Spisovateľku Hanu Repovú poznáte mnohí aj vo Veľkých Kapušanoch. vkport.sk prináša zaujímavý rozhovor

Hana Repová ja autorka, ktorá sa na slovenskom trhu nestratí a ktorú slovenský knižný trh potrebuje.

Debutovala v roku 2017 knihou Boh plače potichu I. V roku 2018 vyšlo pokračovanie debutového romány s názvom Boh plače potichu II. V tom istom roku vyšla ďalšia kniha s názvom Ak mi dovolíš a do konca roku 2018 autorka napísala aj štvrtú knihu Ak mi odpustíš. Všetky jej romány vyšli vo vydavateľstve Meridiano – press.

Je Slovenka, ktorá žije vo Frankfurte a podľa jej slov sa má dobre.

Nad rozhovorom som premýšľala jeden celý deň. A hlavne nad tým, ako ho začnem, pretože ty si tých rozhovor absolvovala už tak veľa, že je ťažké položiť ti otázku, aby si nemala pocit, že aj tá naša, od vkportu je presne ako všetky ostatné. Takže prvá otázka: Ako si sa dostala k písaniu a prečo si sa rozhodla pre vydavateľstvo Meridiano -press?

• Povedala by som, že to bola cesta od čítania k písaniu. Čítanie je asi jedna z vecí, ktoré v živote robím najradšej a tak nejako plynule som si začínala vo svojej predstavivosti dotvárať sama koniec rozčítanej knihy. Niekedy sa zhodoval s koncom, ktorý vytvoril autor, inokedy nie. A občas som sa pýtala sama seba, či sa mi ten „môj“ koniec nepáčil viac. Čo sa týka vydavateľstva, bola som presvedčená, že knihy ktoré píšem sa hodia do edície moderných románov. Taktiež ma oslovilo ich nadšenie pre knihu Boh plače potichu a profesionalita.

Píšeš radšej počas dňa, alebo si skôr nočný tip?

• Rozhodne ten nočný tip. Tak okolo jedenástej, keď stíchne okolie a mesto okolo mňa sa mi píše najlepšie. Viem sa vtedy lepšie koncentrovať a moje postavy začnú žiť vlastný život. Uvedomujem si, že to nie je veľmi zdraviu prospešné, keď vypínam počítač až okolo pol druhej v noci, no momentálne sa mi tak píše najlepšie.

Od čoho závisí čas, za ktorý dokážeš knihu napísať?

• Považujem za veľkú výhodu, že mám zamestnanie, ktoré ma živí a poskytuje mi veľkú voľnosť na písanie, preto píšem tak ako to moja psychická pohoda dovolí. Obdivujem ale kolegyne, ktoré dokážu napísať knihu za tri týždne. To nie je môj prípad. Niekedy jednoducho potrebujem, aby kniha v mojej hlave dozrela. Občas sa dostanem na nejaký mŕtvy bod a jednoducho sa neviem pohnúť ďalej a nemá zmysel to nejako siliť. Vtedy musím pracovať na inom rukopise, alebo si dať krátku pauzu a často sa mi stáva, že som práve na prechádzke a premýšľam nad úplne inými vecami a zrazu mi v hlave skrsne myšlienka, ktorá vyrieši môj problém v rukopise sama od seba. Dĺžka tvorby závisí od príbehu a môjho voľného času, ale zhruba niekoľko mesiacov.

Dá sa vôbec definovať, ktorá kniha je k tebe najbližšie a ktorá postava ťa najviac charakterizuje?

• Myslím, že na to je ešte zavčasu. Na trhu sú len štyri moje knihy, dva dvojdielne príbehy, ale ak by som si mala momentálne vybrať, tak som asi taká kombinácia vášnivej Stelly z knihy Boh plače potichu a Avery z knihy Ak mi dovolíš. Som chaotická ako Stella a taktiež vyrábam trapasy na počkanie. Milujem vidiek ako Avery a tiež si v živote väčšinou vyberám tú komplikovanejšiu cestu, aj keď nie vedome.

Je podľa teba pre spisovateľa dôležité rozprávať o svojej tvorbe? Rozumie ti okolie, alebo neriešiš?

• Pravdupovediac, neriešim to. Sú ľudia, ktorí si prečítajú moju knihu a hneď pochopia, čo im mala dať a iní to nepochopia ani keby som to dlho vysvetľovala, lebo nie sme naladení na jednej frekvencii. Často dostávam správy v ktorých vidím, že čitateľky presne pochopili posolstvo, ktoré kniha nesie a to ma motivuje deliť sa o svoje príbehy ďalej.

Pamätáš si na nejakú úsmevnú príhodu, ktorá sa ti stala kvôli tomu, že si hlavou bola v deji a reálne si musela robiť to, čo si musela?

• Ako som už spomenula, som kráľovná trapasov, takže sa mi to stáva dosť často. Už sa mi stalo, že som celá uveličená mala pocit, že ma ľudia spoznávajú na ulici lebo mi venovali viac pozornosti, ale potom som si uvedomila, že som si len v škôlke, kde som bola zaviesť deti mojej sestry, zabudla vyzuť návleky na topánky a tak som sa prechádzala po ulici v návlekoch. Takže si ma prezerali z celkom iného dôvodu J. Keď sa ma niekto v Nemecku spýta, či som na Slovensku slávna, vždy si na to spomeniem a hovorím, že áno, bola som slávna tri minúty J.

K písaniu príbehov má blízko aj samotné čítanie. Aký žáner rada čítaš a ktorý autor je tvojou srdcovou záležitosťou. Čítaš aj slovenské autorky?

• Áno, čítam aj slovenské autorky aj keď musím priznať, že oveľa menej ako zahraničné. Je to ako kvôli tomu, že už dlho žijem v zahraničí a takmer dve desaťročia bolo pre mňa podstatne jednoduchšie dostať sa k zahraničnej tvorbe ako k slovenskej. V posledných rokoch je to jednoduchšie vďaka eknihám, ale v tomto formáte sa ešte stále objavuje málo kníh a vždy som sklamaná, keď si nejakú z Nemecka vyhliadnem a potom nie je ako ekniha k dosahu. Čítam rôzne žánre, oddychovky aké sama píšem, romány, historické romány a pomedzi ne čítam trillery a aj krimi. Nezáleží mi až tak veľmi na žánri ale príbeh musí byť dobre napísaný. K tomu potrebuje mať neobyčajný príbeh a postavy, ktoré ma fascinujú a hlavne ma ten príbeh musí pohltiť hneď po pár stranách. Rada čítam Petru Huelsmann, Marie Force, Julie Klassen, Noru Roberts ale aj Sebastiana Fitzeka. Momentálne je pre mňa top autorkou Rebecca Gablé.

Ako oddychuješ?

• Najlepšie relaxujem čítaním a najnovšie som prišla na chuť audioknihám. Krátia mi chvíle pri činnostiach, ktoré nerobím veľmi rada, napríklad pri upratovaní J. A snažím sa tráviť veľa času s rodinou a priateľmi, lebo tí ma dokážu neuveriteľne dobiť pozitívnou energiou.

Akých ľudí obľubuješ?

• Asi ľudí, ktorí rozumejú môjmu humoru a dokážu ma rozosmiať bez toho, aby to bolo na úkor druhého a potom ľudí, ktorí mi dokážu niečo dať – napríklad iný pohľad na svet. V tomto ma veľmi obohacujú priatelia, ktorých vo Frankfurte mám.

Čo odkazuješ našim čitateľom?

• V prvom rade pozdravujem a želám, aby mali šťastnú ruku pri výbere každej novej knihy, lebo tak môžu prežiť tisíc krásny životov. Práve Marec je na to ako stvorený, nielen počasím, ale aj akciami, ktoré vydavateľstvá ponúkajú.

Úryvok z knihy Boh plače potichu I

“Tam kde láska zanecháva slzy,
priateľstvo dokáže vyčariť úsmev na perách.”

“Po niekoľkých krokoch pri vchode paralyzovane zastala. Do nosa jej nečakane udrela vôňa, o ktorej si myslela, že na ňu už dávno zabudla. Jej mozog si však uchoval spomienku kdesi v zákutí a tá ju teraz omráčila svojou intenzitou. Tak voňal Everett! Nohy sa jej podlomili a jednoducho ju odmietli niesť ďalej. Oprela sa o stĺp, na ktorom boli hneď po jej pravici vyvesené fotky a mená zamestnancov. Dýchala trhane, cítila, že ju chytá panika. Z prudkého tlaku v spánkoch ju okamžite rozbolela hlava. Necítila tú vôňu už niekoľko rokov, ale jej mozog okamžite zareagoval a vyslal jej neklamný signál, že na nič nezabudol. 

Pred vnútorným zrakom jej prebehlo niekoľko obrazov z minulosti. Vyplašene sa poobzerala dookola. Panika sa v nej nezadržateľne stupňovala. Tá vôňa bola celkom slabučká. Len celkom jemný závan. Niekto iný, nezainteresovaný, by ju pravdepodobne vôbec nezaznamenal. Vôbec by ju nepostrehol, nerozoznal v typickej vôni pečiva a ovocia supermarketu. No Annin mimoriadne citlivý nos ju nikdy nezradil. Znova sa otočila a rozhliadla okolo seba, ale videla len dve predavačky, ktoré umiestňovali reklamné letáky, a mladíka za pokladnicou. Okrem nich tam bolo iba pár zákazníkov, dve ženy, starší manželský pár, ktorý o niečom vášnivo diskutoval, a ospalí tínedžeri, čo sa vracali z nejakého nočného klubu a potrebovali cigarety. Inak nikto! Pomaly sa snažila upokojiť. 

Je to iba náhoda, hlúpa náhoda. Nič viac.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a podišla k veľkým nákupným košíkom. Vytiahla posledný v rade a vykročila do predajne. Vybrala si bagetu, vajíčka a cherry paradajky. Pri jablkách chvíľu váhala, no nakoniec sa rozhodla ako vždy pre Elstar. Táto odroda jej vždy chutila najviac. Boli svieže, sladké a aromatické. Stála práve medzi regálmi so šampónmi a rozhodovala sa, ktorý si kúpi. Mimovoľne zdvihla ruku, že si odhrnie prameň vlasov, čo sa jej uvoľnil z chvosta a skĺzol do tváre. Keď sa jej ruka priblížila k tvári, znova ju ovanula tá bolestne známa vôňa. Tentoraz silnejšia a intenzívnejšia než predtým. Je to možné? Je možné, že sa zbláznila? Je možné, že jej po včerajšom ťažkom a emocionálne vyčerpávajúcom dni psychika vypovedá službu? 

Neveriacky priložila ruku k nosu a teraz už celkom zreteľne zacítila známu after shave. Šokovane hľadela na svoju ruku, ktorá sa viditeľne triasla. Privoňala si aj k ľavej ruke… Nič. V ľavej niesla prútený košík, pravou tlačila nákupný vozík. Poobzerala sa okolo seba, či ju niekto nepozoruje. Prešla kúsok dozadu, za regál, aby nebola tak na očiach a nepôsobila ako čistý blázon. Rýchlo privoňala k rúčke nákupného vozíka. Teraz cítila after shave ešte o poznanie intenzívnejšie. Zatvorila oči…”

Hanu Repovú nájdete na Facebooku, aj na Instagrame.