Svedectvo cesty do cholerovej zóny v novembri 1970.
Okresný lekár pri pitve jedného mŕtveho objaví vibrio cholerae. Stopy vedú do EVO Vojany.
Článok pražského reportéra Karela Fabiana.
Asfaltka z Košíc do Michaloviec je veľká samota. Nikto pred nami, nikto za nami. Asfalt je rozbitý, kde tu sú diery, ale nikde nie je svetelná výstraha. Pridáš plyn a si v diere. Na ceste sa zastavila veľká myš. Nemohli sme sa jej vyhnúť. Na druhý deň sme si umyli pneumatiky dezinfekčným roztokom, čo keď práve táto jedna myš zatiahne choleru do Prahy?
Konečne Michalovce. Uzavreté mesto. Zdá sa, ako keby vymrelo. V uliciach je hlboké ticho. V tme stretávame podivného cyklistu. Hľadáme námestie a hotel Jalta. Cyklista nás pošle opačným smerom.
Vojdeme do bahna, staveniska. Nemocnica je obklopená vojenskou hliadkou. Pýtame sa. ,,Nesmiem odpovedať”- odvetí desiatnik.
V hoteli Jalta je zhovorčivejší vrchný. ,, Je to zložité a ťažké. Ja som očkovaný rakúskou očkovacou látkou, ale práve Vám podala jedálny lístok čašníčka, ktorá očkovaná nie je. Kuchári, ktorí Vám uvarili večeru, tiež nie sú očkovaní. V jednej dedine– nechcem ju menovať, poslali rakvu uzavretú 4 šraubmi. Išlo o človeka, ktorý preukázateľne zomrel na choleru. Taká rakva má okienko, cez ktorého sa pozostalí môžu podívať na mŕtveho. Lenže tu na okolí žijú prostoduchí ľudia. Odšraubuje sa rakva, podloží sa hlava nebožtíka a potom prichádzajú všetci príbuzní, pobozkajú ho na rozlúčku. Zdravotníci teraz musia počítať s problémom.“
Zvyky. Tu ale pomáha iba zdravý rozum a hygiena.
V okrese Michalovce a čiastočne v okrese Trebišov je uzavretých 38 obcí, spolu 45 tisíc ľudí. Žijú si svoj život, obmedzený, stíšený. Aj podľa doterajších zvykov.
Centrum Michaloviec, pravdepodobne išlo o morový stĺp. Neviem, či ešte stojí. Čo je napísané v pohľade tejto ženy?
V ohrozenej oblasti sa vytvoril nový Národní výbor na čele s Dr. Jozefom Naščakom. Pomáhajú lekári, zdravotníci, vojaci z Civilnej obrany, zástupcovia pekárni a potravín, ČSAD a ďalší.
Všetci sa bez reptania 31. októbra zhromaždili u inžiniera Kormaníka predsedu ONV Michalovce.
Behom 2 hodín si zbalili kufre, pobozkali manželky a deti s tým, že ani nemali predstavu o tom, kedy sa s nimi zase uvidia.
Išli do zóny, do územia rozdelených rodín, do rezervácie pre ľudí, do ,,nového okresu za demarkačnou čiarou”, ktorý začal existovať 21. októbra 1970 o 21 hod. a 37 minúte. V tom čase sa totiž rozozvučali telefóny s varovaním okresného epidemiológa Dr. Františka Fedáka a iných. Krátko nato dopadli na prístupové cesty ohrozených obcí prvé lopaty drevenej drte nasiaknutej dezinfekčným roztokom a v noci sa zabelelo chlórové vápno. Stopa cholery viedla z EVO a staveniska EVO.
Prevádzka EVO Vojany sa nesmela zastaviť.
Pracovalo v nej okolo 3000 pracovníkov z desiatok obcí. Preto bola nutná táto prevencia tohto ,,zvláštneho okresu” a jeho stráženie vojakmi dňom i nocou.
Desiatnik Otokar Janda z Košíc stráži so svojim družstvom 8 km pruh pri obci Palín.
,,Prechádza Vám niekto cez túto hranicu?“- pýtame sa.
,,Hlavnou snahou je ujsť do otvorenej oblasti. Väčšina ľudí však berie opatrenia vážne. Neviem čím to je, ale hlavne sa pokúšajú prejsť občania rómskej národnosti ( v článku ešte cigánskej). Dnes 31.10. boli 2 prípady. Darmo na nich voláte. Tak sme museli urobiť zásah spolu s príslušníkmi VB“- odpovedá.
,,Darí sa Vám strážiť úsek v noci?“
Odpoveď: ,,Spoľahlivo. Máme 3 strážne psy a je vylúčené, aby niekto prešiel.“
Medzitým čatár Ľubomír Sahul každú chvíľu dvíha ruku, aby zastavil autá. Niektoré idú so zásobami. Cez obec Palín totiž prechádza jedna zo zásobovacích tepien do postihnutej oblasti. Iné prípady sú také, že z osobných áut vystupujú dedinčania a iba sa pozerajú na obzor cez hranicu. Vtedy vojaci mlčia, desiatnik Michal Choma vezme hadicu a kropí dezinfekčnú vrstvu dreveného odpadu.
Desiatnici Otokar Ján a Michal Choma v akcií chloramín
Na prechode v obci Suché nás zastavuje slobodník František Los, veliteľ stráže. Na druhej strane sa opiera o plot záhradky niekoľko zadumaných vojakov. Pýtame sa: ,, Čo sú to tam za vojaci?“ Odpovedá: ,,Brigádnici. Pomáhali v obci a zastihla ich karanténa. Museli tam zostať. Sú na tom obdobne, ako 5 dievčat z tej obce, ktoré pracovali na tomto poli a už tri týždne neboli doma. Stále nás prehovárajú, aby sme ich pustili, ale nejde to. Služba nie je družba. Ľudia sú vynaliezaví. Prišiel napríklad človek so stádom kráv, aby sme ho pustili na pastviny na tejto strane. Ani nápad. Iní zase povedali, že idú pre repu, ďalší sa vrátili po mesiaci z ostravských bani a chcú vidieť svoju rodinu. Ako ľudia ich chápeme, ale nemôžeme vyhovieť. Chránime predsa republiku.“
Kapitán Stanislav Solarik zo stredného Slovenska je tu zo špeciálnou jednotkou, ktorá dezinfikuje postihnuté miesta. Od príchodu sa nezastavili. So svojimi cisternami pracujú od tmy do tmy.
Denne postrekujú roztokom okolo 30 dvorov, desiatky hnojísk, priestranstvá a kilometre komunikácií. Vraví: ,,Dvory sú úzke, sotva sa vieme vytočiť s cisternou, cesty sú nekonečné a ľudí je málo.“
Michalovce- OÚNZ – nemocnica.
Pred vchodom do nemocnice prešľapuje vysoký vojak v protichemickej pláštenke. Volá sa Zdeněk Dvořák, prvý ročník, motostrelec z Jindřichova Hradce. Stojí, občas si umyje roku v umývadle s roztokom chloramidu. Robia to tak všetci, ktorí vychádzajú z objektu nemocnice. ,,Máte strach?” Pýtame sa ho. ,,Z cholery? Ani nie, včera ma očkovali”. ,,Odkedy ste tu?” ,,Od začiatku. Keď to tu prepuklo, zobudili nás ráno o 3 hodine a prišli sme.”
Potom rozpráva o dezinformátoroch, o pochybovačoch vakcinácie a choroby.
Stretávame sa s Dr. Františkom Bálintom, zástupcom riaditeľa OÚNZ Michalovce. Popíše nám, čo je to cholera, aj nám by nám ju nakreslil, ale vraví, že nemá také morálne právo, nech to urobí Dr. Bohuš, šéf mikrobiologického oddelenia. Ten, ktorý ju videl pod mikroskopom prvý.
Došiel Dr. Bohuš a priniesol nám ukázať aspoň maďarskú očkovaciu látku. Krabička bola veľkosti tranzistora.
V týchto 3 ampulkách je dvadsaťštyri miliárd vibrií, očkovacia látka pre 6 ľudí. Potom 36 ročný skromný biológ bez slova načrtol do bloku obrazec. Polmesiac skosený na oboch stranách a prikreslil bičík. ,,Toto je cholera- Ogawa, ako som ju videl pod mikroskopom, ale teraz už musím ísť.”
Včera v jednej dedine, nebudem ju menovať, sme stáli pred bielou nebezpečnou líniou. Oproti nám podozriví z nákazy. Boli Dušičky. Včera tu pochovali jedného z nakazených. Dnes sa tu koná svadba!!!!!
,, Nepriniesli nám sviečky, ozýva sa z druhej strany. Nemáme čo dať na hroby.” Ďalší človek za hranicou: ,,Pekári by sa mohli polepšiť, dnes došlo málo chleba.”
Dedina sa hnevá, dedina chce mať svoj poriadok, dedina požaduje. Že im zhnilo 60 vagónov kapusty, ktorá sa nesmela vyviesť ich nehnevá. Predseda NV tejto dediny kričí: ,, Mám sa dobre, žena ostala úplne inde v izolácií. Verím na alkohol. Môžem byť v krčme od rána do večera nikto mi nevynadá. Alkohol chráni!” Nechráni milý predseda, alkohol oslabuje. Lenže to je ťažko vysvetľovať východniarom.
Do boja s cholerou je zapojených 91 hygienických pracovníkov, 180 zdravotníkov a 34 lekárov. Do skutočného boja. Hrdinovia. Nie sú so svojimi rodinami, spia, kde sa dá, aj na podlahe, nevedia si vymeniť prádlo a keď zaspia, budia ich, lebo je tu nová starosť. Vďaka týmto ľuďom sa zastavila cholera na bielej čiare. Aj keď počasie a hlavne nezodpovednosť ľudí cholere nahrávali. Pritom by stačilo 2-3 stupne mrazu a vibrio cholerae by neprežila. Lenže je teplo, blato a vibrio sa drží.
Následne sú v článku popisy, ako dokáže cholera behom pár dní migrovať. Už v auguste 1970 zdesila polku sveta. Nasleduje popis, kde sa objavila, ako sa šírila. O hromadnej vakcinácií v tých krajinách.
V krajinách so zaostalým zdravotníctvom cholera vraždila rýchlejšie ako mor. Niekedy za 2 dni, inokedy aj za pol dňa. Oči a tvár sa prepadnú, koža je studená a vráskavá, prsty a pery modravejú, hlas zhrubne, alebo je nepočuteľný a nakazený musí denne 20 krát- aj viackrát na veľkú stolicu. Je doslova vysušený a nakoniec zvracia žlč.
Nasledujú informácie z histórie, napr. z roku 1832 z karnevalu v Paríži. Mnohí z karnevalových hostí boli odvážení priamo na cintorín.
Toľko k cholere. Tento článok vložím do prvotného článku, aby sme mali pre ďalšiu generáciu čo najviac súvislých informácií o tejto pliage.
Pri čítaní a prekladaní článku som sa zamyslela, aké následky by mal návrat takej, či podobnej epidémie. V roku 1970 vidíme okamžitú reakciu. Ihneď. V noci. Pracoval štát, zdravotníctvo, hygiena, vojsko. Do 2 hodín. Odpoveď, či by to tak fungovalo aj v súčasnosti pozná každý.
Zdroj:
Květy, říjen-prosinec 1970 (XX/39-52) | Arcanum Digitális Tudománytár
Alica Kočišová- úprava fotiek
Pridaj komentár