Bomba nám pristála priamo v kuchyni. Veľké Kapušany.

„Zišli sme dolu do záhrady, lebo po ceste pred domami sa už mama neodvážila ísť. Za záhradami viedol chodník, ktorým sme chceli prejsť až k babičke,“ spomína. „Už sme skoro prišli k nemu, zrazu sa pred nás postavil ruský vojak so samopalom v ruke. Hneď sa začal pýtať ,kuda?‘,“ opisuje Vojtech, ktorý stál vedľa matky s Jožkom na rukách. „Mama začala habkať: ,k bábuške, k bábuške‘. Nevedela po rusky ani po slovensky, jazyk ovládala len trochu, lebo otec bol Slovák.“ Rus nakoniec dovolil a kývol rukou mladej žene s dvoma deťmi nech idú.

Vojtech s mamou a bratom prišli k babičke približne o piatej alebo šiestej hodine večer. „Dali sme si večeru a šli sme si s Jožkom ľahnúť. Viem, že niekto zostal spať v kuchyni, ale ľudia sa presúvali najmä pod veľký betónový most, oproti babkinmu domu, kde chceli prenocovať. Keby bola bomba spadla naň, tak sa ľuďom pod ním nič nestane,“ vysvetľuje ťažké časy Vojtech.
S Jožkom zaspali hneď a nevnímali, že sa vonku strieľa. „Mal som len niečo vyše štyroch rokov, nemohol som si toho veľa zapamätať,“ dodáva.

Druhá šanca
Cez deň, keď jedna zložka frontu prešla a opäť bol pokoj, sa chlapci s matkou vracali domov. Čakalo ich nepríjemné prekvapenie. „V kuchyni sme našli vybuchnutú bombu, celú ju rozbila. V dome sa už nedalo žiť. Prakticky sa rozpadol a výbuch nám zlikvidoval takmer všetky veci,“ hovorí Vojtech.
„Keď som si neskôr začal uvedomovať, čo sa stalo, pochopil som, že som dostal nový život, šancu žiť ďalej. Ak by sme zostali doma, tak v ňom zomrieme.“
Stihol ich tak osud mnohých rodín na východnom Slovensku – nemali sa kam vrátiť. Rodine Veselých pomohli susedia, čo bývali o dva domy ďalej. „Keď to videl sused Dremel, zavolal nás bývať k nim. Vzadu mali takú kuchyňu a obývačku, tam sme zostali do konca vojny a ešte asi rok-dva po nej. Bola to úžasná priateľská výpomoc.“

Rusi sa vrátili
„V tom období sa k nám ešte na dôvažok nasťahovali ruskí vojaci. Myslím si, že sa u nás cítili lepšie, lebo otec rozprával po slovensky a všetci naokolo len po maďarsky,“ vysvetľuje a dodáva, že Rusov bolo až pätnásť a žili s mladou rodinou v dvoch izbách. „Spalo sa tam všade,“ hovorí.

S Jožkom sa vtedy často zabávali, vyhadzovali ho do vzduchu a podobne. „Cítil som a myslím si, že sa potrebovali pohrať s nejakým deckom. Každý z nich mohol mať doma vlastné dieťa, ktoré dlho nevidel,“ hovorí Vojtech.

„Viem, že keď odchádzali, otcovi dali ,červonce‘, ani neviem čo to boli za peniaze. Ani nie, že dali, ale nechali – otec ich našiel doma. Čo s nimi urobil? Neviem, to je pre mňa záhada, takéto detaily si už nepamätám,“ končí spomínanie na vojnové časy Vojtech Veselý.


 Zdroj:  style.hnonline.sk