S Marekom Vagovičom, aj o knihe Umlčaní

                                              foto zdroj : 

Marek Vagovič (1974) sa narodil v Bratislave. Vyštudoval históriu na Trnavskej univerzite. Od roku 2000 pôsobí v médiách, zaoberá sa hlavne prepojením politiky, organizovaného zločinu a biznisu. Písal pre tlačovú agentúru SITA, denníky Pravda a SME, týždenníky Domino fórum a týždeň a portál Aktualne.sk. Od októbra 2015 vedie investigatívny tím portálu Aktuality.sk. V rokoch 2006 – 2018 bol sedemnásťkrát nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti. Osemkrát cenu vyhral.

Je autorom kníh Vlastnou hlavou a Umlčaní.

                                               foto zdroj: premedia

Kým v knihe Vlastnou hlavou píše otvorene o zločinoch a korupčných škandáloch vládnej strany počas jej účinkovania na politickej scéne, kniha Umlčaní je portrét Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny na ktorom sa podieľalo 14 novinárov pod vedením šéfa investigatívy Aktuality.sk Mareka Vagoviča.

Marek, nikdy sa mi tak ťažko pre Teba neformulovali otázky ako dnes. Sledujem tvoju prácu už roky, ale odkedy zavraždili Jána a Martinu, mám divný pocit. Neverila som tomu, čo som vtedy od Teba čítala. Rovnako, ako neverilo ďalších tisíc a tisíc ľudí. Nie si unavený z toho, že ešte stále nie je vražda vášho kolegu vyšetrená?
Na začiatku som bol veľmi skeptický, či sa vôbec podarí tento prípad vyriešiť. Mal som totiž obrovskú nedôveru k vedeniu polície aj prokuratúry. Aj preto som bol príjemne prekvapený, keď boli po niekoľkých mesiacoch zadržaní vykonávatelia vraždy. Takéto
kauzy sa riešia roky, pričom idú často do stratena. Úplne spokojný však budem až vtedy, keď spoznáme všetkých objednávateľov vraždy – a spolu s vykonávateľmi budú právoplatne odsúdení na vysoké tresty. Unavený som skôr z toho, čo všetko vychádza na povrch. Ako investigatívny novinár, ktorý roky mapuje prepojenie politiky a organizovaného
zločinu, som si nikdy nerobil ilúzie, ako to na Slovensku funguje. Dnes sa však ukazuje, že je to oveľa horšie, ako si ktokoľvek z nás dokázal predstaviť. Nehovoriac o sledovaní a lustrovaní kritických novinárov – v spolupráci s predstaviteľmi štátu, ktorí by nás mali chrániť. Ale nechránia, pretože pracujú v službách mafie.

Nepovažujem sa za sentimentálnu citlivku, ale keď som otvorila Tvoju knihu a začala čítať, opantala ma ľútosť a zároveň hnev. Ako sa ti písala? Vládli emócie, alebo rozum?
Kniha Umlčaní sa písala veľmi ťažko. Bolo to príliš čerstvé, navyše nám spolu s kolegami chýbal odstup. Každý sa snažil vniesť do svojich kapitol niečo osobné, takže prvá verzia knihy bola doslova prešpikovaná emóciami. Keď som čítal niektoré pasáže, musel som ich editovanie odložiť na neskôr. Bolo to psychicky náročné, nebol som schopný zvládnuť ten
emočný pretlak. Mám na mysli najmä kapitoly, kde opisujeme rekonštrukciu vraždy alebo prvé hodiny v redakcii, keď sme sa o nej dozvedeli. Spolu s kolegyňou Mirkou Sojkovou sme to však nakoniec zeditovali tak, aby boli emócie len tam, kde je to nevyhnutné. Čiže
nakoniec prevládol rozum, pričom sme sa snažili o plastický portrét Jána a Martiny. Už v mladom veku to boli komplexní ľudia, ktorí sa intenzívne zaujímali o svet okolo seba. Spájal ich zmysel pre spravodlivosť a život v pravde, ktorá môže zmeniť každého z nás.

Ako sa dokážeš vysporiadať s tým, keď čítaš, alebo počuješ, že kniha je napísaná účelovo. Pretože každému súdnemu človeku je jasné, že kniha je poctou. Dá sa to vôbec?
Počítali sme s tým, že nie všetci ocenia, že vznikla táto kniha. Od prvého momentu, keď sme sa dozvedeli o vražde, čelíme útokom a nenávistným komentárom zo strany vládnych politikov aj konšpiračných médií. Šíria bludy o sakrálnej vražde, respektíve, že sme Jana obetovali, aby sme zvýšili renomé štandardných médií. Alebo že išlo o vopred naplánovaný štátny prevrat, platený zo zahraničia, ktorého cieľom bolo povaliť vládu.
Niektorí nám tiež vyčítajú, že nám išlo len o to, aby sme na knihe zarobili. V skutočnosti je to tak, že nikto z jej autorov nezobral ani cent. Robili sme to nezištne, bez nároku na honorár. Na knihe sme pracovali niekoľko mesiacov, po večeroch aj víkendoch. Našim jediným cieľom bolo vzdať hold Jánovi a Martine a pripomenúť ľuďom na Slovensku, aby na nich nikdy nezabudli. Výťažok z predaja knihy sme ponúkli rodinám Kuciakovcov a Kušnírovcov, ktoré to však odmietli. Peniaze budú nakoniec použité výlučne na prácu redakcie a investigatívy Aktuality.sk.

Čo si myslíš o politikoch, ktorí pre napísané, faktami podložené články útočia na autorov. Útočia na jeho súkromie, na život. Je to zbabelosť, strach?
Keď sú politici, oligarchovia alebo mafiáni zahnaní do kúta, hľadajú akýkoľvek spôsob, ako spochybniť tých, ktorí poukazujú na ich prešľapy a kauzy. Fico alebo Kaliňák útočia verbálne, mecenáši Smeru sa vyhrážajú žalobami a trestnými oznámeniami. Kočner zašiel najďalej, keď zbieral so svojimi nájomnými žoldniermi informácie, ktorými sa snažil zdiskreditovať nepohodlných novinárov. Je to úplne podlé a zbabelé, ale oveľa horšie je, že jedného z nás zavraždili len preto, že si poctivo robil svoju prácu. Toto im nesmie prejsť bez ohľadu na to, koho sa to bude týkať. Nielen politikom, oligarchom a mafiánom, ale ani ich spolupracovníkom z prostredia polície, prokuratúry, súdov a tajných služieb.

Čo by si mi poradil, ak by si vedel, že sa niečo podobné deje mne. Dávať všetko von, čakať, s tým, že ich to prejde, alebo sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní?
Najlepší spôsob obrany je zverejniť všetko, čo má novinár podložené dôkazmi. Čím skôr, tým lepšie, aby sa druhá strana nestihla pripraviť na odvetu. Ak by sa útoky stupňovali a smerovali k vyhrážkam z fyzickej likvidácie, treba ísť na políciu a požiadať o ochranu. Po vražde Jána a Martiny netreba nič podceňovať.

Ďakujem v mene našej redakcie vkport.nkport.sk za rozhovor. Za čas, o ktorý sme Ťa obrali, za to, čo robíš. Za to, aké úsilie vynakladáš a že bojuješ za nás všetkých.

Ďakujem v mene našej redakcie vkport.nkport.sk za rozhovor. Za čas, o ktorý sme Ťa obrali, za to, čo robíš. Za to, aké úsilie vynakladáš pracuješ a bojuješ za nás všetkých.

                                            foto zdroj : martinus.sk

Úryvok z knihy Umlčaní:

V nedeľu v noci písal reportérke Jane Kubisovej rodinný známy Martiny Kušnírovej, ktorého dovtedy nik z redakcie nepoznal. Bol z Gregoroviec, odkiaľ pochádzala aj snúbenica Jana Kuciaka. „Janko a Martina zomreli 🙁 Nasli ich mrtvych v ich dome 🙁 stal sa tam trestny cin 🙁 viac nevieme 🙁 takze do prace uz nepride :(“

Kubisová váhala, či nejde o nepodarený vtip. Šokujúcu správu preposlala šéfovi spravodajstva Jánovi Petrovičovi. Našiel si ju ráno po šiestej, keď si zapol mobil. Ani on neveril. Otvoril notebook a rýchlo preklikal všetky weby, ktoré zvyčajne ako prvé prinášajú aktuality z čiernej kroniky. Oči sa mu zabodli do titulku „Tragédia vo Veľkej Mači“. Krátky článok oznamoval, že v dedinke vedľa Galanty zomreli dvaja mladí ľudia. Našli ich v dome, ktorý si nedávno kúpili a opravovali.

Čoskoro sa mali brať. O vražde ani slovo – sedel však vek obetí aj okolnosti kúpy domu. V mysli sa mu vynorila spomienka na fotku Jana Kuciaka s opaľovacou lampou v ruke. A jeho slová, že do Vianoc nestihol obložiť kúpeľňu. Petroviča sa zmocnila zlá predtucha: žeby porucha na plyne alebo elektrine?

Okamžite volal šéfredaktorovi Aktuality.sk Petrovi Bárdymu. „Budem ti čítať správu, ktorú mi preposlala Jana Kubisová od niekoho z Gregoroviec. Neviem, čo si mám o tom myslieť.“ Nasledovala najdlhšia sekunda ticha. „Idem to preveriť,“ povedal Peter a zložil.

O niekoľko minút zvonil Janovi Petrovičovi telefón. „Počuli ste to? Váš Janko Kuciak aj jeho priateľka sú mŕtvi. Zastrelili ich. Stalo sa to u nich doma,“ oznámil mu zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek, ktorý je väčšinou veľmi dobre informovaný.

„Zastrelili?“ vykríkol. „Áno.“ Petrovič sa zosunul na najbližšiu stoličku ako podťatý. „Oni nám ho zabili,“ oznámil manželke so zdeseným výrazom v tvári. Keď sa trochu spamätal, znovu zavolal Petrovi Bárdymu. „Aj ja to už mám potvrdené,“ povedal mu plačúci chlap na druhom konci linky.

Obom sa im v to ráno zrútil svet. Peter prišiel do práce už pred siedmou, čo bolo skôr ako obvykle. „Bol veľmi rozhodený. Chvíľami som mala pocit, že mu je zle a odpadne,“ spomína Petra Výberová, ktorá mala vtedy rannú editorskú službu. Priniesla mu pohár vody a opatrne sa spýtala, či sa niečo stalo.

„Stalo sa niečo strašné, ak je to pravda. A asi to pravda je,“ pomaly hľadal slová. Petra a kolega Matej Dedinský si mysleli, že má problémy v rodine. Napätie v redakcii sa dalo krájať. „Najskôr si sadni, Peťa. Bojím sa, že odpadneš,“ povedal jej Peter, oprel sa hlavou o okno a pozeral von. Po chvíli vyslovil vetu, na ktorú Petra nikdy nezabudne: „Zastrelili nám Jana. Aj s priateľkou.“

Petra s Matejom sa rozplakali. Keďže boli v práci prví, neskôr tú neuveriteľnú správu museli tlmočiť kolegom, ktorí postupne prichádzali do redakcie. Všetci reagovali rovnako. „Prvých desať sekúnd mali v očiach zdesenie. Potom sa im do nich nahrnuli slzy. A vzlykajúc sa všetci pýtali, ako a prečo sa to stalo,“ opisuje Petra.

Aj Marek Vagovič dorazil v ten deň do práce skôr ako zvyčajne. Peter mu písal už krátko po siedmej, nech príde okamžite do redakcie. „Čo sa deje?“ pýtal sa ho nechápavo, keďže porady nikdy nezačínali skôr ako o pol deviatej.

„Príď.“ Keď zaparkoval pred budovou vydavateľstva, cinkla mu na mobile správa. Jeden z kolegov poslal Marekovi link na článok o tragédii vo Veľkej Mači. Hoci v ňom neboli uvedené mená obetí, niekoľko minút sedel v aute ako prikovaný.

Jano bol jeho najbližší spolupracovník, riešil s ním všetky citlivé kauzy. So zovretým hrdlom vybehol hore schodmi do redakcie, kde videl len popolavé tváre bez duše.

V zasadačke Aktuality.sk bol vydýchaný vzduch a ochromujúce ticho. „Čakal som, že ženy na tom budú horšie ako muži. Väčšinou berú veci citlivejšie, takže ich tváre, zaborené v dlaniach, ma neprekvapili. V to ráno som však videl plakať aj silných chlapov,“ hovorí Jano Petrovič. „Roky píšu o prešľapoch mocných, nemajú obavy z dôsledkov. Znesú každú, aj tú najkrutejšiu správu. A zrazu vidíte muža, ktorému po jedinej vete vytrysknú z očí slzy.“

Marek po pár minútach vybehol zo zasadačky. Volal manželke, aby rýchlo vyzdvihla zo škôlky mladšieho syna. Staršieho syna priviezli z lyžiarskeho zájazdu na strednom Slovensku policajti.

Zavolal aj českej novinárke Pavle Holcovej, ktorá spolupracovala s Janom Kuciakom na talianskej mafii. „Požiadaj o ochranku, môžeš byť tiež v ohrození,“ apeloval na Janovu spojku. „Jasné, rozumiem,“ povedala Pavla po chvíli.

„Neviem, či som sa vtedy bála o život, mám okno. Bola som úplne paralyzovaná. Pamätám si len to, že mi bolo hrozne zima,“ spomína s odstupom času.

Redakcia Aktuality.sk bola paralyzovaná bolesťou. Nedokázala zisťovať podrobnosti a písať o násilnej smrti kolegu. Bolo to intímne, príliš osobné.

Ani novinári z konkurenčných médií to však nemali jednoduché. Správa o úkladnej vražde Jana Kuciaka a jeho priateľky ich tiež hlboko zasiahla. „Keď mi kolega Filip Obradovič povedal, že Jana zabili, strašne som sa rozplakala, nevedela som sa upokojiť. Iný kolega, ktorý má maniodepresiu, mi ponúkol dve tabletky Lexaurinu,“ hovorí Zuzana Petková, ktorá bola vtedy zástupkyňou šéfredaktora v týždenníku Trend.

Telefóny vyzváňali každému, kto mal s redakciou Aktuality.sk sk niečo spoločné. Volali rodiny, kamaráti, známi aj úplne cudzí ľudia. Mali strach a zároveň vyjadrovali obrovskú podporu a solidaritu. Ozývali sa aj novinári zo zahraničia. V to dopoludnie však nemal nikto v redakcii silu na interview, bolo to príliš čerstvé.

Po paralýze nastúpil hnev, vzdor. Redakcia sa musela postaviť nepodloženým špekuláciám, konšpiráciám a útokom na Jana Kuciaka a Aktuality.sk. Z newsroomu sa na niekoľko týždňov stalo improvizované tlačové stredisko.

Janovi kolegovia však mali inú prioritu ako vyvracanie poloprávd a nepresností. Bolo treba dotiahnuť detaily a publikovať reportáž, ktorej Jano venoval posledných osemnásť mesiacov života. V redakcii boli od začiatku presvedčení, že vražda súvisí s jeho prácou. Písal háklivé články, rozkrýval pavučinu neviditeľných vzťahov medzi mocnými a biznisom. A chystal kauzu s potenciálom atómovej bomby.

Ale za toto sa na Slovensku vraždí? Komu tak strašne prekážal, že rozhodol navždy odstrániť problém Kuciak? Kto neváhal poslať chladnokrvného vraha?

„Kurvafix, asi to nebude mať nič spoločné s Kočnerom, skôr Vadala a spol.,“ napísal Marekovi Vagovičovi investigatívny novinár Tom Nicholson, keď sa dozvedel o Kuciakovej vražde. Marek mu pár dní predtým naznačil, že Aktuality.sk chystajú článok o talianskej mafii. Tom mu vtedy povedal, že má tiež nejaké podklady k Vadalovcom, ale nemá ich spracované. Dohodli sa preto, že sa spojí s Kuciakom.

„Vymenili ste si nejaké informácie? Aj ty môžeš byť v ohrození, keďže si mal k tomu materiály. Dávaj si na seba pozor, nepodceň to,“ varoval Marek Toma krátko po vražde. „Ok, dík. Písal mi, ale nestihol som mu odpísať,“ napísal mu známy žurnalista, ktorý dnes žije v Kanade.