Robert Capa ako najvýraznejší vojnový fotograf, ktorého mama pochádzala z Veľkých Kapušian.

Nie jeden, ale dvaja Capovci z nášho mesta. Robert a Kornél.  Článok venujeme Robertovi.  

22. októbra 1913 sa narodil Robert Capa, vlastným menom Endre Friedmann . Zahynul  25. mája  1954  počas dokumentovaní bojov za oslobodenie francúzskej Indočíny, keď šliapol na mínu.    

Prinášame Vám zopár zaujímavosti zo súkromného, nepokojného, dobrodružného života, prekážkam sa nevyhýbajúceho ducha šviháka a svetobežníka, z ktorého sa stal fotograf zachytávajúci búrlivé dvadsiate-štyridsiate roky minulého storočia, ktoré zažil a videl na vlastné oči a preniesol ich prostredníctvom objektívu svojho fotoaparátu ako svedectvo  pre ďalšie pokolenia.

Niekoľko útržkov z mladosti.

Roberta Capu už pri narodení považovali za dieťa šťasteny z dôvodu, že sa narodil v plodovom obale. Keďže sa tak narodí menej ako 1 z 80 000 detí je tento jav  tak vzácny, že sú lekári, ktorí sa nikdy nestretnú s takýmto zázrakom vo svojej praxi.

Na druhej strane sa narodil s hustými tmavými vlasmi.

A do tretice spomenieme, že sa narodil s anomáliou. Na jednej ruke mal  šesť prstov (druhý malíček  mu bol čoskoro chirurgicky odstránený).  

Capa sa narodil sa do krajčírskej rodiny v Budapešti ( od roku 1910 organizujú v hlavnom meste známu módnu prehliadku a majú módny salón) ako druhý z troch synov ( bratia László a Kornél)  židovským rodičom Jette Júlií Henriette Friedmann (Berkovits) narodenej 1. mája 1888 vo Veľkých Kapušanoch. Zomrela v roku 1961 v New Yorku, kde je aj pochovaná a  otcovi  Dezsőovi Dávidovi Friedmannovi, narodenému 7. Júna 1880, ktorý pochádzal z transylvánskej dediny Csucsa (teraz Ciucea, Rumunsko), ktorý zomrel v roku 1939  a  pochovaný je v Budapešti.

Z bratov bola Endre, alebo Bandi vždy matkiným obľúbencom, ktorá svojho druhorodeného úplne rozmaznávala.

Robert Capa ako dieťa.

Medzi priateľmi- 4 ročný Capa

To len podporovalo chlapcovu sebavedomie. Po otcovi zdedil dobrodružnú povahu a vynaliezavosť prežiť a vyťažiť zo situácií .

Študoval  v Budapešti na Evanjelickej škole a potom na Gymnáziu Imreho Madácha. Jeho známky boli priemerné, ba aj prepadol. Medzitým sa stále viac snažil osamostatniť sa od rodiny a trávil doma čo najmenej času. Podľa svojich priateľov a známych bol v tom čase šarmantným, srdečným a očarujúcim človekom, požehnaný živou fantáziou a vyfarbovaním vlastných príbehov viackrát, ale cynický. Rád športoval, najmä futbal a lyžovanie.

V dôsledku globálnej hospodárskej krízy v roku 1929 prešiel rodinný módny salón ťažkými časmi, takže dielňa bola presunutá do rodinného domu a rodičia a deti boli nútení spať v tej istej miestnosti. V tom čase mal už Bandi  dosť tohto občianskeho  životného štýlu, pretože videl, ako jeho matka veľa a ťažko pracuje. Viac na neho zapôsobil jeho otec, ktorý často išiel hrať karty a niekedy utrácal nemalé sumy. Jeho konečný záver bol, že vynaliezavosť bola dôležitejšia ako usilovnosť.

Už v mladom veku bol ovplyvnený myšlienkami a ideami umelca a básnika Lajosa Kassáka, ktorý ho zároveň poučil o maďarskej a americkej sociálnej fotografii po začiatku 20. storočia. Na základe svojich dvoch hlavných záujmov – politiky a literatúry – sa rozhodol stať žurnalistom. Ako fotograf bol samouk.

Ako dospievajúci chlapec sa Capa zúčastnil na demonštráciách proti  režimu Miklósa Horthyho.  Bol vždy nenapraviteľný, nesúhlasil s  maďarskou vládou podporovaním ľavicovej politiky.  V roku 1931, tesne pred uverejnením prvej fotografie, bol Capa maďarskou tajnou políciou zatknutý, zbitý do bezvedomia (zoznámil s neslávne slávnymi vyšetrovacími metódami Petra Haina)  a uväznený za radikálnu politickú činnosť. Manželka policajného úradníka, ktorá náhodou poznala rodinu získala Capovo prepustenie pod podmienkou, že okamžite opustí Maďarsko. 

Podľa jednej z mnohých legiend viažuce sa k jeho osobe mal  v batožine pri úteku iba jednu štrúdľu salámy. Peštianska  židovská obec mu zaplatila lístok na vlak do Viedne, odtiaľ cez Brno do Prahy a potom sa nejako dostal  do Berlína. Cesta začala v júli 1931 a trvala dva alebo tri týždne, kým dosiahol nemecké hlavné mesto.   

Viedeň, Praha, Berlín, Hitler vymenovaný za kancelára a tým pádom koniec štúdia žurnalistiky, Viedeň, na chvíľu návrat do Budapešti. Preskočíme takto pár rokov, aj keď by sa dalo o nich veľa popísať.

Pristavíme sa na následnej zastávke v  Paríži, kde vznikol pseudonym a začala jeho fotografická sláva. 

Paríž a nový život. Zrod Roberta Capu.

_Odkaz mame z Paríža rok 1933 na opačnej strane fotoportrétu.

V auguste 1933 sa spolu so svojím priateľom vydali do Paríža, kde sa v septembri  usadili . Keďže sa nachádzali v nešťastnej situácii, vyskúšali všetko, vrátane krádeže. Ešte sa nevolá Capa, ale už sa nevolal Bandim, ale André Friedmannom.  Po ťažkom období v takmer úplnej chudobe stretol na jar v roku 1934 v Paríži svojho úspešnejšieho krajana André Kertésza, ktorý ho začal učiť fotografovať a pomohol mu i nájsť prácu. Nakoniec vo februári 1934 nastúpil na pozíciu pomocníka v temnej komore, neskôr fotografa v Hug Block.

V tomto období Capa stretol i svojich budúcich celoživotných priateľov Davida Szymina (Seymoura) a Henri Cartier-Bressona a sériou fotografií z dobového politického diania okolo ľavicového Ľudového frontu pre parížske noviny Regards vstúpil medzi profesionálnych fotografov.

Pri práci sa zoznamuje so svojou prvou láskou Gerdou Taro.

V roku 1936 sa vďaka sériám fotografií z občianskej vojny v Španielsku dostal do popredia svetového fotožurnalizmu a začal spolupracovať so známym americkým časopisom Life.

Reportérska identifikácia pre LIFE z roku 1939

 V Španielsku vznikla jeho najznámejšia fotografia zasiahnutého vojak ( zasiahnutá hlava ), ktorý padá k zemi.

Mimochodom, práve počas občianskej vojny v Španielsku sa reportérske cesty Roberta Capu skrížili s vtedajším vojnovým spravodajcom Ernestom Hemingwayom,

Capa a Hemingway rok 1944, veľkí priatelia, obaja si boli podobní neskrotným duchom

, ako aj ďalším výnimočným fotografom – Slovákom Dežom Hoffmannom,  neskôr svetoznámym fotografom The Beatles!

Koncom 30. a začiatkom 40. rokov Robert Capa striedavo vytváral reportáže s politickou, vojnovou, sociálnou (sirotinec vo francúzskom Biarritzi), ale i športovou tematikou. Po vypuknutí II. svetovej vojny pracoval ďalej ako fotoreportér časopisu Life a Collier’s v Európe a v severnej Afrike, v roku 1944 vytvoril autentické zábery z vylodenia spojencov vo francúzskej Normandii.

Žiaľ, z jeho práce počas vylodenia sa zachovalo iba 12 záberov, aj to technicky menej vydarených, pretože jeho negatívy nedbalo spracovali v agentúrnom fotolaboratóriu natoľko, že boli nepoužiteľné, zničené.

Po skončení vojny sa Robert Capa stal americkým občanom a strávil niekoľko mesiacov v Kalifornii, kde pomýšľal i na kariéru režiséra-producenta.

Robert, Kornell a matka Júlia

V Amerike medzi krajanmi bolo veľmi preslávené lečo Júlie    Friedmann (Berkovits).

V roku 1947 v Paríži spoluzaložil s priateľmi a novými známymi (Georgeom Rodgerom a Williamom Vandivertom) medzinárodnú fotografickú agentúru Magnum (Magnum Photos). Po presídlení do Paríža sa rozhodol naplno venovať práci v agentúre a písaniu cestopisnej literatúry. 

V Paríži sa Robert stretával so známymi umelcami ako Pablo Picasso, Pablo Picasso, foto Capa

Ernest Hemingway alebo John Steinbeck, v tomto období sa venoval i portrétnej fotografii. Od konca 40. rokov priebežne spolupracoval na cestopisných článkoch (napr. pre časopis Holiday) a rôznych publikáciách. Príležitostne sa vracal k práci vojnového reportéra, čo sa mu stalo i osudným. Zomrel 25. mája 1954, keď počas dokumentovaní bojov za oslobodenie francúzskej Indočíny šliaplo na mínu… 

 Capa a jeho osudové ženy.

 Gerda Taro  a vznik pseudonymu Robert Capa.Gerda Pohorylle

V roku 1934 sa „André Friedman“, ako sa ešte stále volal, stretol s Gerdou Pohorylle, nemeckou židovskou utečenkou. Pár žil v Paríži, kde André učil Gerdu fotografovať.

Spoločne vytvorili slávneho amerického fotografa s menom „Robert Capa“. Gerda  a Robert   1935

Gerda sa premenovala na Gerda Taro a stala sa úspešnou samou o sebe. Došlo k tomu v roku 1936, keď už bol André zaplavený prácou. Vtedy vymysleli meno Robert Capa, okrem iného kvôli tomu, že v tom čase pracoval v Paríži ďalší fotograf menom Friedmann. 

Podľa ich názoru mal byť Capa americkým fotografom, ktorého fotografie vyvolával  André ako jeho agent a Gerda ich predávala, pričom sa ,,vyhýbali,, osobnému stretnutiu s Capom. Trik bol overený a od fotografických agentúr hlavného mesta dostávali 150 frankov za fotografiu. Často pil, ale nikdy sa neopil. Meno Capa  podľa samotného Andrého, pochádza od Franka Capru, slávneho hollywoodskeho režiséra, s ktorým si ho následne častokrát aj pomýlili. Okrem pseudonymu používa André tiež americký štýl obliekania a účesu. Podľa Richarda Whelana „ keď  vymysleli pseudonym – Robert Capa bol všetkým, čím sa André snažil byť – alebo aspoň tým,  ako sa snažil vyzerať.  Capa bol bohatý, úspešný, bol spoločenskou  triedou a hlavne americkým. André nebol ani jedným z nich, ale bol odhodlaný stať sa takým. “ Gerda zmenila svoje meno na Gerda Taró, ktorého zvuk sa náhodou podobal  Grete Garbó. Obidve aliasy boli dostatočne prepracované a ľahko zapamätateľné v akomkoľvek jazykovom prostredí.

Existujú tvrdenia , že pseudonym bol vytvorený na základe prezývky zo študentských čias,   „cápa“ („žralok“).  Pritiahnuté za vlasy je domnienka, že prezývka vznikla ako pamiatka na rodné mesto jeho matky- Kapos- Copus. Skôr je to subjektívny názor novinára. Iste bola by to cťou, ale je to tak nepredstaviteľné, že až neskutočne. Nemal na to dôvod, on osobne vzťah k mestu nemal, keďže sa narodil v Pesti, ku ktorému mal vrelý vzťah o čom svedčí mnoho publikácií o jeho rodnom meste.

 V roku 1936 odcestovala Gerda s Capom do Španielska s úmyslom zdokumentovať španielsku občiansku vojnu. V júli 1937 Capa krátko odcestoval do Paríža, zatiaľ čo Gerda zostal v Madride.  Zomrela počas bitky neďaleko Brunete . Jej smrť bola hra osudu, pretože nebola spôsobená nepriateľom. Taro skočila na dosku auta generála Waltera, ktorý niesol zranených vojakov.  Republikánsky tank narazil do auta a  rozdrvil Gerdu a jej kolegu. Bola prevezená do nemocnice, ale operáciu prežila iba niekoľko hodín. Capa sa z novín dozvedel, že je jeho láska   mŕtva. Správa ho úplne zasiahla, začal  piť a chvíľu sa sotva pohol profesionálne. Od tej chvíle považoval pripútanosť za nebezpečnú, už nechcel nadviazať hlboké a trvalé vzťahy s nikým, ani sa nikdy neoženil.

 Capa a Elaine Justin.

Elaine Justin 

Vo februári 1943 sa Capa stretol s Elaine Justinovou. Zamilovali sa do seba a vzťah trval až do konca vojny.  Capa nazval ryšavú Elaine „Pinky“ a napísal o nej vo svojej vojnovej monografii Slightly Out of Focus . V roku 1945 sa Elaine Justin rozišla s Capom; neskôr sa vydala za Chucka Romina.

Capa a  Ingrid Bergman.

Capa a Ingrid Bergman

O niekoľko mesiacov sa Capa stal milencom herečky Ingrid Bergman, ktorá cestovala po Európe, medzi americkými vojakmi. V decembri 1945 ju Capa nasledoval do Hollywoodu. Vzťah sa skončil v lete 1946, keď Capa odcestoval do Turecka.  

V tom čase mal už Robert Capa  dlhšie trvalý pobyt v USA. Odsťahoval sa tam v roku 1939 po smrti otca, keď  ho už nič neviazalo k Európe a odcestoval na bratom Kornélom a mamou Júliou, ktorí už žili v USA.

 Smrť a pohrebisko.

Citátom: „Ak vaše fotografie nie sú dosť dobré, nie ste dosť blízko“, sa stal legendárnou osobnosť.

Ale aj on sa mýlil.

V Thai Binh sa veľmi pomýlil.

Bol až príliš blízko.

 Capa si udržiaval svoju povesť ako najvýraznejšieho  vojnového fotografa. Časopis Life ho požiadal, aby pokračoval vo svojej práci v juhovýchodnej Ázii, kde Francúzi bojovali už osem rokov v prvej Indočínskej vojne. Dňa 25.05.1954 o 14:55 hod. prechádzali  nebezpečnou oblasťou  v oblasti Thai Binh. Konvoj bol pod paľbou, keď sa Capa rozhodol opustiť svoj Jeep a ísť po ceste na fotografovanie zálohy. O päť minút neskôr jeho spoločníci počuli výbuch, Capa  stúpil na nášľapnú mínu. Keď prišli na miesto, Capa bol stále nažive, ale jeho ľavá noha bola roztrhaná na kusy a na hrudi mal vážne zranenie. Posledná fotka pár sekúnd pred smrťou

Mecklin poslal po lekára a Capa bol odvezený do malej poľnej nemocnice, kde bol po privezení vyhlásený za mŕtveho. Zomrel vo veku 40 rokov, s kamerou v ruke. 

Dočasne bol pochovaný v Hanoji, ale jeho zvyšky boli čoskoro prevezené do Spojených štátov. Jeho hrob je   na cintoríne Amawalk Friends v New Yorku, vedľa svojej matky a brata.

Matka pri hrobe Roberta Capu

 

 

 Capa ako celosvetový fenomén.

Capu pozná uctieva celý svet. Priblížime Vám pár pamiatok.

Capa-House v Lipsku 2015

Pamätník smrti Roberta Capu v Normandii vo Francúzsku

Pamätná tabuľa pamätníka Capa v Budapešti.  Budapest Városház utca 10

Ulica v Lipsku pomenovaná po Capovi

1989 Pocta Robertovi Capovi , Pozoblanco , Španielsko .Socha Igaela Tumarkina inšpirovaná „Smrťou lojalistického vojaka“ 

  Maďarská vláda  vydala v roku 2013 na počesť Capu  poštovú známku.  V tom istom roku vydala aj zlatú mincu s hodnotou 5 000 forintov (20 dolárov), na ktorej je vyryté rytie Capy. ^[53]

Capa v  našom meste.

Trvalá výstavná expozícia v  MsKs vo Veľkých Kapušanoch venovaná Robertovi a jeho taktiež slávnemu bratovi Kornélovi Capa.

Piváreň Capa  údajne dom, kde vraj vyrastala mama Roberta a Kornéla. 

Údajne preto, lebo sú ľudia, ktorí tento fakt spochybňujú pre nedostatok dôkazov.  Bolo by fajn, keby boli, mohla by  sa tam umiestniť napríklad pamätná tabuľa  .

Je toho dosť a akurát?

Myslíme si, že nie. Celosvetový pojem sa v našom meste neskloňuje úmerne, v porovnaní s tým, čo by bolo dôstojné, na čom by sme mohli budovať popri ďalších osobnostiach z mesta meno mesta.

Viacerí by si zaslúžili primerané výstavy, či pamätné izby.

Zvýrazníme duchovné dedičstvo mesta, máme osobnosti, ktorými sa môžeme pýšiť. Len to chce zanietených ľudí, aby zanechali pamiatky pre ďalšie a ďalšie generácie.

Veľa materiálu čaká na  spracovanie životopisu  Roberta a Kornéla  Capu, nielen v nástennom, ale aj vo vydanom formáte. 

Veľa výziev čaká naše mesto vdýchnuť mestu ducha  Capovcov. 

Snáď prvým krokom by mohlo byť pohrať sa s myšlienkou pomenovať MsKs po rekonštrukcií jeho menom, vytvoriť novú, krásnu galériu ( napadlo to p. primátora a našu Gabiku súčasne, keď  boli v našom meste z Hollywood Tanács).

Ďalej by sme mohli osadiť  pamätnú tabuľu  pre Roberta  a Kornéla  Capu a tak sa pripojiť k celosvetovému dedičstvu. Naše OZ určite podá žiadosť mestu, keď príde vhodná doba. Inšpiráciu sme našli v Maďarsku v Ricse, odkiaľ pochádzal Adolph Zukor, zakladateľ filmovej spoločnosti Paramount. Zukor má vytvorené súsošie osadené v parčíku pred križovatkou, ako odbočujete vpravo na smer Kisvárda.

Následne po ľavej ruke prejdete popri kultúrnom dome, ktoré nesie  meno Adolpha Zukora.

V budove je múzeum venované Zukorovi a tiež kinematografické múzeum. Pred kultúrnym domom je   pamätná  tabuľa.

Toto by mohlo byť prvou cestou ako presláviť Capovcov a aj naše mesto.

Druhou by mohlo byť spojiť sa rodinou slávneho fotografa, konkrétne s rodinou Kornéla Capu. Vyzerá, že kruh sa uzavrel, pretože jeho manželstvo bolo bezdetné, ale s rodinou zo strany jeho manželky. Ešte žije jeden potomok tejto línie vo Francúzsku.

Kornell-Capa-mladší-brat-tiež-veľký-fotograf-manažér-Roberta-ktorý-po-smrti-Roberta-spravoval-jeho-dedičstvo.-Zo-strany-MsKs-bola-dohodnutá-návšteva-nášho-mesta-žiaľ-jeho-smrť-prišla-skôr. 

 Spojiť sa s agentúrou Magnum Photos.

Nová výzva dostala aj ďalší smer, ktorým je  hrob starej mamy Roberta a Kornela  Capu….

Chce to ochotných ,dobrovoľných ľudí, ktorí by na tomto všetkom pracovali. Spolupracovali a nie kradli hotové myšlienky. a privlastňovali si ich.

Počas práce.

Capa- nikdy nevynechal ranný kúpeľ a čítanie dobrej knihy vo vani

https://youtu.be/nskHHg2VqIQm

 

Spracované podľa  zdrojov: geni.com, en.wikipedia.org, monty.blog.hu, ww2gravestone.com,

capa100.blog.hu,korkep.sk,capacenter.hu,  slovenskezahranicie.sk/, posta.hu

Fotografie: LIFE a MagnumPhotos, phislammacamera.com 

 

Jeho zbierky nájdete: 

• Robert Capa: Definitívna zbierka , fotografie Magnum ^[60]
• Robert Capa , Medzinárodné centrum fotografie ^[61]
• Padajúci vojak , Múzeum Meta ^[62]
• Fotografie Robert Capa , Worcesterské múzeum umenia ^[63]
• Robert Capa, Múzeum J. Paula Gettyho ^[64]
• Robert Capa, Medzinárodná sieň slávy fotografie ^[65]

V populárnej kultúre  

• V roku 2013 skupina Japonského ženského hudobného divadla Takarazuka Revue vyrobila hudobný kus založený na živote Capa. Pani Ouki Kaname vykonal hlavnú úlohu ako Capa. Skupina vykonala muzikál v roku 2012 v Takarazuke a Tokiu a v roku 2014 v Nagoji .
• V novele Patricka Modiana Afterimage Capa je mentorom pre tému novely Francis Jansen, fotograf, ktorý odchádza do Mexika.
• Vo filme Alfreda Hitchcocka Zadné okno bol hlavný hrdina LB „Jeff“ Jefferies ( James Stewart ) čiastočne založený na Capovi. ^[58]
• Básnik Owen Sheers napísal báseň o Capovi s názvom Happy Accident. Nachádza sa v zborníku Skirrid Hill.
• V anglickej indie rockovej skupine Alt-J album z roku 2012 An Awesome Wave , láska medzi Capou a Tarom a okolnosti jeho smrti sú opísané v poslednej skladbe Taro.
• Rakúska rocková speváčka Falco napísala pieseň „Kamikaze Cappa“ na počesť Capy. ^[59]

Preveľa , nespočetné množstvo publikácií o ňom. Bolo by hriechom  nepripojiť sa.