List štvrtý k 805. výročiu mesta Veľké Kapušany( MsKs Veľké Kapušany)

                                                             T A T Á R I

Začiatkom marca 1241 tatárske vojsko  pod vedením Batuchána a jedného z najskúsenejších vojvodcov Subodeja, vpadlo do Uhorska cez Verecký priesmyk.

Priesmyk strážilo malé kráľovské vojsko vedené palatínom Dionýzom. Uhorské vojsko na čele s palatínom, uháňalo do nížinnej časti Uhorského kráľovstva.

Spotení, unavení, mnohí z nich zranení sa zastavili až v Kapušanoch. Palatín dal hneď zvolať richtárov Kapušian, Malých Kapušian a Čepeľa a nariadil im začať hneď s výstavbou  zátarasov.

Vyslaní zvedi palatína sa vrátili na druhý deň a informovali ho, že Tatári obkľúčili mukačevský hrad Palanok.

Bolo len otázkou dní, kedy sa časť Tatárov pustín ďalej na západ. Dionýz si preto prezrel okolie Kapušian. Rýchlo zistil, že východná časť Kapušian svojimi bažinami, močiarmi, krovinami a hájmi, poskytuje dobrý priestor na obranu.

Medzitým vyslal skupinu jazdcov ku kráľovi, ktorý táboril s uhorským vojskom pri Košiciach – pri rieke Slaná. Mali kráľa bezodkladne informovať o obrovskom tatárskom vojsku.

Obyvateľstvo spolu so zvyškami uhorského vojska, chvatne stavalo zátarasy a palatín prezrievavo rozmiestnil v húštinách blízko močiarov vojakov – lúčištníkov a kopijníkov s dlhočiznými kopijami.

Ako  palatín prezrievavo predvídal malá, časť tatárskeho vojska sa o tri dni pustila od  obliehaného mukačevského hradu, smerom ku Kapušanom.

Zvírené mračené prachu z východu, nenechávali nikoho na pochybách, že vojvodca Subodej, tiahne s časťou vojska, ďalej do vnútrozemia Uhorského kráľovstva.

-„Pustite  ich čím bližšie. Z lukov strieľajte až keď si budete úplne istí, že sú na dostrel. Keď budú celkom blízku, vysuňte kopije naraz“- vydával palatín Dionýz posledné rozkazy veliacimi zvyšných jednotiek uhorského vojska.

Dunenie a krik blížiacich sa Tatárov silnel Najskôr to boli iba matné siluety, neskôr však už stále zreteľnejšie kone s uháňajúcimi Tatármi. Rozzúrení Tatári kričali a mávali  šabľami. Tatárske vojsko bolo už celkom blízko ešte stále, netušiace, že v krovinách a húštinách ich čaká nepriateľ.

Zem sa chvela pod kopytami koní a zvírený prach sa dvíhal vysoko nad Tatárov.

Šípy zasvišťali. Potom ďalšie a ďalšie. Malá časť Tatárov však predsa prešla, ale nie ďaleko. Kopijníci vysunuli kopije. Tatári padali z koňov i s koňmi. Keď pochopili, že neprejdú tak ľahko, zvrtli sa južným a severozápadným smerom.

Za krovinami na týchto stranách ich však čakali zradné močiare a bažiny.

Chvíľu trvalo, kým tatárski  velitelia zistili, že tu len tak ľahko neprejdú.

Hlasné trúby, zvolávali Tatárov späť.

Stiahli sa mimo dostrel uhorských šípov.

Tatárski velitelia sa radili. Potom sa opäť ozvali trúby a Tatári obraciac sa ku Kapušanom chrbtom  sa vzďaľovali smerom ku Mukačevu.

O necelé tri týždne, mukačevský hrad Palanok padol a teraz už nič nestálo Subodejovému vojsku v ceste aby sa pustil ďalej smerom na východ . Teraz však obrovské vojsko, zrovnalo sa zemou všetko, čo mu stálo v ceste  až po slanský hrad. 

„…jedným z najkrutejších bojov v stredoveku bola vojna  s Tatármi. Najkrutejšie najničivejšie plienenie a vraždenie zažilo  obyvateľstvo Horného Uhorska /Východné Slovensko/“.

In: Mgr. Jozef  Perecár, Vpád Tatárov na naše územie, 2011

 

  Všetky práva vyhradené ©

                                                                                           PhDr. Štefan Töviš

 

Zdroj: MsKs Veľké Kapušany