Rozhovor s PaedDr. Silviou Pappovou o športe a behu.

PaedDr. Silviu Pappovú naším čitateľom nemusíme bližšie predstavovať. Človek, žena, mama dvoch dcér, manželka, pani zástupkyňa riaditeľky ZŠ – P.O.H. vo Veľkých Kapušanoch, pani učiteľka, členka Mestského bežeckého klubu Veľké Kapušany – bežkyňa a to najpodstatnejšie na koniec – veľmi pozitívny človek.

Rozhovor pre vkport.sk poskytla PaedDr. Silvia Pappová

• Ovplyňuje pozitívne myslenie celý tvoj život, čiže aj vzťah ku športu beh, alebo platí to skôr naopak, že beh vplýva na myslenie a dá sa zo zlých dní ak teda nejaké máš vybehať ?

Šport ako taký a teda aj beh určite prispievajú k pozitívnemu mysleniu a cíteniu nielen u mňa, ale aj u všetkých, ktorí sa športu venujú pravidelne. Už v minulosti ľudia vedeli, že treba rozvíjať nielen ducha, ale pracovať aj na tele. Myslím si, že v dnešnom pretechnizovanom svete to platí dvojnásobne. Samozrejme, že aj ja mávam zlé dni, vtedy sa na každý problém pokúšam nájsť nejaké riešenie, ale viac-menej u mňa platí, že ak som unavená, tak si idem zabehať.

• Kedy si začala s behom? Kto, alebo čo ťa k behu priviedlo?

K športu ma rodičia viedli od malička – pravidelne sme chodili lyžovať, plávať, korčuľovať,  kde sa nám otec aktívne venoval a mamka bola tá morálna opora. Ako deti sme na ulici každé popoludnie hrávali loptové hry, a tak som si postupne pohyb veľmi obľúbila. Neskôr na základnej škole som sa začala zúčastňovať bežeckých súťaží, na ktorých ma sprevádzali aj moji rodičia a spolu so mnou sa tešili z každého môjho úspechu. Na konci šiesteho ročníka mi bolo ponúknuté absolvovať talentové skúšky a prestúpiť na Športovú školu do Košíc. Tam som sa pod vedením profesionálnych trénerov začala pravidelne venovať športu, konkrétne atletike.

• Koľko kilometrov približne máš doteraz nabehaných v nohách? A koľko kilometrov týždenne nabeháš?

Táto otázka ma zaskočila, lebo nikdy som nezrátala svoje nabehané kilometre. Pravdupovediac, nedá sa to jednoznačne povedať, lebo je veľký rozdiel medzi súvislým behom voľnejším tempom a behaním úsekov na atletickej dráhe. V prvom prípade ide o kvantitu a v druhom o kvalitu,  a predsa v oboch prípadoch ide o beh. Ale v súčasnosti je to cca 500 km za jeden rok.

• Naozaj je to tak, že môžeme začať behať v akomkoľvek veku? A koľko kilometrov pre začiatočníkov odporúčaš?

V porovnaní s predchádzajúcou odpoveďou mám v tomto prípade jednoznačnú odpoveď na túto otázku – nikdy nie je neskoro začať športovať. Samozrejme, zvlášť po určitom veku platí, že nie každý šport je pre každého vhodný, ale človek si musí nájsť to, čo ho baví a to, čo mu spôsobuje radosť, relax a naplnenie. Beh je najdostupnejšou a najlacnejšou formou športovej aktivity a úplným začiatočníkom by som odporúčala spočiatku dlhé prechádzky, neskôr svižnejšiu chôdzu  s postupným vsunom poklusu do chôdze a postupným predlžovaním poklusu. Ak to budete robiť pravidelne, cielene a uvážene, beh si vás nájde sám. K tomu veku by som ešte dodala nemilosrdnú pravdu, že „telo nám po štyridsiatke spočíta, ako sme s ním zaobchádzali do štyridsiatky.“

• Ako trénuješ?

V mojom veku už hlavou. Šport a zvlášť vytrvalostné behy sú otázkou správne nastavenej psychiky, bežeckej taktiky, poznaní vlastných silných, ale najmä slabých stránok. Uvedomujúc si svoje schopnosti a nedostatky ja už viem, kedy mám na trati pridať, kedy ubrať, kedy „relaxovať,“ kedy naplno zapnúť a to všetko s jediným cieľom – nikdy to počas pretekov nevzdať. Mnohých od behu a pretekov odrádza fakt, že „predsa budem posledný!“ Tým by som odkázala, že najväčším víťazom sú tí, ktorí síce dobehnú medzi poslednými, ale v skutočnosti sú víťazmi práve oni. Nie každý má totiž guráž postaviť sa na štart a absolvovať niečo, o čom si roky myslel, že na to nemá a nikdy to nedá. A po úspešnom absolvovaní prvého preteku (hoci aj s tým posledným miestom) človek nadobudne zdravé sebavedomie, že to zvládol  a po pár dňoch (po ustúpení svalovky a všetkej tej fyzickej bolesti) si povie, že pôjde behať aj nabudúce !

• Akých bežeckých súťaží sa plánuješ zúčastniť v tomto roku?

Určite nevynechám Beh Kapušianskou pláňavou, ktorý je zaradený do Michalovsko-sobraneckej bežeckej ligy v celkovej dĺžke 12 km na trase Veľké Kapušany – Čičarovce a späť a je naplánovaný na sobotu – 31.8. 2019. V rámci tejto bežeckej súťaže sa organizuje aj kratší – 4 km dlhý úsek, na ktorý už teraz pozývam každého, kto má chuť urobiť niečo pre svoje zdravie a dobrý pocit z úspešne zdolaných štyroch kilometrov. Ďalej plánujem bežecké podujatia zaradené do už spomínanej oblastnej bežeckej ligy a mám v pláne aj účasť na večernom behu Košice Night Run. Momentálne som absolvovala Vivicitta polmaratón v Budapešti, o dva týždne bežím Michalovský polmaratón a sezónu by som chcela úspešne ukončiť účasťou na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach v disciplíne polmaratón.

• Ktoré preteky sú tvojou srdcovkou?

Je to už spomínaný Beh Kapušianskou pláňavou, pretože sa koná v našom meste, organizuje ho náš bežecký klub a beží sa po trase, ktorá mi je veľmi dobre známa vďaka tréningom. V samotnej obci Čičarovce sa beží takmer 4 km úsek, počas ktorého domáci občerstvujú a povzbudzujú všetkých bežcov, čo je nesmierne dobrý pocit pre každého pretekára v čase, keď mu už začínajú dochádzať sily.

• Koľko máš doma medailí? A ktorá je najcennejšia?

Nemám ich spočítané. Všetky si vážim, ale vždy je najcennejšia tá z naposledy odbehnutých pretekov.

• Odmeňuješ sa po preteku niečím?

Materiálne nie, odmenou je pre mňa samotný dobrý pocit z poctivo odbehnutých kilometrov. A ten sa nedá za nič a nikde kúpiť.

• Pomáhate si počas súťaží na tratiach? Či už s kolegami z Mestského bežeckého klubu, alebo aj s bežcami, s ktorými sa inak nepoznáte?

Jednoznačne áno. Bez ohľadu na to, či sa poznáme alebo nie, vždy počas pretekov ak vidíme, že niekto potrebuje psychickú podporu, tak si zakričíme zopár povzbudivých slov alebo fráz, ktoré nás nakopnú ďalej pokračovať v behu a nevzdávať sa. Inak, my členovia nášho mestského bežeckého klubu si už rozumieme aj bez slov.

• Silvia, si učiteľka. Behajú aj tvoje dcéry. Viedla si ich k behu odmalička, alebo sa pripojili k tebe úplne prirodzene s tým, že keď behá mama, behajme aj my.

Do športu som ich nikdy nenútila. Skôr by som povedala, že dieťa robí len to, čo vidí, že robia jeho rodičia. Spolu s manželom ma sprevádzali na bežecké preteky, povzbudzovali ma, až raz sa na preteky prihlásila aj moja staršia dcéra. A potom to už nabralo samospád, až  sme sa napokon minulý rok v novembri všetci štyria postavili na štart večerného behu „O štít mesta Michalovce.“

• Aký majú deti vzťah ku športu u nás vo Veľkých Kapušanoch?

Pohyb je pre deti úplne prirodzený proces a je potrebné ich v tom jednoznačne  podporovať. Myslím si, že deti u nás v meste majú dostatok možností na zdravý pohyt, je len na každom z nás, v čom sa nájde a v čom aj vytrvá. Mnohokrát po prvom neúspechu dieťaťa sa nájde kopec odôvodnení, prečo sa to nedá, najčastejšie vyhovárajúc sa na zlé materiálne a technické podmienky, nedostatok príležitostí a pod. Je to síce ten najjednoduchší, no pre budúcnosť dieťaťa absolútne nevhodný spôsob riešenia situácie. Medzi nami bežcami koluje nám dobre známa veta – Neexistuje zlé počasie, len zle oblečený bežec !

• Nedávno som čítala, že keď sa dieťaťu zhorší prospech v škole, rodičia ako prvé urobia to, že mu zakážu šport. Aký máš na to názor ty?

Ja si myslím, že ak sa dieťaťu výrazne zhorší prospech, príčinu treba hľadať niekde úplne inde ako v športe. A pokiaľ ide o výchovné problémy, tie by som riešila práve aktívnym športom, kde dieťa okrem toho, že vydá zo seba kopec nahromadenej energie, učí sa aj disciplíne, sebaovládaniu a pokore.

• A posledná otázka. Je beh láskou na celý život?

V mojom prípade určite áno. Keďže v súčasnosti som dosť vyťažená a nemám toľko času na beh akoby som chcela, často si vravievam, že ak už budem na dôchodku, tak konečne začnem behať. 🙂