Cynthia Mezeiová – tanečnica z Veľkých Kapušian
Cynthia Mezeiová je 19. ročná tanečnica, ktorá pochádza z Veľkých Kapušian, študuje na strednej zdravotníckej škole v Rožňave, kam odišla kvôli láske k tancu, ale vracia sa sem vždy, keď jej to čas dovolí.
Tancovať spoločenské tance začala ako deväťročná, v TK – Energosun Veľké Kapušany. Trénermi v tej dobe boli Róbert Vargovčik a Ján Bumbák. Mnoho dievčat v tej dobe nemalo tanečných partnerov, pretože spoločenským tancom sa venuje málo chlapcov, ale s dievčatami z tanečného klubu aj tak vystupovali na rôznych kultúrnych podujatiach v meste, ale aj v okolitých obciach.
Prvým dôležitým momentom jej života bolo, keď musela priniesť rozhodnutie, kam pôjde študovať na strednú školu, pretože vždy mala na mysli to, aby bol v blízkosti tanečný klub. Po prijatí na strednú školu v Rožňave začala tancovať v TK OZ Sambed Rožňava. S členmi a vedúcimi klubu sa poznala zo sústredení na ktorých sa stretávali dvakrát ročne a vymieňali si zážitky a skúsenosti.
Róbert Lajos bol jej prvý tanečný partner. S Matejom Asztalošom, terajším tanečný partnerom tancuje štvrtý rok a z lásky k tancu vzniklo aj silné a verné priateľstvo. Matej bol človek, ktorý keď Cyntii lekári po dvoch operáciach kolena oznámili, že musí s tancom na chvíľu prestať, nehľadal inú tanečnú partnerku, ale podporoval ju a počkal, kým sa zotaví.
Cynthia je mladá, pozitívna, atraktívna, šikovná a veľmi spontánna mladá dáma a robiť rozhovor s ňou, bolo veľmi osviežujúce a veselé.
Čo je tanec?
Pre mňa je tanec práca, zábava, oddych, ale ak chcete presnú definíciu, tak by som povedala, že tanec je komunikácia medzi telom a dušou.Vyjadruje všetko, na čo slová nestačia a nepotrebujete tlmočníka, ani prekladač.
Ktorý pedagóg mal na teba najväčší vplyv ?
Asi všetci a každý z nich iným spôsobom. Prvý bol skôr kamarát, ako tréner, ale absolvovala som aj mnohé súkromné hodiny s pánom Kučerom a pri ňom som sa bála hlasnejšie aj nadýchnuť, pretože jeho pohľad ma vždy zastavil.
Ale asi ako každý športovec má najradšej toho svojho trénera, tak je to aj v mojom prípade. Ja ich mám dokonca dvoch: Dalma je trénerka, ktorá mi je ako druhá mama a to, čo povie je sväté a Gyuszi bacsi je ako môj druhý otec, alebo dedo? Starostlivý, nekonfliktný, vtipný, nič zlé by som na nich nevedela povedať. Mala som štrnásť rokov, keď som odišla z Veľkých Kapušian do Rožňavy, ale aj ja, aj moja mama čokoľvek sme potrebovali, hneď pomohol a pomáha dodnes. S trénermi je to tak, že môžete mať aj sto trénerov, kým im nedôverujete, nedokážu na vás vplývať. Tomu nášmu dôverujem na sto percent a nielen ja, aj moja mama mu vždy verila a preto ma do Rožňavy pustila.
Je náročné skĺbiť súťaže, školu? Ako prebiehajú tvoje dni?
Áno je! Ale ak vidíte výsledky, nepoznáte prekážky.
A moje dni? Cez týždeň, ak mám vyučovanie chodím do školy zbalená aj s vecami, ktoré potrebujem na poobedňajší tréning. Šetrím si tak čas. Po škole utekám na tréning, kým dôjde Matej si napíšem úlohy, učím sa, tam sa aj najem. Cestou z tréningu si kúpim nejaké jedlo na ďalší deň a čo potrebujem, sprcha, opäť škola a odpadnem do postele. Nič na tomto kolobehu sa nemení ani vtedy, keď mám prax v nemocnici. Vtedy si vláčim so sebou veci do nemocnice a kolobeh ten istý. Nechodievam domov každý víkend. Ak mám súťaž v sobotu, ešte sa dá, ostávam v Rožňave a vtedy po mňa chodia moji. Ak mám ale súťaž v nedeľu, tak ostávam v Rožňave. Stáva sa, že mám tréning aj počas vyučovania. Vtedy zbehnem do školy, občas vyžehlím nejakú známku, ale mám šťastie na dobrých učiteľov. Akceptujú ma a podporujú v tom, čo robím, myslím tanec.
Čo si musela obetovať kvôli tancu?
Nenazvala by som to obetou, pretože to, čo robím je kvôli láske k tancu. Vyžaduje si to ale všetok môj voľný čas a narodeniny. Aj moje, aj kohokoľvek z rodiny. Vtedy mi je občas smutno, ale vždy sa nájde iný termín, keď ich potom oslavujeme a samozrejme aj mnohé z toho, čo k životu teenegera patrí – žiadne diskotéky, nočné zábavy, ale tancujem inde a to ma baví rozhodne viac.
Čo ťa v živote napĺňa?
Láska, dobrosrdečnosť, pomáhať iným, deti – zatiaľ nie moje, ale všetky a každého a samozrejme tanec!
Nezabudnuteľný zážitok a skúsenosť? Máš aj také?
Tréningový deň – Gyuszi bacsi nám oznámil, že pôjdeme s Matejom vystupovať do Budapešti. Nikdy som v Budapešti nebola a moje navigačné schopnosti sú takmer žiadne, ale brali sme to akú veľkú šancu ukázať sa a tešili sme sa. Dozvedeli sme sa aj to, že tam má byť nejaká delegácia, pred ktorou budeme vystupovať. Došli sme a vtedy sme zistili, že nejde o vystúpenie, ale o tanečnú súťaž. Viete si to predstaviť? Dať dokopy za pár minút make up, vlasy a šaty. Pobehovala som medzi toaletou a šatňou kvôli zrkadlám a prenáramne sa na mne zabávala jedna pani. Fňukajúca som volala mame, ktorá ma podporovala cez telefón a neskôr som zistila, že pani, ktorá sa na mne zabávala bola so svojím partnerom deväť násobnou majsterkou sveta. Dokonca sa s nami aj vyfotila. To bolo pre mňa naozaj nezabudnuteľné. A dokonca sme sa umiestnili na 3. mieste a boli nesmierne šťastní.
A skúsenosť? Naučila som sa, že nesmiem mať trému pred nikým. Aj keď je vedľa nás svetový šampión, aj tak sme len ľudia, všetci.
Ďalšie plány?
V prvom rade zmaturovať! A neskôr úspešne ukončiť Vysokú školu zdravotníctva, kde ma prijali. Zaujíma ma psychológia, ale najviac bude vždy tanec a tak pracujem na sebe ďalej a snažím sa získať čo najvyššiu triedu ako z latinskoamerických tancov, tak aj zo štandardných tancov, aby som sa v budúcnosti mohla venovať mladšej generácii, ako trénerka.
Kto ťa najviac podporuje?
Tréneri, tanečníci z klubu, triedna, bez môjho partnera by to nešlo, ale hlavne ma podporujú moji súrodenci (11 a 13) pre ktorých som obrovským vzorom a pre nich už hotová majsterka sveta. Kvôli mne sa vzdali niektorých vecí aj oni, pretože ako každý šport, aj tento je nesmierne finančne náročný. Napríklad moje topánky stoja 150 Eur, ale hlavnú a tú najväčšiu podporu mám od mojej mamky a nevlastného otca. Bez nich by som tu nebola. Sú najviac. A podporujú ma nielen finančne, ale aj citovo
Je tanec láska na celý život?
Áno je! Každý má rád niečo iné, ale s tancom je to tak, že ak sa vám raz dostane pod kožu, je jedno koľko máte rokov. Či ste starší, alebo mladý, či ste v kuchyni alebo na parkete, dokonca aj to je jedno, či viete alebo neviete tancovať. Ak zaznie hudba, tak sa hýbete a hýbete sa ani si to niekedy neuvedomujete a už tancujete.
Pridaj komentár