„Pane, ktorý si na nebi, zachovaj všetkým deťom mamy…“ M. Rúfus

Všetkým mamám, ktoré svoje deti milujú a milovali a vždy s nimi boli, i tým mamám, ktoré svoje deti milovali, ale z rôznych príčin ich nemohli mať pri sebe a aj tým mamám, ktoré túžili mamami byť a nemohli… Všetkým týmto mamám želáme veľa šťastia a lásku svojich detí (aj tých, ktoré nosia iba vo svojom srdci a vo svojej mysli).

Milan Rúfus
Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny
O kom to vravím? Predsa o mame. 
Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znovu chodiť učí.
Po každom plači znova utíši. 
Mama. Tá večná diakonka skromná.
Vyperie, vyžehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe nič sa nevyrovná.
No iný život bol by nebytím 
pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.
A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada. 
Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac, než my sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.
Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnohý z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.
Mama vždy chcela iba ochrániť. 
Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo, za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.