Ján Marton a jeho Schody pre vkport.sk

Mrazy silnejú. Svet si vyberá stále tú horšiu správu, ktorú by mohol ponúknuť éteru na prvom mieste. Hladomor v Jemene, alebo nový rozchod ďalšej celebrity s umelými kozami.

Čo si vyberieme dnes? O čom sa budeme baviť v robotách, v krčmách, v bordeloch a autobusoch? Stretávam stále viac povrchných ľudí. Irituje ma ich chôdza a dych. Mrzia ma ich výpovede a pokusy o vyriešenie cudzieho problému. Nie hladomor v Jemene, ani rozchod medzi dvomi známymi ľuďmi v nejakom biznise. A hovno. Možno som len ja povrchný, že si myslím, že sú povrchní. Našťastie si môžem myslieť presne to čo si myslím. Môžem si písať presne to isté a vlastne v hraniciach mojej neurčitej slobody vlastného šialenstva si môžem robiť čo chcem. Naozaj. Posledné dni ma stáli veľa síl a kým som sa dostal do ďalšieho pomyselného poschodia, skoro ma zrazil vlak. Skoro som si zaviazal mašľu a prestal sa spovedať sám pred sebou. Ale to by som bol zbabelec, ak by som to dopustil. Hoc som, stále sám pre seba najprimárnejšou osobou na svete, niekedy nemám silu na nič iné, ako dvihnúť bielu zástavu. Od hladu. Od smädu. Od takej zvláštnej bolesti a tiaže. Verím v slnko a všeobecné svetlo všetkých mojich planét. A vôbec: Nechcem aby to bolo inak. Potom by som nad sebou nemal takú moc akú mám. Nepotrebujem, aby ju mali iný. Tak o čom sa budeme dnes baviť? Neriešme druhých. Prosím. Postavme sa do zrkadla a skúsme sa pozrieť až za svoje vrásky. Tak ako ja teraz. Áno, posledné dni ma stáli veľa síl. Veľa poschodí a logicky aj veľa schodov. Veľa snehu a lásky. Radostí a silných emócii, čo so mnou lomcovali.  

Sekundy niekedy znamenajú pol života a pol života zase pár sekúnd. Záleží od sily momentov, ktoré sme schopní prežiť. Záleží od formovateľnosti nášho vnútra. Nášho jadra. Ako na to zareagujeme a čo si vlastne o tom budeme myslieť a čo vlastne budeme hovoriť. My spisovatelia zase písať. Čokoľvek. Niekto si určí mantinely, aby nevzbudzoval až prílišný záujem nejakých tajných psychopatov a niekto nie. Radím sa k druhému prípadu. Ale zase je to len môj uhol pohľadu a rovnako tak, ako si myslím o plytkosti niektorých jedincov, aj oni a nielen oni, ale aj tí druhí si majú absolútne právo to isté myslieť o mne. Ba čo to isté. Ešte horšie. Pripúšťam, že by som to bol schopný absolútne prijať. Možno nie. Moje ego je postavené až príliš vysoko. Píšem zase o akejsi slobode a jej výbere. Cítim, že to bude v ďalších vekoch pre tých, ktorí prežijú nosná téma. Hladomor a kecy? Drísty a politika? Skrolovanie obrazovky na telefónoch, alebo naháňanie nejakých zvláštnych závislostí? Čo je lepšie? Najprv je príčina. Až potom dôsledok konania. No a naposledy je vlastne vyvrcholenie. Alebo taký zvláštny súd našej myšlienky v každej veci, ktorú spravíme. Každý krok, ktorý niekedy poctivo rozoberáme na drobné a špekulujeme. Premýšľame a nakoniec sa potkneme na prvom schode. Hej, aj tak to býva. Ale sú aj takí, ktorí dôjdu do cieľa. Sú to zvyčajne silní a múdri ľudia. Sila nie je znakom toho, že netečú slzy. Ba práve naopak. Slabosť je mávnuť rukou a ísť inam. Ísť ďalej. Len tak po vetre. Poznám to. Poznám sa. Som niekde v strede sily a slabosti. Zdôverujem sa cez tieto slová primárne sám sebe, lebo cítim, že mám tak urobiť. Chcel by som byť raz silnejší. A slobodnejší. Lebo len tí silní, dokážu byť slobodní. Len oni. 

Vietor silnie. Je mi tak zvláštne mäkko. Vieš čo je na tom živote absolútne naj? (Hovorím a dvíham hlavu k plafónu)… To, že keď si človek myslí, že už to má všetko za sebou, všetky tie nejaké ťažké veci, zlomí sa to na poslednom schode. Je to ako to stavanie cesty. Plánovanie každého kroku k svojej slobode. Všetko nalinajkované a v duchu naozaj aj silné. Ale ono predsa. Pocit je iba tlak, ktorý jednoducho vypláva. Netreba sa brániť  slobode. I keď na druhej strane, je to niekedy nutné. Brániť sa jej. Konvencie a zaužívané či inak spoločenské zvyky by nedovolili inak. Ale silní ľudia to dokážu. Slabí odpadávajú na pomyselných schodoch o ktorých píšem a hore sa dostane len pár skutočne slobodných ľudí. Nehovorím o nebi. To neexistuje. Hovorím ani nie o cieli, lež takom tom primeranom pokoji, čo môže nastať. Môže trvať dni, mesiace. Dokonca roky a niekedy aj celý ostatný život. Záleží len na tom, ako sme na to pripravení. Ako sme pripravení brať zodpovednosť za svoje tajné modlitby. 
Za svoje želania, ktoré nie sme schopní vysloviť nahlas. Potom prídu a ľudstvo je zmetené. Uteká a má strach. Strach nie z viery, ale strach zo samého seba. Nedôvera vo vlastné pocity absorbuje všetko zúfalstvo. To sa pretaví do veľkej lávy, ktorá láme schody. Totálne ich ničí a duše padajú. Padajú bez padákov, ale sú aj také, ktoré padajú s padákmi. Stále existujú druhé šance, presne tak isto ako existujú druhé životy. Záleží však na tom, či si tie polámané schody prenesieš aj na druhý breh, alebo ich necháš tam. Polámané len tak vysvieť a ty sa poučíš z ich zradnej slabosti. Alebo nie a zoberieš si presne tie isté aj do druhej šance, alebo do druhého života. Niektoré veci sú dané. Sú niečím takým ako osudom a duša si ich nesie zo života do života a zo šance do šance. Poznám to. Presne viem o čom hovorím, hoci niektorí by povedali že neviem o čom píšem a som iba plytkým človekom. Slabým a hlúpym. Áno, pripustil by som to, ale na svoju obhajobu by som veľmi rád povedal, že zmocnievam. Ide to strašne pomaly, veľmi pomaly sa mi hoja rany, ale myslím si, že rastiem. Zo dňa na deň. Stále však premýšľam, čo tie moje schody. Či si ich z minulého života nesiem, alebo mám nové. Staviam si ich kúsok po kúsku. Premýšľam. Tvorím ich v absolútnej slobode svojho duchovna, alebo nie. Alebo sa len hrám na siláka a som pritom slaboch. Povrchný slaboch. Nie som duchovne vyspelý a hoci mám vysoké ego, som na seba veľmi prísny. Viem si vynadať tak ako nik. Potom sa zavriem a plačem. Dnes som v takej zvláštnej tme. Musel som sa zavrieť od ľudí, lebo by ma asi jeblo. Mrzí ma to pejoratívum, ale inak to vysloviť nešlo. Schody. Stále ma mátajú. Predstavím si tie naše na pôjd. Keď som bol malý chlapec a mal som tam cez zimu odložený taký malý bicykel. Tešil som sa kedy zmizne sneh, aby som sa mohol bicyklovať. Dnes sa neteším. Nechcem aby zliezol. Dáva mi takú zvláštnu a hlbokú silu.

Mrazy silnejú a pomáhajú tak znecitlivieť rôzne miesta v hlavách okolo sa tváriacich. Nový rok prešiel ako voda. Prešiel pomedzi prsty len tak, akoby nič. Som viac zádumčivý, ako inokedy. Trochu som spomalil. Dva dni som nejedol. Keď nejem, cítim sa slabší, ale zároveň citlivejší na vnemy. Oveľa viac citlivejší na vnemy. Pijem iba vodu. A čaj. Dobre. Aj kávu. Popradskú. Cítim ako pomaly míňam ďalšie poschodie, ale neviem si spomenúť, ktorý život to je. A už vôbec nie, ktorá šanca. Myslím na teba a myslím aj na nich. Na tých, ktorí to dokázali a boli oveľa silnejší ako ja. Ktorí došli do svojho pokoja pomyselnej roviny. Do hladiny, kde nemusia riešiť nie že iných, ale ani seba. Kde absolútna sloboda zrkadlí iba pocit krajiny bez zvuku. Ale aj bez ticha. Už neexistuje ďalšie iné poschodie, a logicky ani schody. Nie je to cieľ, a ani méta. Je to krajina bez schodov a bez poschodí a bez stropov a podzemí. Je tam nič a predsa všetko.

Rozumiete mi? Možno nie, lebo ani ja tomu sám nerozumiem, ale vidím to. Jednoducho to vidím a ja keď niečo vidím, musím o tom písať. Inak by som umrel. Inak by som polámal nielen schody, ale aj všetky malé rebríky a zbláznil sa. Zošalel by som na celej čiare. A potom všetko čo si postavím padne. Nie. Nie som slobodný. Som až príliš obozretný na to, aby som bol akokoľvek viac, alebo menej slobodný. Cítim také zvláštne ani nie že prázdno, ale taký neidentifikovateľný strach. Stretnem niekoho z vás? V ktorom živote? Na ktorom poschodí? Na ktorom schode a bude to tá istá bytovka? Ten istý dom a vesmír? Tá istá Zem? Hm. Nepríčetne sa usmievam a prázdnu plastovú fľašu od baldovskej vody hádžem o stenu. Zase polámaný schod. Beriem si dlane do rúk a plačem. Som slabší, ako len slabý. Leješ sa mi po tvári. Po spomienkach a po jazvách. Len tak. Akoby si mala sánky. Vlastne áno. Veď je január. Kto by sa išiel bicyklovať. Áno, kto? 

Mrazy stále silnejú. Tóny čudných zvukov sa mi len tak vlievajú pod kožu a ja sa nachádzam. Potom miznem. Rodím sa a umieram. Prijímam vždy tú lepšiu správu. Snažím sa filtrovať veľmi veľa. Pripúšťam, že už len to že sa snažím je známkou, že do definitívnej slobody to mám ešte ďaleko. Kráčam. Obliekam si čiapku a zelený kabát s nášivkami, ktoré mi ešte prišívala mama. Dávam si šál, ktorý mi štrikovala a na hlavu slúchadlá. Dnes si dám ANATHEMU. Chcem si svoju melanchóliu ešte dokonalo užiť. Pouličné lampy svietia a mne pod nohami asi vŕzga sneh. Neviem, nepočujem ho, radšej ako zvuk snehu mám hudbu. Pokúšam sa usmiať a nemyslieť na to, čo bude zajtra. Čo bude na mojom ďalšom poschodí. Čo bude v mojej novej šanci. V mojom novom sne a príbehu. A ktovie či schody k tomu všetkému vydržia. Alebo  padnem zase na totálne dno a premením sa na niekoho iného s tým istým obzorom. Neviem. A sny? A túžby? Čo si budem priať? Dokážem s tým ale potom žiť? Dokážem sa pozrieť do zrkadla a povedať si: Splnené, ale čo ďalej? 

Vypínam hlas a hruď. Vydychujem a vdychujem. ANATHEMA má neskutočný zvuk. Keď raz vyrastiem, alebo sa dostanem pomocou mojich schodov niekam hore, budem robiť fest dobrú hudbu. A budem písať iba krásne básne a poviedky. Ani nie krásne, ale silné. Budú o mne a budú o tebe. Možno budeš variť obed a kričať na mňa, aby som sa išiel najesť, ale ja nebudem počuť. Bude mi hrať ANATHEMA a moje slová nebudú mať konca. Tam by už nemali byť schody. Tam by som mal byť doma. Ale čo potom? Preberiem zodpovednosť za svoje splnené túžby, vypnem ANATHEMU a pôjdem sa najesť do kuchyne? Tak ako sa na hlavu rodiny patrí? Alebo iba ostanem prikovaný na stoličke a budem ďalej písať do vymysleného neba: Aké by to malo byť a aký som vlastne slaboch? Nie neviem, aké by to bolo. Jedno však viem: Sneží a mne sa chce stále plakať. Neuveriteľné. Je to neskutočné. Je to akoby dar z ďalšieho poschodia, nad ktorým už proste nie je vôbec nič. 
Ale že nič. 
Jano Marton