoho viac vnemov, ktoré odvádzajú našu
pozornosť. Pri písaní písomiek doma sa nám čas na vypracovanie skracuje, aby sme nestihli odpísať.
Online vzdelávanie nám aj učiteľom zvyknú znepríjemniť rôzne technické
problémy – nestabilita internetového pripojenia, preťaženosť siete a pod.
Najväčším mínusom je nedostatok sociálneho kontaktu, čo nepomáha
nášmu psychickému pohodliu. Chýbajú nám prestávky strávené rozhovormi so spolužiakmi, uvoľnená atmosféra, stretnutia po škole. Online prostredie je neosobné aj v kontakte medzi učiteľom a žiakmi. Táto forma vyučovania prináša aj zopár výhod. Ráno sa nemusíme presúvať do školy a tento čas môžeme stráviť dlhšie v posteli. Od počítača je to na skok do kuchyne po malý „snack“, všetky hodiny prebiehajú v pohodlnom
kresle, v domácom oblečení.
Postoje študentov k online vzdelávaniu sú rôzne. Viacerí odborníci však
poukazujú, že takáto forma učenia sa, nás môže ukrátiť o rôzne aspekty
sociálneho života, ktoré nám budú v budúcnosti chýbať. Ja verím, že nám
čoskoro bude umožnené sa opäť stretnúť v nám známom školskom prostredí a zasadnúť do lavíc.

Alex Lakatoš 7.B

______________________________________________________________________________

Domáce väzenie pre COVID-19

Na začiatku roka 2020 som len v televíznych novinách registroval, že vo svete sa šíri nový, nebezpečný vírus menom COVID-19. V našej krajine sme o ňom ani nepočuli a ja aj ostatné deti sme si v pokoji plnili svoje povinnosti. Chodili sme do školy a tešili sme sa na rôzne podujatia po škole.
Zrazu v marci aj k nám zavítal COVID-19 a pokojnému životu bol koniec. Každým dňom sa zvyšoval počet nakazených a prichádzali nepríjemné opatrenia.
Došlo aj k zatvoreniu škôl a museli sme sa učiť doma pomocou počítača. Začiatky boli veľmi ťažké. Potom sme si zvykli na prihlasovanie sa do počítača a dávať pozor na hodine. Čestne sa priznám, najprv sa mi páčilo, že môžem o chvíľu dlhšie spať a nemusím ísť do školy. Tak, ako ubiehali týždne online vyučovania, začali mi chýbať spolužiaci, učitelia, celá škola, až na
písomky, ktoré ma veľmi stresujú, ale chápem, že sú potrebné. Dištančné vyučovanie trvalo až do konca školského roka. V lete už vyzeralo, že bude lepšie. Začiatok nového školského roka priniesol aj vytúžené stretnutie so spolužiakmi. Tešili sme sa na seba. Naša radosť však netrvala dlho. Už koncom septembra začalo prudko rásť počet nakazených na nebezpečný COVID. Opäť sme sa ocitli pri dištančnom vzdelávaní. V škole sa mi lepšie učí. Je iné vidieť učiteľov v životnej veľkosti a vypočuť si ich výklad k novej látke ako z malej obrazovky. Siete internetu sú preťažené a tak sa stanú prípady, že sa preruší spojenie alebo sa vypne mikrofón. Niekedy počuť veľký šum namiesto výkladu učiteľa. Chýbajú mi spolužiaci, nevidel som ich od začiatku online vyučovania. Rodičia pracujú, tak viac času trávim so starými rodičmi. Nikde nechodíme, aby sme sa nenakazili. Ešte dobre, že mám psa, ktorého musím venčiť. Stále nosíme rúška, aby sme chránili seba aj iných. Vo voľnom čase počúvam hudbu, pozerám filmy a s babkou niekedy zahráme spoločenské hry. Ak sa nič nezmení, predvianočné obdobie bude trochu iné, žiadne trhy.
Vianoce u nás doma, ale budú ako inokedy. Prázdniny, keď mama dostane dovolenku, využívame na spoločne trávený čas v láske a pokoji ako rodina.
Dúfam, že situácia sa čoskoro zmení. Prajem každému na svete skoré uzdravenie, ale najlepšie by bolo, keby sa už nikto nenakazil a zabudli by sme na COVID-19, ktorý nás zatvoril doma.
                                                                                                      Daniel Chrenko 6.B

Zdroj : zspohvelkekapusany