Dievčatá z Veľkých Kapušian sa z medzinárodného turnaja Slovak Open 2019 International Kickboxing Tournament memorial Ladislav „Doky“ vrátili s úžasnými výsledkami.

Dievčatá z Veľkých Kapušian sa z medzinárodného turnaja Slovak Open 2019 International Kickboxing Tournament memorial Ladislav „Doky“ vrátili s úžasnými výsledkami.

Dňa 15. – 17. 02. 2019 usporiadal Slovenský zväz Kickboxu Slovak Open 2019 International Kickboxing Tournament Memorial of Ladislav “Doky” Toth.

V priestoroch športovej haly Mladosť na Trnavskej ceste v Bratislave sa do bojov zapojili aj zverenkyne trénera Ferdinánda Kočiša z klubu Kalokagathia – Titans Veľké Kapušany: Barbara Kalán, Michaela Fedičová.

Dievčatá odcestovali do Košíc v piatok ráno, kde sa pripojili k jednému z
najúspešnejších slovenských klubov kickboxu Guard Košice a spolu s nimi
pokračovali do Bratislavy.

To, že sa mohli zúčastniť jednej z najprestížnejších súťaží v Kickboxe je zásluhou nielen ich samotných, ale aj mnohých ľudí, ktorí sa spojili a dali im šancu ukázať a dokázať, čo vedia.

Dievčatá viac rokov tvrdo a denne trénujú v klube Kalokagathia – Titans Veľké Kapušany. Šport sa stal súčasťou ich každodenného života a pred súťažami ich stojí každý deň mnoho radosti z prípravy na tréningoch, ale aj odriekania a bojov nielen v zápasoch medzi sebou, ale aj so samými sebou – prísne stráženie váhy, spánkový režim a mnoho iného. Charakteristická je pre nich zodpovednosť, bojovnosť a cieľavedomosť.

Okrem tréningov v mestskom športovom klube sa od januára zúčastnili aj reprezentačných zrazov v Prešove a v Košiciach, ktoré organizoval Slovenský zväz kickboxu pod vedením prezidenta Slovenského zväzu Kickboxu Ing. Petra Onuščáka.

Ing. Peter Onuščák je človek s veľkým srdcom a športovým zápalom, ktorý otvoril dievčatám dvere a dal im možnosť ukázať sa na súťaži v Bratislave a počas trvania celej súťaže sa im, ako nám povedali dievčatá venoval a umožnil im stať sa súčasťou jeho veľkej športovej rodiny.

Zásluhu na tom, že sa mohli zúčastniť súťaže má aj primátor Mesta Veľké Kapušany Peter Petrikán.

Súboje prebiehali v sobotu a v nedeľu.

Barbara Kalán získala – zlatú medailu v kategórii light-contact, zlatú medailu v kategórii Kick-light a v K1 obsadila 4.miesto

Michaela Fedičová získala – zlatú medailu v kategórii kick- light , zlatú medailu v kategórii light-contact a bronzovú medailu v kategórii K1

Do Veľkých Kapušian priniesli 2 zlaté poháre a medaily a 1 bronzovú medailu.

 Vyspovedali sme ich:

Aký ste mali režim od príchodu až kým sa neskončili zápasy?

Barbara – Po príchode do Bratislavy, kde sme pricestovali s košickým klubom Guard a úspešne zvládli váženie sme sa pustili do prípravy súťaže, podporovali a povzbudzovali sme sa navzájom už v piatok. To, že som sa mohla zúčastniť je zásluhou predovšetkým Petra Onuščáka, prezidenta Slovenského zväzu Kickboxu a trénera Guard Košice, ktorý ma podržal a celý čas viedol. Za všetko, čo pre mňa doteraz urobil budem vždy veľmi vďačná. S košickým klubom Guard a s Ladies Victory Club tvoríme veľkú rodinu a som šťastná, že môžem byť jej súčasťou. Celý víkend sa niesol vo veľmi dobre nálade, aj vďaka im. Získala som nové skúsenosti, viem aké chyby som urobila a poučila som sa z nich. Všetko toto ma ďalej motivuje ešte k lepším výkonom. 

Michaela- Po príchode na Košickú vlakovú stanicu sme sa taxíkom odviezli až ku klubu Guard Košice, kde sme sa naplno angažovali v prípravách súťaže spojených so sťahovaním vybavenia. Do Bratislavy sme dorazili až večer, hneď sme šli na váženie, ubytovať sa a následne sme  vykladali, skladali a pripravovali veci potrebné k uskutočneniu súťaže. Sobota bola dosť náročným dňom, pretože sme sa veľmi obávali zápasov, ktoré sa uskutočnili až večer. Moje kategórie šli jedna za druhou, takže som musela dávať do zápasov maximum, aj vtedy, keď som už nevládala. Pred zápasmi a aj počas nich nám veľmi psychicky pomáhal tím, ktorý bol okolo nás a samozrejme tréner s ktorým sme boli v kontakte cez telefón. Na ďalší deň ma čakal zápas v ringu proti skúsenej a veľmi váženej zápasníčke Srbke Aleksandre Krstic, ktorý som žiaľ prehrala ale vzala som si z neho cenné skúsenosti. Po ukončení súťaže sme upratali halu, zbalili vybavenie a vyrazili domov. 

Kto vás viedol – koučoval počas zápasov, keďže ste nemali pri seba Nándyho?

Barbara – Neopísateľne som vďačná Ujovi Jozefovi Harajdovi z klubu Guard, ktorý ma celou svojou osobnosťou koučoval tak, aby moja ruka bola na konci zápasu zdvihnutá hore, nech by som stála čelom s kýmkoľvek.  Jeho dcéra Réka, Miška každú chvíľu boli pri mne a maximálne sme sa podporovali. S Rékou sme sa zoznámili počas jedného tréningu a vzniklo veľké kamarátstvo, aj keď bývame ďaleko od seba. Dosiahla v športe úžasné výkony a je mi veľkým vzorom. Aj Lucia Cmárová a Jozef Hanko mi mnohokrát radili a veľa pomohli, aby som sa posúvala vpred. 

Michaela – Mňa viedli a koučovali počas zápasov pán Jozef Harajda a pán Jozef Hanko, ktorí pricestovali s klubom Guard Košice. Cenné rady mi dali aj Veronika Petríkova, Réka Harajda a Barbara Kalán a  som im veľmi vďačná, že mi venovali pozornosť a prejavili veľkú ochotu, aj keď som nebola tak úplne z ich klubu – Guardu. Nesmiem však zabudnúť na nikoho,  ktorí boli prítomní, fandili a dávali mi silu aj keď som už nevládala ani udierať.

 Ktorý zápas bol pre vás najťažší?

Barbara – S Poľkou, Dagmarou Tchorek v kategórii K1- do -48kg.  Bola v dokonalej forme a zaslúžila si víťazstvo. Aj keď som s ňou zápas prehrala, trénujem ďalej a verím, že ju raz porazím. 

Michaela -Najťažší zápas bol proti Srbke Aleksandre Krstic, ktorá má o desať rokov viac, ako ja a je to veľmi šikovná, skúsená a tvrdá zápasníčka, ktorá mi ukázala, že aj keď sa zdá, že držím vyrovnané skóre môže o všetkom rozhodnúť jeden kop. 

 Aké boli emócie vo chvíli, keď ste vyhrali a rozhodca Vám dvihol ruku?

Barbara –  Je to neopísateľný pocit, ale práve ten pocit ma ženie a motivuje počas každého zápasu. Práve kvôli nemu, kvôli tomu pocitu som odhodlaná potiť krv na každom jednom zápase.

Michaela – Moja emócia bola že wau, zvládla som to, ale že musím ísť ďalej a dať do všetkých zápasov srdce, lebo keď som bojovala dovtedy, nesmiem dopustiť,  aby mi zlato vzala súperka.

Kto bol prvý, komu ste zavolali?

Barbara – Rodina, ktorá je stále pri mne a nech je výsledok akýkoľvek, stále mi vravia, že pre nich som víťazom ja. 

Michaela – Samozrejme prvý bol náš tréner, ktorý bol veľmi šťastný a hrdý. Neskôr som volala rodičom a starým rodičom a kamarátom.

Súperky ste mali z ktorých krajín?

Barbara – Česko, Maďarsko, z Poľska viac súperiek.  

Michaela – Poľsko, Srbsko, Maďarsko.

Ktorý úder a od koho bol pre vás najnebezpečnejší?

Barbara – Žiadny úder ma nebolí tak veľmi, ako ten, keď nie moju ruku dvíha rozhodca do hora. 

Michaela – Srbky Aleksandri Krstic. Jej koleno a sila je vážne smrteľná kombinácia a žiaľ, neustála som to a týmto kopom súperka zápas v ringu, ktorý bol v nedeľu predčasne ukončila. 

Čo ďalej?

Barbara – Trénujem ďalej a na každom jednom zápase chcem ísť ďalej pre zlato. Chcem sa poďakovať môjmu trénerovi Ferdinandovi Kočišovi, že ma viedol tak, aby ma ten šport očaril a vždy to bolo podľa jeho najlepšieho vedomia a svedomia. Vyťahoval zo mňa maximum a venuje mi veľmi veľa aj zo svojho voľného času, či už v klube, ale doma, keď stále premýšľa nad tým, ako zo mňa vytiahnuť ešte viac.  Ďakujem všetkým, ktorí sa spolupodieľali na tom, aby som sa čo najlepšie pripravila, motivovali ma a podporovali. Toto pre mňa znamená viac, ako zo zlato, ktoré sme priniesli domov. 

Kto bol Ladislav „Doky“ Tóth na počesť ktorého sa každoročne koná medzinárodný turnaj v Kickboxe.

V roku 2011 sa stal Športovou osobnosťou Košíc. Jeho slová – „Zažil som toho v mojej kariére veľa a teraz to chcem odovzdávať ďalej. Teším sa, keď vidím radosť v očiach mojich zverencov. Napĺňa ma to.“ Slová, ktoré vyriekol vo februári, keď si prebral ocenenie.

Kickboxer Ladislav Tóth vtedy netušil, že svoje plány v úlohe hlavného reprezentačného trénera nenaplní. Na Veľkonočný pondelok našli jeho mŕtve telo s dierou v hlave v priekope pri obci Dvorníky na hlavnom cestnom ťahu Rožňava – Košice… 

Prečo sa nebohý kickboxer LADISLAV TÓTH nebránil smrteľnému útoku na diskotéke?

OSUDNÁ DISKOTÉKA
Podľa všetkého sa mu stala osudná diskotéka v Zádieli zo soboty na nedeľu, na ktorú prišiel aj s bratom Štefanom. Ten sa o tom, čo sa stalo, vyjadril pre portál infonoviny.sk: „Brat bol úspešný a v širokom okolí známy športovec. Na diskotéke sme sa bavili, keď sa do nás pustil muž. Následne sa k nemu pridali ďalší, dokonca aj Rómovia. Bili nás, mňa na jednom konci miestnosti, brata na druhom. Ja som čiastočne stratil vedomie. Aby brata nedobili, odniesli ho do izby, kde sa však následne agresor dobíjal a chcel v bitke pokračovať. Brat neskôr z izby utiekol cez okno, viac som o ňom nevedel. Hľadal som ho, zavolal kamarátov, aby mi pomohli, no bezvýsledne…“
Podľa našich informácií mal celý incident vyprovokovať miestny „biletár-vyhadzovač“. „Laca som poznal ako dobrého človeka a výborného športovca. Bol veselý, obľúbený, viedol taký staromládenecký život. Vždy vedel rozprúdiť zábavu,“ povedal nám prezident Slovenského zväzu kickboxu (SZKB) Peter Onuščák, ktorý je aj šéfom klubu Guard Steel Trans Kickboxing Košice, ktorého bol člen aj Tóth.

PREČO SA NEBRÁNIL
Pre laika je nepochopiteľné, ako je možné, že dvojnásobný majster sveta v kickboxe sa neubráni bitke na dedinskej diskotéke. Hoc aj stál proti presile. Peter Onuščák odpoveď pozná: „Laco mal povedať ,biť sa nebudem‘. Jeho myšlienkové pochody chápem. Nechcel stratiť pre nejakú bitku to, čo si vybudoval. Stal sa reprezentačným trénerom, dostal sa do zväzových štruktúr. Mal pred sebou perspektívnu kariéru. Pre pár faciek však o ňu mohol prísť. V jeho postavení by mu hrozil dištanc, prípadne zbavenie funkcie,“ vysvetľuje pravdepodobné pohnútky dnes už mŕtveho muža šéf SZKB.

Oponujeme, že tým, že sa nebránil, že sa nebil, stratil to najcennejšie, teda život… „To predsa nemohol vedieť! Okrem toho sa to určite strhlo veľmi rýchlo. A ktovie, čím ho bili, keď mal dieru v hlave,“ zamýšľa sa Onuščák. Mimochodom, podľa televízie JOJ už polícia, ktorá je však skúpa na slovo, páchateľov zadržala. Usvedčiť ich mali ich krvavé šaty pripravené na pranie. Policajti ich mali vytiahnuť rovno z práčok a poslať na expertízu.

DOKY
Ladislav Tóth mal veľké plány. Nielen s reprezentáciou, ale aj so svojím klubom Doky kickboxing Team Moldava nad Bodvou. „Ešte vo štvrtok som s ním sedel u primátora Moldavy Istvána Zachariaša. Ten mu chcel pomôcť s vybudovaním úpolovej telocvične. V klube mal veľa mladých talentovaných kickboxerov, ktorým sa chcel venovať. Už z toho, žiaľ nič nebude,“ smutne hovorí Peter Onuščák.

„Doky“ v názve klubu bola Tóthova prezývka. Je to akási zdrobnelina slova „doktor“. Nebohý kickboxer v minulosti chodil k lekárom ako na klavír. V roku 1997 ho totiž zrazilo auto. „Chceli mu amputovať nohu. Ale on sa nielenže z toho vylízal a vrátil sa k plnohodnotnému osobnému životu, ale vďaka silnej vôli sa vypracoval aj na úspešného vrcholového športovca. Aj to svedčí o jeho pevnom charaktere,“ pokračuje prezident SZKB.

MEMORIÁL
Ladislav „Doky“ Tóth už nikdy nepredvedie na žinenke svoje obávané kopy. Možno, keby sa ich nebál použiť zo soboty na nedeľu, tak by bol ešte medzi živými. Takto sa pripravuje jeho pohreb, ktorý by sa mal uskutočniť pravdepodobne v sobotu v Moldave nad Bodvou. „Práve na sobotu bolo do Žiliny naplánované štvrté kolo Slovenského pohára v kickboxe. Okamžite, ako sme sa o tragickej udalosti dozvedeli, sme ho zrušili. ,Dokyho‘ chce totiž na poslednú cestu odprevadiť celé kickboxové Slovensko. Naša účasť na pohrebe však nebude určite poslednou spomienkou na tohto skvelého človeka. Zvažujeme, že najväčší kickboxerský turnaj na našom území Slovak Open bude niesť ,podtitul‘ Memoriál Ladislava Tótha,“ dodal Peter Onuščák. 

KTO BOL LADISLAV „DOKY“ TÓTH
Narodil sa 11. júna 1978 v Moldave nad Bodvou. Bol dvojnásobný vicemajster sveta v kickboxe v kategórii lightkontakt (2003 v Dubline do 70 kg, 2011 v Skopje do 79 kg), na európskom šampionáte v roku 2005 v Bratislave získal zlato (do 71 kg). V rôznych hmotnostných kategóriách sa stal 13-krát majstrom Slovenska. Vlani v októbri ukončil vrcholovú športovú kariéru a stal sa hlavným reprezentačným trénerom Slovenska a zároveň členom výkonného výboru Slovenského zväzu kickboxu. Bol slobodný. Jeho telo našli v pondelok 9. apríla 2012 pri obci Dvorníky. 

ČO SA MALO STAŤ
Na diskotéke v kultúrnom dome v Zádieli vraj napadol Tótha vyhadzovač a k nemu sa pridali ďalší, podľa všetkého Rómovia. Bili ho v rohu miestnosti. Tóthovi sa však malo nakoniec podariť uniknúť, zamkol sa do izby v „kulturáku“. Útočníci sa však do izby dobýjali, a tak kickboxer vyskočil z okna a ušiel. Jeho telo našli až v pondelok ráno v priekope pri Dvorníkov. Jedna z verzií však hovorí, že útočníci Tótha chytili a do priekopy ho hodili z idúceho auta.

Zdroj: sport.aktuality.sk

Viac fotiek máte možnosť pozrieť na FB stránke -Slovenský zväz Kickboxu.

Dievčatám, ktoré sú žiačkami Gymnázia Veľké Kapušany redakcia vkport.sk/nkport.sk blahoželá a praje veľa ďalších športových a osobných úspechov.