Zmysel je terč s priesvitným stredom

Život naberá na kvalite. Spomienky na hĺbke prežitého a vek nám pribúda zo dňa na deň. Ľudia múdrejú. Niektorí. Iní dávajú zmysel úplne iným veciam. Starajú sa o to, aby bolo o čom rozprávať a o čom písať. Aby sme spisovali mierové dohody, zakopávali sekery alebo sa iba tak vytratili z dohľadu. Sme si sami pre seba obrovskou inšpiráciou a hnacím motorom. Je to dobré. Sme si bližší a inokedy sa zase vzďaľujeme. Je to presne o tej hĺbke prežitého, múdrosti a zmysloch. Som rád, že môžem sem tam o tom napísať.

Ďakujem Vám:

Moje myšlienky, môj život, moja hĺbka prežitého, moje spomienky. Každodenná realita premiešaná so snami, prípadne kartami osudu. I keď karty sú karty a niečo je určite dané. Nie všetko, ale časť určite. Je to potom len na nás, ako to dokážeme korigovať a usmerniť svoj život, čo naberá na kvalite. Poprosiť o spomienky iba tie, ktoré nerania. Lebo nie všetko čo prežitým už dávno je, hreje pri srdci. To čo gniavi a ťaží dušu, nemôže byť motorom, motiváciou a už vôbec nie zmyslom. Ale, môže to byť obrovskou skúškou. Každý ťaživý moment, ktorý bol včera, pred mesiacom, pred šiestimi rokmi a my sme ho zvládli, nás posunul. I keď nie možno do roviny nejako duchovne zvrátených múdrostí, ale zocelil.

Život naberá na obrátkach. Teda okrem tej kvality. Všetko je akési rýchlejšie a na prvý pohľad možno povrchnejšie. Miestami sa z miest vytráca cit. Akoby sme mali hrubšie brušká prstov a oči z takého pevnejšieho skla. Nie sme sochy. To nie. Stále máme mäso a kosti a nejakú tú dušu. Každý prežitý deň nemusí byť len víťazstvom, ale možno spomienkou. Peknou a inšpiratívnou. I keď sa nám chcelo plakať, asi sme sa mali, vyplakať a na druhý deň niečoho podobného vyvarovať. Naši milovaní a naše deti. Naši súrodenci a všetci tí, s ktorými sa stretávame na bežnej úrovni komunikácie. Formujú naše bytie. Našu kvalitu života a spomienky. Hĺbku života a dávajú hlavne zmysel. Zmysel je vlastne terč s priesvitným stredom.

Ak ho trafíte, pokračuje ďalej. Rozvíja sa a kvitne. Na jar je plný farieb, na jeseň je bližší a dokonca v zime zapáli v krbe taký krásny oheň. A leto? V lete býva najzmyselnejší. Zmysel nie je výmysel. Je to určitá forma značenia našej cesty. Kam kráčame a kam by sme sa vlastne po tej ceste chceli dostať. Koľko by mala mať zastávok? Jednu? Koľko by mala mať domovov a oddychových stanovíšť? A čo naše deti? A deti ich detí a tak dookola. Tiež budú premýšľať rovnako, len doba bude posunutá. Život bude ešte kvalitnejší, ešte rýchlejší. Pribudnú technológie a ja verím, že sa nestratí také to ľudské teplo. Že očiam nepribudne hrubé sklo a keď sa pichneme do prsta, normálne to zabolí a vytečie krv. Ale to bude dávno po tom všetkom, čo vlastne už nebude.

Teraz je „tu a teraz“ vlastne presne v tejto stotine. Všetko vypovedané sa stáva minulosťou. Prepadá sa do takej zvláštnej Zeme. Potrebujeme vlahu ako soľ. Vlahu našich milovaných. Možno len milovaného. Človeka. Jedného, troch, piatich. Každý niekoho potrebuje. Nie robota. Ale človeka. Z mäsa a so zmyslom. Najlepšie s podobným citom pre rovnako najbližší cieľ. Alebo aspoň podobný. Von začalo snežiť. Je 6:38 a ja dopíjam prvú – Popradskú zalievanú. Von fučia vetry a sneh začína naberať na obrátkach. Možno prídu aj silnejšie znamenia a my spomalíme. Čas bude utekať a technológie budú fakt naberať na obrátkach. Len my budeme múdrejší a silnejší. Verím tomu. Chcem tomu veriť. Budeme možno viac vidieť a ešte viac cítiť. Budeme si žiť svoj život. Ak budeme presvedčení o zmysle a jeho kvalite, je nutné aby nám bol názor druhých občas ukradnutý.

Počúvajte, ale deľte. Preceďte cez sitko a vyberte si. Nie všetky názory, slová, hlášky, kecy a drísty, súvisia s Vašim zmyslom a Vašou cestou. Vašim životom. Myslím, žeby som mohol pokračovať ešte celkom dlho. Ale nebudem. Napísal som, čo som chcel. Čo som cítil a čo som mal vo svojej hlbočine. Inšpirácia vôbec ráno vstať z postele je pre niekoho úplne jednoduchá – vstať.

Pre niekoho nie. Niekto potrebuje niečo väčšie, hmatateľnejšie a možno na prvý pohľad viac povrchné. Ale je to fajn. Každý sme iní a ono by to bolo riadne peklo, keby sme každý iní neboli. Tak si môžeme vyberať s kým, ako a čo. A vlastne o čom. Je to len na nás. Je to len v nás.

Život naberá na kvalite, tiež starnem a často sa mýlim. Keď si myslím, že už som obrnený voči niektorým poveternostným svetom, všetko sa mi zrúti ako domček z kariet len tak. Pre niečo. Ale ja musím vstať a ísť ďalej. V spomienkach zo dňa na deň. Spomienkami proti realite? Nie, naopak. Realitou proti spomienkam? Nie. Vôbec. Nemusí to vo vnútorných svetoch byť hneď vojna pocitov. Stačí, keď sa to všetko vo vnútri vypovie a vypláva na Váš pomyselný povrch.

Áno, viera v hĺbku vo mne ostáva nemenne skalopevná. Tak ako ma to naučili rodičia: Rozdaj a dostaneš. Pamätaj a nikdy ti to nevykĺzne spod dlaní.

 A tak sa učím. Deň po dni. Ďakujem všetkým, ktorých stretávam a vďaka nim sa učím rásť. Učím sa, že život je jedno úžasné bludisko s nespočetným množstvom východov. Asi toľko. Majte krásnu realitu, sny, spomienky a vlastne celý život. Opatrujte sa.

Jano Marton