Čo ponúka mestská knižnica? Klasiku, aj novinky…Recenzie od Gabiky
Do mestskej knižnice som sa opäť po dlhej dobe zapísala v novembri v roku 2023. Ako dieťa som ju navštevovala pravidelne. Vždy v stredu, po družine ma tam brávala mama, alebo otec. V tej dobe bola na prízemí budovy, na Sídl. P.O.H., kde je teraz oddelenie dokladov polície a pamätám si, že tam bola stále riadna rada.
Dnes ju nájdete v MsKS na poschodí a v nej knihy, ktoré boli presťahované a pribúdajú aj novinky.
Kníhkupectvo nemáme, knihy majú svoju cenu a aj keď ich budem stále aj kupovať, dala som si záväzok, že budem pravidelne navštevovať knižnicu a o prečítanej knihe stále napíšem pár riadkov, aby som možno navnadila aj vás.
Možno, keď nás bude dosť, urobíme si aj čitateľský klub 
, len mi dajte o sebe vedieť.
, len mi dajte o sebe vedieť.Knihy z knižnice
Kde si sa vydala tam si mlieko pýtaj je kniha o odpustení, odvahe a pokore, ktorá nás prevedie generáciami jednej rodiny od roku 1860.
Dej sa odohráva v Poluvsí, čo sú dnešné Rajecké Teplice.
Kniha nie je žiadna útla knižočka. Má úctyhodných 338 strán. Autorkou je Júlia Marcinová.
V jej románe, Kde si sa vydala tam si mlieko pýtaj vystupujú osoby, ktoré svoj život v obci Poluvsie naozaj prežili a doteraz ho žijú v Rajeckých Tepliciach. Príbeh je skutočný, drsný a bolestivý. Je napísaný presne tak, ako sa stal. Bez prikrášlenia, zjemnenia, drsne, dedinsky, ale je možné v ňom nájsť aj vľúdnosť. Považujem ju za jednu z najlepších a najkrajších, prečítaných kníh. Krásny, smutný, krásnosmutný, smutnokrásny príbeh. Čitateľa dostane každou jednou kapitolou a núti ho čítať bez prestávky. Chudobný život ľudí na dedinke, snaha vyžiť aj z mála, uživiť početné potomstvo, strach z neúrody, obavy z vojny, prvé lásky, manželstvá z donútenia, úmrtia blízkych, tých starších a aj tých mladších umocňuje pocit, že nám je vlastne naozaj v tomto storočí dobre. Je v nej láska, neha, niekde aj vtip, svojský humor, ale aj veľa neprávosti, hnevu, bolesti a výčitky. Sú v nej fotografie, vďaka ktorým si hlavných hrdinov môže čitateľ ešte viac predstaviť. Táto kniha vás naozaj pohladí a stane sa nezabudnuteľnou a spôsobí obrovské emočné výkyvy. Áno, plakala som. A nie iba raz… “Staré príbehy by nemali byť zabudnuté, lebo nám pomáhajú byť lepšími. Keď im to dovolíme.” Veronika Homolová Tóthová Kniha je dostupná aj v Mestskej knižnici vo Veľkých Kapušanoch.
Kniha, pri ktorej zabudnete dýchať: Kde raky spievajú z pera spisovateľky Delie Owens
Ďalší môj knižný úlovok z mestskej knižnice vo Veľkých Kapušanoch.
Neuveriteľný príbeh o samote, zúfalstve, odvahe prežiť, vytrvalosti, boji s predsudkami, ale aj láske a nádeji.
Román Kde raky spievajú je prekrásna óda na nedotknutý svet prírody, dojímavý príbeh o osamelom dospievaní mladej dievčiny a zároveň prípad záhadnej vraždy s prekvapujúcim koncom. Owensová nám pripomína, že detstvo nás formuje na celý život a príroda pred nami stále ukrýva tajomstvá – krásne a neraz aj kruté.
Neviem ani vypovedať, ako zbožňujem túto knihu. Nechcela som, aby príbeh skončil, zároveň som knihu nedokázala odložiť, kým neskončil. Nájdete ju v mestskej knižnici, aj v slovenskom, aj v maďarskom jazyku.
Šeptuchy od Aleny Sabuchovej
Víťazná kniha Anasoft litera 2020 z Mestskej knižnice vo Veľkých Kapušanoch
Niečo, ako keď si pamätáte, ako príjemne ste si oddýchli v babkiných duchnách, ako voňala nedeľa, keď sa starý otec pred obedom oholil, pamätáte si jedny konkrétne Vianoce alebo ten okamih, keď ste sa prvýkrát skutočne zaľúbili. Ten krátky film sa vám vždy pustí nevedome, nepotrebujete ho úmyselne a mechanicky rekonštruovať. Niekedy stačí že dostanete jednu konkrétnu spomienkovú esenciu. Presne tak som sa pri čítaní cítila. Vynárala sa mi v podvedomí moja spomienková mapa detstva a dospievania. Bolo mi to všetko veľmi blízke, pretože si mnoho z “dedinského” prostredia podobne pamätám.
Z knihy:
„Niekedy sa ten pocit, že niekoho môžete navždy stratiť, dostaví náhle a bez varovania. Aj vtedy, keď si myslíte, že máte tisíckrát pravdu a on sa má tisíckrát búchať do hrude, že to je jeho vina. Slovo vina sa už málokedy používa. Robíme chyby, ale vina je niečo, čím dokážeme rozbiť okno, zlomiť kosť či rozpárať dušu. Niekto raz pozbiera naše viny a prihodí ich do zberu ku krivdám alebo k zdanlivým krivdám, a možno sa navzájom vyvážia…“
Niečo, ako keď si pamätáte, ako príjemne ste si oddýchli v babkiných duchnách, ako voňala nedeľa, keď sa starý otec pred obedom oholil, pamätáte si jedny konkrétne Vianoce alebo ten okamih, keď ste sa prvýkrát skutočne zaľúbili. Ten krátky film sa vám vždy pustí nevedome, nepotrebujete ho úmyselne a mechanicky rekonštruovať. Niekedy stačí že dostanete jednu konkrétnu spomienkovú esenciu. Presne tak som sa pri čítaní cítila. Vynárala sa mi v podvedomí moja spomienková mapa detstva a dospievania. Bolo mi to všetko veľmi blízke, pretože si mnoho z “dedinského” prostredia podobne pamätám.
Z knihy:
„Niekedy sa ten pocit, že niekoho môžete navždy stratiť, dostaví náhle a bez varovania. Aj vtedy, keď si myslíte, že máte tisíckrát pravdu a on sa má tisíckrát búchať do hrude, že to je jeho vina. Slovo vina sa už málokedy používa. Robíme chyby, ale vina je niečo, čím dokážeme rozbiť okno, zlomiť kosť či rozpárať dušu. Niekto raz pozbiera naše viny a prihodí ich do zberu ku krivdám alebo k zdanlivým krivdám, a možno sa navzájom vyvážia…“
Mama milovala Gabčíka od Veroniky Homolovej Tóthovej
…O tých, čo stoja pred katmi hrdo, sa píšu básne. O tých druhých nie. Ale mali by sa. Básne o tom, že nie je hanba mať strach, keď vás vedú pred hlavne pušiek nepriateľa. Nenechali ste sa totiž ovládnuť strachom v tom najdôležitejšom okamihu – keď ste sa rozhodovali, na ktorú stranu sa postavíte. V okamihu, keď sa rozhodovalo medzi dobrom a zlom…
Veronika Homolová Tóthová je spisovateľka, moderátorka, editorka spravodajstva a tiež autorka knihy Mengeleho dievča, ktorá získala ocenenie Platinová kniha, cenu Literárneho fondu a stala sa knihou roka v rôznych anketách a ktorú som v našej mestskej knižnici tiež zahliadla.
Pridaj komentár