Fejtón: Privatizácia, autor: PhDr. Štefan Töviš

Začalo to celkom prozaicky. A to vtedy, keď som si po večeri uvedomil, že mi chýba pivo.
– Anička, zlatá moja – riekol som dcére.
– Vyber peniaze z peňaženky a skoč do obchodu kúpiť zo dve.
– Oco, – ozval sa o chvíľu hlas z predsiene.
– Peňaženku tu síce máš, ale je prázdna.
– Prázdna? – neveriacky som sa opýtal.
– Veď dnes sme mali zálohu. Musí tam niečo byť, pozri sa lepšie.
– Nemusí, – prerušila náš dialóg manželka. – Privatizovala som ju.
– Čo ? Čo si ju?
– Privatizovala. Čo sa tak divíš? Hádam nevieš, čo znamená privatizácia?
– Viem, jasné že viem, – urážalo sa moje „ego“.
– Tak potom čo?
– Ale to sú hádam nejaké špásy, – nešlo mi do hlavy.
– Je to pri-va-ti-zá-cia, – neoblomne trvala na svojom manželka. – Malá privatizácia.
-Aká?
– Malá. Malá privatizácia. A keď donesieš výplatu, bude veľká. Veľká privatizácia, – triumfovala manželka.
– Pane bože. Privatizácia. Malá i veľká. Ty si z tých masmédií hádam…
– No len pokojne dokonči myšlienku, – nabádala ma polovička.
– Tak toto nie je možné, – zpupnel som.
– Kľúče! Daj mi kľúče od auta. A hneď. Keď privatizácia, tak privatizácia.
Nevzpierala sa. Dala mi ich s tým, že dnes budeme spať v oddelenej spálni a zajtra si každý varí sám.
Na druhý deň sme varili. Kúpil som šunku, horčicu, chlieb aj pivo. Nasledujúci deň pivo, šunku a chlieb. Horčicu sme ešte mali. Žena, ako som si všimol, sa inovovala,
modernizovala. Bola u kaderníčky aj kozmetičky, kúpila si nové šaty a deťom spomínala čosi o saune. Ja som zarástol. Z trucu som sa neholil.
– Tak to ďalej nejde, – povedala na tretí deň manželka.
– Veru nie, – súhlasil som.
– Iste, že nie. Potrebujem peniaze na permanentku do krytej plavárne a do klubu náročných filmových divákov.
– Do čoho… A vôbec, čo ja s tým mám spoločné?
– Potrebujem vybrať peniaze z vkladnej knižky.
– Z vkladnej knižky? Počuj, neuškodila ti náhodou tá sauna?
-Je to naše spolupodielové vlastníctvo.
– Čože je naše?
– Spoluvlastníctvo, ty nevzdelanec. To mi povedal môj advokát.
– Tvoj advokát? Tak to ma podržte. Čo má dočinenia advokát so saunou?
– So saunou nič, ale s tebou bude mať určite niečo do činenia, ak mi hneď a zaraz nedáš vkladnú knižku.
– No prosím, prosím… Zober si ju, keď ju nájdeš.
Taký neporiadok, aký nastal, sme nemali ani pri maľovaní bytu. Lietali košele, saká, šaty i pulóvre. Pojal ma akýsi nedobrý pocit. Knižky niet a niet. Pritom miesto, na ktoré ju obvykle dávame, manželka obrátila už najmenej trikrát hore nohami.
Opatrne, akoby nič, som čo to i ja za šatstva prehodil, obrátil. No nič. Zmocnil sa ma nepokoj a nakoniec sme sa vedno prehŕňali v našom spoluvlastníctve.
Spotení, červení v tvárach, horiaci nedočkavosťou nájsť vkladnú knižku sme si už dokonca dávali i typy – pozri ešte tam a tam.
Takmer súčasne sme vyhŕkli: – Pozrieme sa, či nie je pri pasoch. Bola tam. Padli sme si do náručia.
– Privatizovali sme sa, – riekla po chvíli manželka so zaslzenou tvárou. A dodala:
– Ty máš mňa a ja teba…