23. 11. 1944 – Oslobodenie Veľkých Kapušian.


Autor: Štefan Kissi. Povojnový stav z roku 1950. Bývalá ulica Gottwaldová ( teraz Hlavná),   ešte bez  asfaltu. Vpravo v malom dome bývala rodina bácsiho Kocsisa Jancsiho, teraz je na jeho mieste prechod na Bratislavskú ulicu. Vedľa neho je dom Pappovcov (Zsigáné), teraz je v ňom predajňa Sepo. Za ním je dom Kovácsovcov Józsi a Béla bácsiov ( teraz piváreň Capa)- kde si v pivničnej časti všimnite dieru po bombe , pri ňom dom šustera Pasztiráka ( obuvníkov robili  Pasztirák Lajos, Kissi Miklós, Suhaj Ferenc, Végsó Sándor, German Leo a Kázsmér Miska), dnes je prebudovaný, sídli tam Inpang ,s.r.o.  Ďalšia budova je Lefkovicsovcov ( Icuéké), (predtým maďarské knihy s pani Micákovou, potom F Art)  v prednej časti mali chlapci  Kovácsovci krajčírsku dielňu.  Vyššie – ďalej možno ešte vidieť dom Braunstettelovcov, ktorá mala vpredu predajňu s predávačom menom Shvartz Antal, kde sa priženil Vraždiak Józsi bácsi- je to dom, kde je teraz galérka. Počas socializmu tam bola ja mliekáreň.   

Skôr než si pripomenieme oslobodenie mesta deň po dni, chcem vyjadriť obrovskú vďaku pani Helene Kissiovej ( Ica néni), že nám sprístupnila časť zbierky po svojom nebohom manželovi Štefanovi Kissiovi ( Pista bácsi). Vďaka nej  máme možnosť vidieť naše mesto krátko v povojnovom období. Každá maľba rozpráva príbeh.  Tvorba Pisti bácsiho má neskutočnú hodnotu. Pritom on nielen maľoval, ale aj písal básne a spolu s Ica néni boli veľkými fotografmi. My ako vkport určite nenecháme jeho vzácnu tvorbu ležať, ale budeme sa snažiť sprostredkovať Vám ju maximálne ako sa len bude dať. Plány máme, len nech nás  ten Covid  prestane škrtiť. 4 neskutočné maľby dnes obohacujú náš článok o Oslobodení. Za sprostredkovanie ďakujeme vnukovi Ica néni a Pisti bácsiho Ladislavovi Baloghovi. 

PREPIS Z KRONÍK MESTA.

Rok 1944 bol už šiestym rokom horthyovskej maďarskej okupácie vo Veľkých Kapušanoch.

Horthyovskí vojaci vo Veľkých Kapušanoch. Foto pri dnešnej budove TIC a reformovanom kostole

Sídlo horthyovcov. Budova vybudovaná v roku 1939 na mieste bývalého cintorína. Slúžila od 1.1.1941 ako miesto okresného súdu a väznica. Dnes GVK

Koncom augusta 1944, keď už bolo jasné, že fašistické Nemecko vojnu prehralo a od Karpát neprestávali dunieť víťazné „Kaťuše“,  opätovne činnosť našich komunistov sa stala živšou, čo neušlo nyilašovcom a začalo sa zas zatýkanie, aby našim komunistom nenapadlo začať tiež  utvárať partizánske jednotky. Najlepšie sa ich zbavili tak, keď im poslali bleskové povolanie na front a to bolo vždy do prvej línie. Toto obávané bleskové povolenie bolo „ŠAŠ ( SAS)“ (siess azonnal segíteni – ponáhľaj sa ihneď pomôcť).

Medzi „SAS“ povolanými bol Papp Alexander a niekoľkí ďalší. Ostatní podobne ako v apríli ( 6. apríla 1944 maďarskí žandári pozatýkali väčšiu skupinu komunistov a nespoľahlivých občanov. Z komunistov to boli Alexander Papp, Tóth Andrej s manželkou Valériou, Sziránka Jozef, German Lívius starší, Piššová Mária, Helmeczi Ladislav, Kenyherc Július, Kišši Mikuláš, Ladžon Jozef, Ladžon Ján, Komló Bartolomej, Medve Zigmund, Juraj Vojtko, Kážmér Jozef, Ladányi Alexander, Spiegel Simon, Gattyas Július, Ihnatko Štefan, Dančo Július, Štefan Majoroš, Alexander Dudáš starší) aj teraz v septembri boli zaistení, pribrali k nim ešte Jána Lobóa a Antona Majoroša. Pod bodákmi deportovali ich na nútené práce do frontových línií kopať zákopy. Mnohí z nich sa potom pridali k víťazne postupujúcej Sovietskej armáde. Fronta od Karpát prišla pomerne rýchlo a prvé jednotky Sovietskej armády, v sile asi 700 mužov, 28.októbra 1944 došli z Užhorodu cez Bajany do Pavloviec nad Uhom, ktoré obsadili. Naša obec bola ešte stále v nepriateľských rukách. Hneď nato však nemecké velenie na druhý deň 29. októbra 1944 vyslalo na Pavlovce nad Uhom 19 bombardérov, ktoré zhadzovali až 52 bomby a zápalné bomby………..Tu sa 22.11.1944 odohráva tragédia Bl. Anny Kolesárovej. Čítajte TU.

   Dobové fotky :

 Na ľavej strane môžete vidieť ,,benzínku,, v našom meste. Mali sme ju veľmi skoro.

Povojnový pohľad na tú istú- rozšírenú benzínku od Štefana Kissiho

Benzínové čerpadlo bolo dole v meste pred obchodmi Fajermanna Mórica a Majorosa Anti-bácsiho, v ponuke bol lacný benzín a nafta  a obsluhu tvorili : pani Olexová a Budaházi Mariska. Za benzínkou je predajňa textilu Jesso Pista, ďalej predajňa Rottmana Sanyibácsiho a pošta ( neskôr OŠI).  Na maľbe tankuje Schwartz Gyuszi bácsi .

Mesto v roku 1938

Rímskokatolický kostol 1933

 Kasíno Heiman Vilmosa, kníhtlačiareň, papiernictvo a vlastné vydavateľstvo

Začiatok útoku na Veľké Kapušany.

20.novembra sa približujú oslobodenecké sovietske vojská, keď predtým oslobodili obce Ruska, Ptrukša, Maťovské – Vojkovce, Veľké Slemence, Kapušianske Kľačany. Nato následovala delostrelecká paľba k priestoru Vojany, Drahňov a Veľké Kapušany a za podpory nemeckých tankov Rusi boli nútení za tuhého boja ustúpiť do obce Bežovce. Takto sa fronta ťahala viac než tri týždne, raz bola v rukách Nemcov, druhý raz v rukách Rusov. Posunovala sa sústavne v chotári obce Veľké Kapušany a Čičarovce, pretože tu sú menšie lesy. Delostrelectvo na obec Čičarovce bolo  osadené aj napríklad pri posledných domoch ulice Čičarovská. Niektorí obyvatelia odtiaľ ušli do Maťoviec. Iní sa ukrývali v pivniciach, alebo vo  vínnej pivnici pri rímskokatolíckom kostole, pred ktorú tiež dopadla  bomba- netrafila pivnicu s ukrytými ľuďmi – poznámka autora článku.

Protibombový úkryt pri rímskokat. fare

Alebo povojnový pohľad od Štefana Kissiho:

autor Štefan Kissi

Vínna pivnica, úkryt malokapušančanov ( aj iných) počas bombardovania nášho mesta. Nad pivnicou vidíte starý dom Albertovcov. Ak sa niektorí pýtate, kde to je? Od katolíckeho kostola smerom na Čičarovskú, na odbočke na Tehelňu. 

Posledné dni pred oslobodením, keď Nemci videli, že musia náporu Sovietskej armáde ustúpiť, pozbierali všetok dobytok v obci, uzavreli v jednej záhrade a na druhý deň plánovali hnať za svojimi ustupujúcimi vojskami ako zásoby potravy. Medzi maďarskými vojakmi, ktorí boli nasadení do prvých línií bol maďarský dôstojník a jeho sluha Molnár, obaja boli protinemeckého zmýšľania. Keď vzali páru volov gazdovi Vasziľovi, u ktorého dôstojník so sluhom Molnárom boli ubytovaní, rozhodli sa títo dvaja k činu. Keď Nemci na druhý deň hnali dobytok preč, ako by náhodou sa splašil kôň sluhu Molnára a vbehol do stáda. To sa asi z jednej tretiny rozbehlo a dobytok znalý cesty domov, utiekol späť k svojim gazdom. Takto aj gazda Vasziľ dostal svoje voly späť a poniektoré kravy. Ten istý vojak Molnár pozdejšie po prechode fronty z Veľkých Kapušian zbehol k Rusom a bojoval s nimi. Stretla sa s nim občianka M. Korcsmárosová v Humennom, už ako so sovietskym vojakom, kde strážil vojenský objekt. Posledné tri dni nasledoval veľký bojový nápor sovietskej armády.

22.novembra Posledný deň pred oslobodením od 7. hodiny ráno do 22 hodiny večer stále padali bomby na Veľké Kapušany, bolo to tak zvané kobercové bombardovanie. Civilné obyvateľstvo poskrývalo sa po pivniciach, kde prežívalo to peklo. Mnohí od tlakových vĺn spali. 74 civilistov zahynulo, keď domy a bunkry dostávali priame zásahy. Tak zahynuli: Kováčová Mária, Papp Zigmund, stará mať Kaszonyiová, Káša Koloman, Očenáš Jozef, Bérešová Anna, Kiššová Zuzanna, Erdélyi Endre, Šuhaj Juraj, Čabina Peter, Perduková a mnohí iní.

V centre mesta , na terajšej Gottwaldovej ulici, poniže bývalého starého ONV, spadla bomba na 15 ročného Hangodiho, ktorý išiel na koňskom záprahu. Neostalo po ňom a záprahu s dvomi koňmi nič, len obrovský kráter. Každý dom bol poškodený, na každom dome boli krátery po bombardovaní. Najzarputilejšie  odolávali Nemci na línií Čepeľ- Kľačanský a Kapušiansky les.

23.novembra

Dňa 23.novembra 1944 o pol desiatej ráno začalo delostrelectvo 1.gardovej armády paľbu na nepriateľské postavenie. Päťdesiat minút dopadali na zistené ohniská nepriateľa desiatky delostreleckých granátov a mín. Povestné ,,Kaťuše“ rozpútali hotové peklo. Ja kronikárka ( p.Kovťuková- poznámka autora článku), bola som v tú dobu v horách severne od Užhorodu. Stála som vonku, sledovala boj lietadiel, zem sa chvela a sklo v oknách i na vzdialenosť 80 kilometrov slabúčko rinčalo. Predstavovala som si s hrôzou to peklo, ktoré tam na nížine sa rozpútalo. Sovietsky poručík, ktorý u nás býval, informoval nás, že to je boj o Čepeľ, východnú časť Veľkých Kapušian. Keď bolo všetko stratené a Nemci videli, že musia ustúpiť sovietskej presile, tak zapálili  všetky stodoly, aby zhorela úroda.  Pri ceste v Čepeli stojí malý domček číslo 27, ktorý patril Jánovi Ferencsimu. Tento domček by mohol veľa vyprávať o krutých bojoch, ako pri dobývaní fronty striedal z hodiny na hodinu majiteľov nemeckých so sovietskymi, súc akousi pevnôstkou na rovine ako dlaň.

V stredu 23. novembra o 23. hodine prerazili hrdinské sovietske vojská front v línii Čepeľ a valili sa širokými prúdmi ulicami nášho mestečka. Pamätníci hovoria, že pri ich pochode dunela zem, a ako dunela, keď zaútočili v posledný deň  povestné delá ,,Kaťuše.  Dňa 23. septembra 1944 o 23 hodine vstúpili po strašných bojoch prví sovietski  4.ukrajinského frontu, 18. gardovej armády v smere od ulice Čepeľ do Veľkých Kapušian pod velením generálporučíka Žuravleva. Ľudia, ukrytí v pivniciach, počuli, že streľba sa vzdiaľuje, ale neverili, až keď do pivníc vbehli zaprášení a unavení sovietski vojaci s otázkou: ,, German net?. Potom radosti nebolo konca. Kto čo mal, tým ponúkal ukonaných vojakov, ktorí sa náhlili ďalej. Že ich cesta nebola ľahká, o tom svedčia ďalšie dátumy a neveľké vzdialenosti. Dva kilometre trebalo prekonať do Čierneho Poľa, do Veškoviec, Vojan, vzdialených len sedem kilometrov a  oslobodené boli až 25.novembra, taktiež Leles a Bieľ, Čičarovce, súsedná obec len 26.novembra, v ten istý deň ďalšie obce nášho obvodu ako Drahňov, Ižkovce, Veľké Raškovce, mesto Kráľovský Chlmec, Pribenik. A tak postupovala Sovietska armáda v ťažkých bojoch, za nesmiernych obetí, ktoré priniesli národy Sovietskeho zväzu v boji proti fašizmu a za naše oslobodenie. 23. novembra po šiestich týždňoch urputných ničivých bojov oslobodila Sovietska armáda Veľké Kapušany. Bol to aj víťazný deň odboja veľkokapušianskych komunistov,  z vaznených sa stali strážcovia s puškou na rameni, milicionári.

Za slobodu mesta padlo vyše 100 červenoarmejcov a 74 civilistov zahynulo pri bombardovaní.

Červenoarmejci boli pochovaní v južnom parku pred evanjelicko- reformovaným kostolom. Po exhumácii boli pozostatky hrdinov odvezené na spoločný cintorín do Michaloviec pod ,,Hradkom,,, kde spia svoj večný sen. V parku bol v novembri 1946 postavený pomník nehynúcej sláve Sovietskej armády, ale v roku 1952 bol umiestnený na dôstojnejšie miesto do parku na Karla Marxa námestí.

Na pomníku je vyrytý nápis : ,,Ďakujeme Červenej armáde za naše oslobodenie 22. novembra 1944.( prečo s dátumom 22.november, keď mesto bolo oslobodené 23.novembra sa nám zatiaľ nepodarilo zistiť, upozornili sme spr´ávcu na opravu, radi by, nemajú peniaze. Ak vie, niektorá spoločnosť pomôcť  týmto aktivistom prepísať číslicu 2 na 3 – napr. pohrebníctvo, prihláste sa  prosím).

Pamätná tabuľa na budove MsKs  nesie správny dátum.

Tak prišla sloboda z východu. V obci bolo do 70% všetko zničené, nebolo domu bez zásahu. Ustupujúci Nemci ničili za sebou všetko, čo stačili. ( Zbombardovali aj reformovaný kostol na ulici Čepeľ, ktorý bol ich baštou- poznámka autora článku).

Čepeľ, v pozadí reformovaný kostol ( vidno okienko kostola) – zbombardovaný počas oslobodenia

 

Štátna škola bola  zasiahnutá bombou a po vojne ju už znovu nepostavili. Materiál z budovy štátnej školy použili na výstavbu budovy železničnej stanice Bánovce nad Ondavou.

Počas vojny sa v štátnej škole vzdelávali Levente-ovci. Vľavo malý dom je bývalý dom Cziránkovcov. Po pravej strane stále židovská synagóga, tá nebola zbombardovaná, tu zbúral komunistický režim. Na základoch bývalej štátnej školy postavili stolársku dielňu, výrobu nábytku, ktorá odignorujúc židovskú komunitu zničila synagógu, zabrala pozemok na ktorej stála a neskôr došlo k jej zbúraniu. Pracoval tu ak si pamatáte obuvník, bolo tu čalúnenie. Pracoval tu napr. stolár Genco Gyula. Ak ste nečítali článok o veľkokapušianskej synagóge, môžete tak urobiť TU. Pritom by to bola prenádherná galéria, alebo kaviareň, ako v iných mestách. Keď stolársku dielňu zatvorili budovu, pozemky kúpil p. Kozsár Miklós.

Iný pohľad na štátnu školu (so susediacou synagógou)  od verného priateľa Amosa Zezmera. 

Sovietske vojská ostali v okrese Veľké Kapušany až do 20.II.1945 a držali frontu.

 Veľa príhod zažili obyvatelia v tejto dobe, smutné i tragikomické. Ako táto: Súseda K.E., staršia osoba, nosila svoj skromný majetok, peniaze, zviazané v uzlíčku v záhrení. Keď sa fronta máličko posunula v domnení, že Nemci sa už nevrátia, prišla domov z úkrytu a peniaze dala do zásuvky. V tom začali bombardovať, v náhlosti siahla do zásuvky, schytila zväzok, do záhrenia s ním, a hybaj do bunkra. Keď nálet ustál, chcela znova vložiť peniaze do zásuvky a s hrôzou zistila, že miesto zväzku bankoviek schytila v náhlivosti recepty na zákusky. Ovšem Nemci sa poponáhľali zbaviť ju peniazí, tie už v zásuvke nenašla.

Nálada obyvateľov po toľkom utrpení, bola radostná, že opäť sú pripojení k ČSR. Hneď po oslobodení utvoril sa v okresnom sídle Veľké Kapušany národný výbor na čele s predsedom Alexandrom Pappom, Andrejom Tóthom, podpredsedom , Dr. Sekerešom, prednostom a päťčlenným výborom, ktorí organizovali na príkaz vojenského veliteľstva milíciu pre udržiavanie verejného poriadku, starali sa o zásobovanie Sovietskej armády, spolu so Sovietskou armádou previedli najnutnejšie obnovovacie práce, opravili cesty a vystavali provizórne mosty a takýto stav trval do 8. marca 1945, kedy valné zhromaždenie utvorilo okrskovú správnu komisiu ( ďalej len OSK).  Prvým predsedom sa stal Michal Janus z Pavloviec nad Uhom, podpredsedom a súčasne referentom Jozef Laškody z Pavloviec N/U, tajomníkom Ondrej Virčík z Palína, živnostenským referentom Michal Šponták z V.Kapušian, trestným referentom Jozef Lepot a päť členov výboru.

Tento prvý ľudovodemokratický úrad začal pracovať za veľmi ťažkých podmienok, nemajúc poruke ani kúska papiera. Cez všetky ťažkosti podarilo sa zaistiť riadny chod tohto novovzniklého úradu, ktorý prispel ku konsolidácii povojnových, rozháraných pomerov v obci a v okrese, takže okres veľkokapušiansky bol od počiatku po oslobodení najlepšie konsolidovaný zo všetkých okresov východného Slovenska. Rozšírili milíciu, zastavili vyvážanie obyvateľov do SSSR, zaistili niekoľko nespoľahlivých osôb, zaviedli súpis dobytka a hospodárskych plodín.

Veľké Kapušany oslobodili vojská 4. ukrajinského frontu, 18, gardová armáda pod velením generál- poručíka Žuravľeva. Postupovali od Užhorodu na V. Kapušany a ďalej k Ondave. Spolu s ňou v tejto línii smerom na Michalovce1 .gardová armáda pod velením generálplukovníka Andreja Antonoviča Grečku, za účasti prvého čsl. armádneho zboru. Len čo boli oslobodené aj Košice a došla tam Slovenská národná rada, Veľké Kapušany, ako okresné sídlo dodali z okresu pre sovietsku armádu 1227 kusov rožného dobytka, o týždeň ďalších 172 kusov. Pozbierali sa zbrane od civilného obyvateľstva, po poli boli pozbierané mŕtvoly a riadne ich pochovali v cintoríne, previedol sa súpis nepriateľského majetku, spadajúceho pod konfiškáciu, začala sa riadne obrábať pôda, opravovať domy, aby ľudia mali kde bývať. Znovu sa otvorili obchody, prevádzala sa kompenzácia tovarov so Zakarpatskou Ukrajinou, lebo ešte v tej dobe bola voľná trať Veľké Kapušany – Užhorod, až do júla 1945.

 Opravená bola obecná budova, lebo v mlyne bol nájdený jeden vagón cementu, ktorý ani jedna armáda nenašla. Odstránili sa zákopy po fronte, postarali sa o elektrizáciu vo Veľkých Kapušanoch, pričinením elektrotechnika Ľudovíta Köblösa bola už v apríli 1945 hotová. Rozdeľovali sa tovary UNRRA. Z nedostatku komunikačných spojov, lebo trať Bánovce- Veľké Kapušany, bola úplne zničená, mosty rozbité, prišlo navnivoč 350 vagónov zemiakov. Keď 16.II.1945 členom SNR za tento okres sa stal Michal Janus, predseda OSK, žiadal v pléne SNR o urýchlené prevedenie rekonštrukcie trate Bánovce- Veľké Kapušany a  Povereníctvo dopravy ihneď sem poslalo čatu ženistov. Začalo sa s novuvýstavbou a tak trať bola odovzdaná verejnosti 1.V.1946. Nato zriadili všetky úrady znovu tak, ako boli v Kapušanoch v roku 1938.

Hovorí sa, že nič nie je večné, ale spomienka vydrží a nepadne do zabudnutia. Tak spomínajme, aby tí, čo si to zaslúžia , boli nami dlho živí. Veď obetovali veľa preto, aby sme my žili. Preto, ak je výročie Oslobodenia, SNP a je spomienkové stretnutie zúčastnime sa. Pár minút úcty tým, ktorí zomreli za oslobodenie nášho mesta, či už vojaci, či civilné obyvateľstvo si z našej strany zaslúžia. Tak, ako si zaslúžia spomienkovú účasť násilne odvlečení, alebo kultúrne osobnosti nášho mesta.  Nie je to nikdy spomienka na komunistov. Je to spomienka na vyše 100 vojakov, 74 civilných obyvateľov a pätinu židovského obyvateľstva mesta Veľké Kapušany.

V rohu starého cintorína je jednohrob. Nesie meno Kotrana Michala a je na ňom pomaly nečitateľný odkaz pre nás. Pred pár desiatkami rokov bol pekne upravovaný, okopávaný žiakmi zo škôl. Mal peknú ohrádku, ktorú maľovali. V čase pietnych spomienok sa navštevoval aj tento hrob. Dnes kyticu položí a sviečku na ňom zapaľuje cudzia žena, nie z nášho mesta, v čase, keď prichádza na hroby. Ako sľub, ktorý dala svojmu otcovi, že sa stále pristaví pri tomto hrobe, pretože Kotran zachránil život jej otca.

Hrob vojaka Michala Kotrana na starom cintorine

PREPIS Z VOJENSKÉHO HISTORICKÉHO ÚSTAVU-  stanovisko doc. PhDr. Jozefa Bystrického, CsC.

Vážená pani Némethová,

 Vo Vojenskom historickom archíve Bratislava, ani v iných archívoch na území Slovenskej republiky, sa nenachádzajú dokumenty bývalej sovietskej Červenej armády, ktoré by umožňovali podrobnejšie charakterizovať oslobodzovanie Vášho mesta. Z toho dôvodu bolo potrebné preskúmať relevantné archívne dokumenty uložené v Ústrednom vojenskom archíve Ministerstva obrany Ruskej federácie v Moskve – Podolsku. Na základe takto získaných informácií konštatujeme, že Veľké Kapušany boli oslobodené počas Východoslovenskej operácie vojsk 4. ukrajinského frontu vojskami sovietskeho 17. gardového streleckého zboru, ktorý v tom čase patril do zostavy sovietskej 18. armády generálmajora A. I. Gastiloviča.

Východoslovenská operácia začala na juhovýchodnom Slovensku ráno 20. novembra 1944 útokom 18. armády. Pre úspech útoku bol rozhodujúcim predovšetkým prielom nepriateľskej obrany, ktorý juhozápadne od Užhorodu, medzi obcami Galoč a Tégľaš, uskutočnili zvázky na vnútorných krídlách sovietskeho 95. streleckého zboru generálmajora I. L. Melnikova a sovietskeho 17. gardového streleckého zboru generálporučíka N. V. Medvedeva.

Prvý deň útoku (20. novembra) vojská 18. armády rýchlo prelomili prvé pásmo nepriateľskej obrany a do večera postúpili do hĺbky 16 — 17 km v pásme širokom takmer 15 km. V nasledujúcom dni (21. novembra) však narazili na úpornú obranu nepriateľa pri Veľkých Kapušanoch, ktorá bola súčasťou vopred pripravených obranných postavení nemeckých vojsk opierajúcich sa najmi o Zborov, Bardejov, Raslavice, Prešov a Kapušany. Sovietsky 17. gardový strelecký zbor počas 21. novembra pokračoval v útoku s hlavným úsilím na Stretávku a Vojany bez výraznejšieho úspechu. 22. novembra 1944 0 10.00 h obnovili útok, v priebehu ktorého sovietska 138. strelecká divízia (veliteľ plukovník V. E. Vasiljev) dosiahla do večera čiaru Čepeľ — južný okraj Kapušian — Kapušianske Kľačany. Do včera nasledujúceho dňa (23. novembra) jednotky sovietskej 138. streleckej divízie (650. strelecký pluk, 768. strelecký pluk a 344. strelecký pluk) dokončili oslobodzovanie Vášho mesta, pričom dosiahli čiaru západný okraj Veľkých Kapušian — západný a severozápadný okraj Čičaroviec.

Komunizmus nastúpil po februári 1948.

Historici sa zhodli: Príchod Sovietov na konci vojny nebol okupáciou

Ilustračné foto
                                            Ilustračné foto
Zdroj: Ján Lörincz/SITA

 Príchod Červenej armády do Československa na prelome rokov 1944/1945 a vyhnanie nacistických síl bol oslobodením, nie sovietskou okupáciou. V relácii RTVS Sobotné dialógy sa na tom zhodli riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev a historik z Vojenského historického ústavu Jozef Bystrický. Historici diskutovali o druhej svetovej vojne pri príležitosti 70. výročia jej ukončenia.

“Kto si dovolí tvrdiť, že išlo o okupáciu, absolútne popiera reálnu históriu,” povedal Bystrický. Na Slovensku podľa neho počas vojny vládol režim, ktorý bol prvým spojencom Nemecka. Navyše tento režim vyvážal do zahraničia svojich vlastných občanov. Vo svetle týchto faktov podľa neho každý rozumný človek musí uznať, že príchod Červenej armády na naše územie bol oslobodením.

Bystrický tiež označil za nesprávne, aby sa kriminálne konanie, ako napríklad hromadné znásilňovanie žien na obsadenom území pripisovalo výhradne vojskám Sovietskeho zväzu. “Hromadného znásilňovania sa dopúšťali všetky armády. Sovieti to napríklad trestali zastrelením,” uviedol s tým, že je potrebné si takisto uvedomiť, čoho sa počas vojny dopúšťala druhá strana.

Podľa Mičeva je nesprávne spájať príchod Červenej armády s neskorším nastolením komunistického režimu v Československu. “Komunistický režim tu nebol do februára 1948,” povedal. Celé obdobie rokov 1945 až 1948 podľa neho nie je možné klasifikovať ako obdobie prechodu ku komunistickému režimu. “Nenájdete v sovietskych dokumentoch zaoberajúcich sa zahraničnou politikou nič o tom, že by bol premyslený nejaký princíp toho, že tu bude sovietizácia. To, že sa delia sféry vplyvu, ešte nehovorí nič o tom, že aký tu bude režim, to sú dve rôzne veci,” povedal Mičev.

Podľa oboch historikov sú tiež skreslené tvrdenia o hromadných deportáciách československých občanov do gulagov zo strany sovietskych vojsk a NKVD. “Medzi tými, ktorí boli odvlečení do Sovietskeho zväzu, a neboli to desaťtisíce ale zhruba okolo sedem a pol až osem tisíc, bola väčšina odvlečená na základe konkrétneho rozkazu,” povedal Bystrický. Podľa neho sa stávalo, že boli odvlečení aj náhodne nevinní ľudia, ale nešlo o hromadný fenomén.

Historici tiež vyzdvihli význam Slovenského národného povstania ako aktu, ktorí zabezpečil, že Slovensko stálo na konci vojny na správnej strane. “Ak je hrdina ten, kto súhlasí s príchodom okupantov a zradca ten, ktorý vlasť bráni, tak toto je zvrátené videnie dejín,” povedal Mičev pričom odsúdil názory spochybňujúce úlohu povstania. Podľa Bystrického tiež netreba zabúdať na význam západného odboja “Slováci bojovali na strane armád protifašistickej koalície od roku 1940,” povedal. Slovensko nebolo počas vojny podľa historikov výnimkou medzi ostatnými štátmi a našli sa tu kolaboranti ako aj odboj, na ktorý môžme byť hrdí.

Zdroje: Štefan Kissi
             kroniky mesta Veľké Kapušany
            výskum Vojenského historického ústavu o oslobodení Veľkých                          Kapušian
            topky.sk

Napísať odpoveď pre Alica Kocisova Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov