Zima po slovensky: od -41 do +20 stupňov Celzia alebo príbehy z mrazivej kotliny
Voda sa menila na ľad skôr, ako dopadla na zem. Rieka zamrzla až po samé dno. Stromom popukala kôra. Hynuli vtáky aj divé zvieratá, ktoré prichádzali k ľudským príbytkom napriek štekajúcim psom. Rekordnú zimu neprežili ani miestne včely. Statok držali ľudia v maštaliach. Mnohí dedinčania mali omrzliny.
Aj také príbehy kolujú o rekordnej zime vo Vígľaši.
Pred 90 rokmi, 11. februára 1929 na hospodárskom dvore Pstruša nameral miestny učiteľ Ján Porsch mínus 41 stupňov Celzia. Je to historicky najnižšia teplota vzduchu, oficiálne nameraná na Slovensku.
Pre porovnanie, najteplejší rekord slovenskej zimy má o vyše 60 stupňov Celzia viac a zaznamenali ho 87 rokov po Vígľaši. Presne 22. februára 2016 sa teplota vzduchu na bratislavskom letisku vyšplhala na plus 20,3 stupňa Celzia.
Aj také podoby môže mať zima na Slovensku.
Krajina pod Vígľašským hradom bol tichá, biela a mrazivá. Zima sa otáčala na druhý bok a 11. februára 1929 sa zdalo, že vrcholí a ukazuje svoju najstudenšiu tvár.
Dedina v podhradí, ktorej stred leží 345 metrov nad morom, sa prebudila do drsného rána, pripomínajúceho tie na ďalekom Sibíri. Stačilo na chvíľu vystrčiť nos z dverí a ľadový vzduch, ostrý ako britva, vás razom prinútil zaliezť do tepla.
Ortuť v teplomere klesla na mínus 41 stupňov Celzia. Ak nemuseli, ľudia nevychádzali z domov. Nie všetci však mali na výber.
„Veľa ľudí malo omrzliny. Najviac však trpeli zvieratá, keďže sa nevedia chrániť ako ľudia,“ približuje Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) pamätnú zimu vo Vígľaši.
„V kronikách nájdeme záznamy, že zajace sa nebáli psov a prichádzali do ľudských obydlí. Ani štekot ich neodradil od hľadania potravy v dedine. Mnohé napriek tomu zahynuli,“ tlmočí klimatológ z dobových zápisov.
V obecnej kronike, ktorú nám ochotne poskytli na úrade vo Vígľaši, však zápis z roku 1929 chýba. A tak sa vydávame za vígľašským pamätníkom Milanom Sliackym.
Vo videu zistíte, ako dnes vyzerá mrazivá kotlina pod Vígľašským zámkom:
Niekdajší učiteľ a vášnivý historik si rekordnú zimu pamätá už len z rozprávania starej mamy, ktorá sa narodila v roku 1864 a dožila sa 84 rokov. „Ľudia neopúšťali príbytky, ak to nebolo nevyhnutné. Akurát nachovali statok, ktorý držali v maštaliach, aby mu neomrzli nozdry. Deti mali zimné prázdniny.“
Rieka Slatina, ktorá preteká stredom obce, zamrzla vraj až po samé dno. Ľad sa udržal dlho, ženy dokonca nemohli prať. „Keď sa chlapi rozhodli vyrúbať prierubu na pranie, prerúbali sa až na dno,“ zaloví Sliacky v spomienkach.
Následky rekordnej zimy 1928/1929 pocítili Vígľašania aj neskôr. „Poškodené boli ovocné stromy a rastliny, studená zima poznačila aj neskoršiu úrodu,“ upozorňuje klimatológ Faško.
O slávnej februárovej zime počul z rozprávania starej mamy aj Pavol Maliniak, pravnuk učiteľa Jána Porscha, ktorý rekordnú hodnotu nameral.
„Traduje sa, že keď ľudia vylievali vodu z vedra, zamrzla skôr, ako dopadla na zem. Stromom potrhalo kôru. Kone nemohli dýchať, pretože im vraj zamŕzali nozdry. Museli byť preto dobre ukryté pred mrazmi,“ opisuje Porschov potomok.
A dopĺňa čosi z rodinnej histórie: „Prastarý otec bol učiteľom na základnej škole ešte v časoch Uhorska a neskôr aj za prvej republiky. Žil v dome pri škole, kde choval včely.“
Keďže Porsch bol vášnivým včelárom, založil v obci včelársky klub, ktorý funguje dodnes. „Na mrazy doplatili aj včely. Všetky vymreli, a tak bolo treba na jar zháňať nové včelstvá,“ približuje jeho pravnuk.
Vígľašskí učiteľ Porsch bol poverený merať teplotu pre štátne lesy. Používal na to teplomer, ktorý sa nachádzal na školskom dvore.
„Extrémne nízku teplotu dokázal namerať aj preto, že mierka na ortuťovom teplomere bola dlhšia a hodnoty sa dali ešte aj ceruzou zaznačiť a domerať,“ vysvetľuje Maliniak.
Záznamy meraní sa dnes nachádzajú v SHMÚ v Banskej Bystrici.
Píše sa 21. januára 2019 a vo Vígľaši je o 30 stupňov Celzia teplejšie ako pred 90 rokmi. Oficiálne dáta z SHMÚ hovoria jasne: minimálna denná teplota vzduchu klesla na mínus 11,1 stupňov Celzia (rekord zodpovedá minimálnej dennej teplote vzduchu, pozn. red.), denné maximum sa zastavilo na 0,5 stupňa Celzia.
Hoci rozdiel je výrazný, ulice sú poloprázdne a ponáhľajúci sa chodci majú kabáty zapnuté až pod krk. Pocit chladu nezmierňujú ani zubaté slnečné lúče.
Zastavujeme pred rodinným domom, zodpovedajúcim socialistickému štandardu – strohá kocka s rovnou strechou. Domáci, ktorý ho postavili vlastnými rukami, mu však vtlačili osobitú pečať aj vďaka presklenému vstupu a udržiavanej záhrade.
Pred bránou už na nás netrpezlivo čaká Milan Sliacky, ktorý sa podujal, že nám bude robiť sprievodcu. Zapálený milovník histórie odučil 42 rokov, pozná takmer každého a je chodiacou kronikou obce.
Ukáže nám presné miesto, kde učiteľ Porsch nameral slovenský rekord. Nie iba pamätný kameň, ktorý v obci odhalili vo februári 2009 pri príležitosti 80. výročia namerania historicky najnižšej teploty vzduchu.
Prvou zastávkou je symbolický parčík, kde stojí parná lokomotíva s vagónom, pripomínajúcich úzkorozchodnú lesnú železnicu Vígľaš-Kyslinky. Hoci náš 80-ročný sprievodca tvrdí, že si pre chorobu už mnohé nepamätá, keď začne spomínať, iba ticho počúvame. O udavačovi z druhej svetovej vojny aj hrdinoch SNP.
O otcovi, ktorý bol sedliakom, a koncom 20. rokov minulého storočia odišiel do Uruguaja.
„Ako prvý zo sedliakov mal bicykel, tak sa mu vysmievali, že nechodí ako oni na koňoch, ale ako úradníci na bicykli,“ smeje sa ešte i dnes.
Z rozprávania Milana Sliackeho sa dozvedáme aj o slovenskej účasti na historicky prvých majstrovstvách sveta vo futbale, ktoré sa konali v júli 1930 v Uruguaji. „Vígľaš tam mal dvojité zastúpenie – otec s kamarátom na štadióne predávali ‚helados palitos‘, čiže nanuky.“
Cestou k niekdajšej meteorologickej stanici sa zastavujeme aj na zámku Vígľaš, odkiaľ je výhľad na rieku Slatinu. V pamätný februárový deň zamrzla až po dno, dnes je ľad na niektorých miestach ešte krehký a vidno cezeň ako cez sklo.
Aj keď Milan Sliacky nezažil historický rekord, pamätá si, keď vo Vígľaši namerali mínus 36 stupňov Celzia. „Hoci u nás bývali tuhé zimy, nikto nebol na také mrazy pripravení. Navyše padla veľmi hustá hmla.“
Náš sprievodca vtedy učil na Starej Hute, zhruba 14 kilometrov od Vígľaša. S kolegyňou čakali pri obecnom úrade na autobus, ktorý mal prísť pred siedmou ráno. Napokon dorazil až okolo pol jedenástej. „Našťastie bol pri zastávke obchod, kde sme sa chodili na striedačku zohrievať. Kým jeden vonku strážil, aby neušiel autobus, druhý sa hrial pri peci.“
Meteorologická stanica vo Vígľaši, na ktorej bola v roku 1929 nameraná najnižšia teplota na Slovensku.
Pátranie po búdke na stračej nôžke
Počas rozprávania sa blížime k miestu, kde voľakedy stála meteorologická stanica. Čiperný dôchodca nás však ešte zavedie k drevoskladu na konci dediny, kde pred rokmi osadili pamätnú tabuľu. Cez víkend ju ale chlapi odniesli, zrejme, aby ju opravili.
„Tu, pri drevosklade vo Vígľaši, bola v to februárové ráno 1929 o 7:00 nameraná o dve desatiny nižšia teplota vzduchu ako pri škole, lebo pán Porsch, keď v rovnakom čase na Pstruši pozeral teplomer, ukazovalo mu mínus 38 stupňov Celzia. Tu bolo vtedy mínus 38,2,“ tvrdí Milan Sliacky.
Jedným dychom však dodáva, že hoci to naznačuje, že aj minimálna denná teplota mohla byť o dve desatiny nižšia ako mínus 41 stupňov Celzia na Pstruši, dôkaz neexistuje. „Samozrejme, nemáme to dokázané, lebo ten, čo meral, nemal vhodný teplomer,“ dodáva.
Od drevoskladu už smerujeme k voľakedajšej škole, kde bol oficiálne nameraný rekord. Po krátkej zastávke pri pamätnom kameni zamierime k ošarpanej budove, ktorá má aj po desaťročia svoje čaro.
Objekt je oplotený, vzadu na dvore šteká pes. Milan Sliacky nás sebaisto vedie ďalej, k poliam, po ktorých sa preháňajú kone. V diaľke pred nami je rýchlocesta, vpravo stajne a vľavo záhrada, kde stála meteorologická stanica – biela búdka na stračej nôžke.
„Tu je to miesto,“ ukazuje na holé kriaky, kde kedysi stála meteorologická stanica.
Otázkou zostáva, prečo bola historicky najnižšia teplota vzduchu nameraná práve vo Vígľaši-Pstruši na strednom Slovensku, keď k tradičným ľadovým rekordérom patrí Oravská Lesná.
„Na Slovensku vtedy napadlo dosť snehu a prevládalo také prúdenie vzduchu, ktoré prinieslo suché studené vzduchové hmoty z európskej časti Ruska či dokonca spoza Uralu. Keď sa taký vzduch dostal nad územie s dostatočnou snehovou pokrývkou, mohol sa ďalej ochladzovať. Výsledkom bola rekordne nízka teplota vzduchu v kotlinách na strednom Slovensku,“ vysvetľuje Faško z SHMÚ.
Zima 1928/1929 bola podľa klimatológa podobná tým, ktoré sa u nás vyskytovali aj v predchádzajúcich storočiach. „Nie však často,“ zdôrazňuje.
Keďže systémovejšie meteorologické merania na Slovensku sa datujú približne od polovice 19. storočia, nemáme porovnateľné údaje z 18. či 17. storočia. „Aj preto je slovenský rekord z roku 1929.“
Najnižšie teploty vzduchu namerané 11. februára 1929 na Slovensku podľa SHMÚ:
| Miesto | Teplota vzduchu v stupňoch Celzia |
| Vígľaš-Pstruša | -41,0 |
| Východná | -39,2 |
| Zvolen | -38,5 |
| Sása | -38,5 |
| Liptovský Hrádok | -38,0 |
Prečo však teplota vzduchu neklesla pod mínus 40 stupňov Celzia v tú zimu aj inde, v štandardne chladnejších oblastiach na severe a východe Slovenska?
„Bolo to podmienené aj tým, že napríklad na východnom Slovensku vtedy fúkal vietor a zabránil tomu, aby sa vzduch mohol nerušene ochladzovať,“ vysvetľuje Faško.
V kotlinách, ako sú Zvolenská či Breznianska, chránených pred vetrami fúkajúcimi od severovýchodu alebo východu, naopak panovalo bezvetrie. „Vzduch sa mohol ochladzovať a dosiahnuť také nízke hodnoty,“ dodáva.
Odvtedy sa už nestalo, že by sa podobná situácia vo Vígľaši zopakovala. „Hoci je meteorologická stanica vo Vígľaši-Pstruši v prevádzke aj dnes a za určitých okolností vykazuje pomerne nízke hodnoty, nie také ako v pamätnom roku 1929,“ uzatvára Faško.
Pridaj komentár