Cholera a Veľké Kapušany. Tzv. vojanská epidémia a iné epidémie na východnom Slovensku.

Ešte aj v roku 1950 žili mnohí ľudia na východnom Slovensku v žalostných hygienických podmienkach.Autor: Archív autora článku v Pravdy

Najťažšie je naučiť sa stále si umývať ruky.

„Len čo sa epidémia pominie, zabúdame na ostražitosť a hygiena sa opäť stáva piatym kolesom na voze – až do ďalšieho nešťastia.“

Koncom októbra 1970   v Trebišovskom okrese prepukla epidémia cholery. Ohnisko nákazy sa nachádzalo vo Vojanoch, kde práve prebiehala výstavba elektrárne EVO 2 .

V novinách sa nesmela o tom uverejniť žiadna správa, hneď sa však zaviedli prísne karanténne opatrenia. V michalovskej nemocnici postihnutým najprv diagnostikovali „akútnu pankreatitídu“. Dvaja zomreli, ďalších sedemnástich však z najhoršieho dostali. 

Expertíza ukázala, že vojanskú epidémiu vyvolalo „Vibrio cholerae, biotyp El Tor, hemolitický kmeň, vyskytujúci sa vo svete už iba ojedinele“. Zdroj nákazy zistili v závodnej jedálni, mali tam napríklad upchatú odpadovú rúru. Nosičom baktérií bol jeden učeň.

Dnešný trebišovský hygienik Jozef Sládek vtedy študoval na vysokej škole v Prahe. “Blížili sa Vianoce, ale študenti z východu republiky sa nemohli dostať domov, do postihnutej oblasti sa totiž nesmelo cestovať ” spomína.

Vláda tam nasadila armádu, vznikol sanitárny kordón. A hoci platil prísny zákaz vycestovania z ohniska nákazy, skupiny rómskych utečencov sa čoskoro objavili až na severnej Morave. Ako sa na svojich rebrinákoch vyhli cestným kontrolám, ostáva dodnes záhadou.

Cholera sa najčastejšie prenáša vodou, no v nedostatočných hygienických podmienkach sa môže významne uplatniť aj fekálno-orálny proces a prenos potravinami, kontaminovanými vodou, rukami a muchami.“

Ale odkiaľ sa cholera na východnom Slovensku (v druhej polovici 20. storočia!) vlastne vzala? To bol dlho predmet najväčšieho tajomstva. Významný slovenský epidemiológ Juraj Červenka vtedy iba naznačil kolegom, ako sa veci majú, keď parafrázoval okrídlený latinský výrok o svetle z východu „Ex Orientis lux et chorea“. (Cholerová epidémia sa v tom čase vyskytla aj na druhej strane štátnej hranice – v bývalom Sovietskom zväze).

Kronika mesta Veľké Kapušany
Kronika mesta Veľké Kapušany
Kronika mesta Veľké Kapušany
Kronika mesta Veľké Kapušany

Tak ako dnes, platilo to už aj vtedy:

Najviac sa však obava návratu niektorých už zabudnutých infekcií alebo vpádu novo vznikajúcich, do najzaostalejších rómskych osád: „Hygienické podmienky sú tam na to už vytvorené, stačí len zavliecť nákazu…“

Cholera vo veľkom úradovala u nás ale aj pred vyše 150 rokmi. 

Pred 150 rokmi sa Európou prehnala pandémia cholery, jedna zo šiestich najväčších. K nám prenikala cez Ukrajina a Poľsko, na východnom Slovensku ochorel každý druhý obyvateľ. Ani na západe však situácia nebolo omnoho lepšia.

Aké asi mohli byť hygienické podmienky na slovenskej dedine pred 150, 100 a na mnohých miestach aj pred 50 rokmi? Podľa zachovaných dokumentov a svedectiev boli – pod kritiku.

Zaobišli sa bez umývadla i WC

Málokto urobil pre základnú zdravotnícku osvetu na Slovensku viac ako český lekár Ivan Hálek. Pred 110 rokmi (päť rokov po svojej promócii) prišiel na Kysuce a väčšinu ich obyvateľov našiel žiť ešte v stredovekých podmienkach.

„Kúpajúci sa dedinčan je u nás vždy ešte výnimkou,“ napísal Hálek. „Lež oni si necenia vodu ani ako prostriedok na nadobudnutie a udržanie čistoty. Koľkým z nich stačí, že si ráno, keď vstali z postele, naberú z hrnčeka vody do úst, pustia si ju do dlaní a mokrými rukami ošúchajú si tvár. Ani pred jedením si ruky neumyjú. Preto v toľkých našich dedinských domoch nenájdete umývadla. Je to zbytočný riad. O kefke na zuby ani nehovorím.“

V lete boli veľkou pliagou v dedinskom príbytku – muchy. Hálek trpezlivo vysvetľoval, prečo sú muchy nebezpečné: „Vo výkaloch, ktoré mucha primešiava nám do jedál, sú neraz aj takzvané choroboplodné zárodky, mikróby, ktoré spôsobujú a prenášajú rôzne ochorenia: týfus brušný, červienku, črevné katary a pod.“

Za najdôležitejšie v boji s muchou považoval Hálek „hygienicky správne záchody“. Je to až na neuverenie, ale pred 80 rokmi väčšina dedinských príbytkov nemala ani suchý záchod. Vtedajší lekár dával do pozornosti takzvaný americky typ vidieckeho WC.

„Je to jednoduchá drevená búdka so strechou, okienkom a komínčekom na vetranie,“ vysvetľoval. „Okienko je zamrežované hustou sieťkou, v komínčeku je sieťová pasca na muchy. Zvláštnosťou tejto búdky je vlastne iba presnosť stolárskej práce, aby nevznikla nijaká, čo ako úzka škára, ktorou by sa mohla prešmyknúť mucha.“

 Stodolu milo prekvapilo, že takmer v každom dvore našiel nový záchod, ibaže málokde toto jednoduché drevené zariadenie (aj keď nie práve amerického typu) používali. Vystavať ho museli, lebo to nariadili okresné orgány, keď sa ich však župný lekár spýtal, prečo majú na WC pribité dvere, odpovedali: „Ktože by si hnusil do takého nového?! Veď za chlievmi i v záhrade miesta dosť.“

Zdravotnícka osveta na Slovensku medzi dvomi...
Zdravotnícka osveta na Slovensku medzi dvomi vojnami využívala aj takéto letáky a plagáty.Autor: Archív autora
 

 

Obrazy horšie ako z Danteho pekla

Hálek i Stodola prežili prvú svetovú vojnu na fronte ako vojenskí lekári. Priniesli si odtiaľ skúseností, ktoré by inde sotva kedy získali. Napríklad Stodola slúžil v takzvanom cholerovom vlaku, ktorý premával medzi Miškovcom a Medzilaborcami. Tam v železničnom sklade videl vraj obrazy, ktoré nenájdeme ani v Danteho pekle.

„Na slame zvíjalo sa vyše tristo chorých,“ spomínal neskôr, „niektorí už v posledných kŕčoch. Všetky drevené stĺpy, podpery objímali chorí a bolestne stenajúc, vydávali zo seba ešte zvyšky tekutiny črevami alebo ústami.“

Naložili teda do vlaku s trinástimi vozňami všetkých okrem tých, čo už dokonávali. „Kvapkal som ópium, umierajúcim striekal kamforu, ale do Miškovca som priviezol osemnásť mŕtvych. Všetci umreli v posledných kŕčoch na záchode.“

To sa stalo v prvom roku vojny. V druhom a treťom roku, najmä v zimných mesiacoch, sa na ruskom fronte rozšírila možno ešte horšia pliaga – škvrnivka, škvrnitý týfus zvaný aj flektýfus. Ide o ťažké horúčkovité infekčné ochorenie, ktoré vyvoláva baktéria Rickettsia prowazekii, prenášaná šatovými všami. Vraj máloktorý pôvodca nákazy zahubil na svete toľko ľudí, ako práve tento mikrób.

Kým choleru sa po prvej svetovej vojne podarilo hygienickými opatreniami takmer zlikvidovať, o škvrnivke sa to dalo povedať až po ďalšom svetovom požiari. Napríklad v Šarišsko-zemplínskej župe sa ešte aj začiatkom roku 1944 vyskytla taká epidémia škvrnitého týfusu, že museli kvôli nej vyhlásiť zákaz cestovania vlakom i autobusmi, ktorý postupne rozšírili na celé územie Slovenska.

V tom čase už bol na svete „zázračný“ liek zvaný penicilín. Podľa odborníkov zachránil milióny životov v záverečnej fáze vojny. Pri vylodení Spojencov v Normandii v júni 1944 už mali Američania dostatok tohto antibiotika, zatiaľ čo Nemci a Japonci tajomstvo jeho výroby ešte neodhalili.

O rok neskôr, v júni 1945, prišli z Ameriky prvé zásielky penicilínu (v rámci akcie UNRRA) konečne aj na Slovensko. Pomáhali najmä pri tlmení povojnových epidémií brušného týfusu. Ročne sa u nás vyskytlo priemerne 3 000 prípadov tohto ochorenia, z nich takmer desatina sa končila smrťou. Dovezený penicilín sa však ku každému pacientovi nedostal a na čiernom trhu mal cenu zlata. Preto sa postupne začal vyrábať aj u nás. Najprv v českých Roztokách a od roku 1958 v Sloven­skej Ľupči.

Dobre utajené epidémie

Chvíľu sa zdalo, že masové očkovanie a antibiotiká znamenajú koniec ničivých epidémií. Rýchlo sa však ukázalo, že také „špinavé“ ochorenia, ako sú cholera, týfus či dyzentéria, nemožno zvládnuť bez dostatočnej hygieny a sanitačných opatrení, bez zlepšenia výživy a potravinárskych technológií.

Až v poslednom čase vychádza najavo, že epidémia škvrnitého týfusu sa na Slovensku vyskytla ešte aj 16 rokov po vojne. Len vtedy sa také veci nezverejňovali. Svetovej zdravotníckej organizácii to však úrady v roku 1961 museli nahlásiť a ČSSR mala medzinárodnú hanbu, veď škvrnivka súvisí so základnou hygienou. Prípad sa stal v jednej rómskej osade pri Zvolene. Ľudia sa tam v tuhej zime pozakrývali starými handrami, v ktorých prežili infikované šatové vši.

Čo nám ešte špina prinesie?

Doktor Sládek môže porozprávať aj o poslednej známej epidémii brušného týfusu u nás, ktorá sa vyskytla v roku 1975 (!) vo Vranove nad Topľou, s ohniskom v tamojšej Bukóze. „Mali tam vtedy problémy s dodávkou pitnej vody, a tak ju načas nahradili technologickou vodou, ktorú brali z rieky Ondava a do tej sa vypúšťali splašky. Ľudia sa jej napili a bolo to.“

Netreba zabúdať, že v tých rokoch vodovod a kanalizácia neboli ešte na slovenskom vidieku takou samozrejmosťou ako dnes. Mohol sa nimi pochváliť iba každý štvrtý a v niektorých regiónoch iba každý piaty byt či dom. Pritom dodržiavanie základných hygienických predpisov podliehalo – vtedy, ako aj dnes – akýmsi čudným výkyvom.

Zdroje nákazy cholery.

Prirodzeným zdrojom cholery je iba človek, ktorý vylučuje baktérie stolicou a zvratkami vo veľkom množstve. Vibriá ničí teplota 55° Celzia za 15 minút. Okamžite ich dokážu zničiť aj kyseliny a baktérie sú citlivé aj na chlór a dezinfekčné prostriedky. Naopak, dobre sa im darí v znečistených vodách a na povrchu kontaminovaných potravín. Zdrojom nákazy teda môže byť kontaminovaná voda alebo nedostatočne tepelne upravené morské ryby a rôzne plody mora. Cholera sa môže preniesť aj priamo z človeka na človeka.

Podstata ochorenia

Patologický účinok toxínu cholery sa prejavuje v tenkom čreve infikovaných ľudí. Keďže napadnutá bunka spätne neprijíma vodu ani ióny sodíka, organizmus sa odvodní. Pacient zomiera na dehydratáciu. Chorí na choleru sa preto liečia rýchlou náhradou tekutín a podávaním izotonických roztokov do žily. Poskytnutie tejto pomoci je však problematické najmä počas veľkých epidémií v chudobných krajinách.

Ako prebieha ochorenie?

Cholera je prudké črevné infekčné ochorenie, ktoré charakterizuje vodnatá hnačka, zvracanie a rýchla dehydratácia. Rýchly únik vody stolicou a zvratkami mení telo pacienta na kostru potiahnutú vráskavou kožou a jeho celkový vzhľad vzbudzuje strach. Tento proces je pomerne rýchly. Dospelý človek postihnutý cholerou môže za 24 hodín stratiť až 30 litrov tekutín.

Epidémie cholery v minulosti

Už pred 2 500 rokmi sa vraj cholera vyskytovala hlavne na Blízkom východe, ako aj v Ázii v povodí riek Gangy a Brahmaputra, kde sa nachádza doteraz. Prvé záznamy o cholere pochádzajú približne z roku 400 pred n. l.. Písomné zmienky o cholere sa nachádzajú aj v staroegyptských papyrusoch a u starých hinduistických liečiteľov. V Európe sa cholera rozšírila začiatkom 19. storočia v podobe siedmych pandémií.

Na Slovensku choleru prvýkrát priniesli v roku 1831 – 1832 pltníci z Poľska. Zvlášť prudko sa cholera rozšírila na východnom Slovensku. Dezinfekcia studní, kopanie hrobov a ďalšie hygienické opatrenia vyvolali v ľuďoch podozrenie, že ich chcú otráviť. To bol jeden z podnetov východoslovenského povstania, ktoré opísal Jozef Nižňanský v románe Cholera. Opätovne vypukla cholera na východe Slovenska v roku 1970, za pomoci hygienikov bola pomerne rýchlo zlikvidovaná. V nasledujúcom roku zaznamenali ojedinelý prípad aj v Komárne. Slovo cholera postupne preniklo do všetkých svetových jazykov.

Aká je súčasnosť?

V januári 1991 vypukla epidémia cholery v južnej a strednej Amerike, odkiaľ sa rozšírila aj do USA, kde vtedy ochorelo viac ako 1,3 milióna ľudí. Cholera sa z miesta svojho pôvodu v juhovýchodnej Ázii sťahuje do Afriky a Ameriky, sporadicky aj do Európy. Je to závažné importované ochorenie, preto je mu potrebné venovať trvalú pozornosť.

Zdroje: pravda.sk

             zzz.sk

            Kronika mesta Veľké Kapušany

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov