Barbarstvá socializmu I. Zašlá sláva veľkokapušianskej synagógy.

rok 1914

Synagóga je jedna z fascinujúcich hmotných pamiatok kultúrneho dedičstva o ktorú sme prišli kvôli bývalému režimu.

Často sa na ňu pýtate kde stála, prečo bola zbúraná, kedy ju zbúrali.

Dnes je taký zvláštny deň. 

9. septembra si pripomíname obete holokaustu a rasového násilia.
 
 
Vláda vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) vydala 9. septembra 1941 Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex.

A zhodou okolnosti aj naše predstavenie skvelej knihy od Demjénné Kovács Erna sa spracovalo na dnes. Mohli sme písať o osudoch. Ale vybrali sme si tému synagóga. 

Článok začnem písať od konca. Od jej agónie retrospektívne po jej slávu.

Materiál je   prevzatý  z knihy skvelej autorky Demjénné Kovács Erna – DVE STOROČIA SPOLU Dejiny veľkokapušianskeho židovstva s jej láskavým dovolením, doplnený inými zdrojmi a vlastnou úvahou autorky článku. Je potrebné rozlišovať medzi knihou a následnou mojou dedukciou. Oficiálne časti budem deliť od neoficiálnych záverov.

Kniha bude označená s veľkým KNIHA, dedukcia bude označená JA.

Na knihu chcem obzvlášť upozorniť. Nemala by chýbať v žiadnej domácej knižnici. V našom meste je iba zopár takýchto vzácnych kníh a táto je jedna z nich, ktoré jednoducho musíte mať. Aby ste poznali minulosť svojho mesta a hlavne, aby ste tieto poznatky mohli tlmočiť a odovzdať ďalšej generácií. Aby ste pochopili, ako sa u nás žilo pred 100 rokmi, pretože 100 rokov nie je veľa, ale zmeniť sa môže všetko. 

Ako zmizla synagóga z nášho mesta, prečo sa nezachovala ako pamiatka, ako napr. v Kráľovskom Chlmci?

CITÁCIA Z KNIHY:

Budova synagógy prežila vojnu v pomerne dobrom stave. Susedná budova štátnej školy bola počas frontu zasiahnutá bombou a po vojne ju už znovu nepostavili.

( JA: materiál z budovy štátnej školy použili na výstavbu budovy železničnej stanice Bánovce nad Ondavou.)

Ďalej KNIHA: Na budovách židovskej komunity (synagóga, rituálny kúpeľ, rezidencia rabína) nevznikla väčšia škoda. Vzhľadom na čoraz menší počet izraelitov synagóga spolu s priľahlými budovami už nedokázala plniť svoj cieľ.

V 60.rokoch sa začala postupná a plánovaná likvidácia týchto budov. Dlhotrvajúca agónia skončila v rokoch 1974 – 1975 zbúraním synagógy.

Po vojne na mieste školy v priamom susedstve so synagógou bola vybudovaná menšia firma, na spracovanie dreva a výrobu nábytku. Prevádzku firmy chceli pre zvýšený dopyt rozšíriť, lebo potrebovali čoraz väčší priestor. Od roku 1956 využívali na vlastné účely aj dvor a záhradu, ktoré boli majetkom židovskej cirkevnej obce bez akejkoľvek dohody alebo protiplnenia. Dňa 8. marca 1960 Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike, ktorý sídlil v Bratislave, vyzval prevádzku na spracovanie dreva vo Veľkých Kapušanoch ohľadom neoprávneného obsadenia dvora a záhrady židovskej obce a poškodenia odvádzacieho kanála na vodu z rituálneho kúpeľa a tiež poškodenia steny ,,kostola”. Žiadal tiež vyčíslenie spôsobenej škody a náhradu tejto škody. Nikdy sa však nedohodli. O rok neskôr firma oficiálne požiadala o užívanie existujúcich nevyužívaných budov (okrem synagógy) na skladové účely, ale bez súhlasu ich využívali aj naďalej. Vo firme v uplynulých rokoch viackrát došlo k zmene vedúceho. V máji 1961 oznámili cirkevnej obci, že pre nebezpečenstvo požiaru a ohrozenie života odporúčajú sanáciu budov, ktoré sa nachádzajú za synagógou.
V roku 1970 zanikli všetky nehnuteľnosti Židovskej cirkevnej obce vo Veľkých Kapušanoch a prešli do majetku ústredného orgánu židovstva. Budova synagógy bola v čoraz horšom stave, postupne sa rozpadala. V roku 1971 bolo zistené, že steny sú do výšky 2 m nad základmi prevlhnuté.

Firma sa ponúkla, že lavice a náboženské predmety odvezie do Michaloviec. O uskutočnení tejto prepravy nemáme hodnoverné dôkazy. Nepoznáme ďalší osud náboženských predmetov. Do deja vtedy vstúpil aj mestský úrad podporujúc prevádzku v odkúpení synagógy. Podľa protokolu, ktorý bol podpísaný 10. februára 1971, synagógu získala prevádzka do nájmu na skladové účely. V júni 1971 mestský úrad z bezpečnostných dôvodov nariadil zbúranie synagógy. Synagógu na jeseň 1974 zbúrali a v roku 1975 predali stavebný pozemok.

Tu na chvíľu ukončíme citácie z knihy a pustíme sa do vlastnej dedukcie .

Kniha nám podala veľmi presný popis agónie synagógy. Vychádzajúc z týchto informácií sme pokračovali v pátraní ďalej, vediac ktoré roky máme hľadať.

JA – moja dedukcia: 

PREČO ZBÚRALI SYNAGÓGU?

Pre chamtivosť. Kvôli pozemku. Stála na lukratívnom mieste. Tu .

Synagóga je vpravo, vidno jej prednú časť.

Iný pohľad  od Zezmer  

Nič menej, nič viac.  

Zaujímalo nás, čo zaznamenala mestská socialistická kronika, pretože je verejne známe, že počas socializmu sa musela kronika  písať v duchu ideológií socializmu. Všade, nielen u nás. Jednoducho povedané isté udalosti ostali bez povšimnutia, skreslili sa, zamlčali sa. Toto bola jediná doba v histórií, ktorá nemala pravdivú výpovednú možnosť.

Čo asi dovolili napísať, ako zaznačili tento fakt, túto likvidáciu synagógy? Vychádzala som z dvoch známych historických faktov. Prvým bolo, že socializmus- kapitalizmus bol barbarský voči kultúrnym pamiatkam všade, kde vládol. To, čo storočia stálo zničili  a budovali svoje. Druhým nemenej závažným faktom bola skutočnosť, že židov rovnako nenávidel socializmus, ako nacizmus. Majetky židov, ktorí sa nevrátili z koncentračných táborov boli predsa zaujímavé a aj u nás na mnoho ich domov, pozemkov položil svoju ruku štát, ale aj ľudia.

Najprv to potvrdili zápis v kronike.

Viď. foto z mestskej kroniky.

Prepisujem: V rokoch druhej svetovej vojny zanikla židovská náboženská obec deportovaním 79 židovských rodín v pošte 483 osôb. Židovský cintorín je ešte na ulici Leninovej. Synagóga bola zbúraná v roku 1974, pretože bola už úplne spustnutá, za vojny značne poškodená a neopravená. Stála na Gottwaldovej ulici pri výrobe nábytku. Niektoré židovské rodiny boli poľnohospodári a ICH MAJETKY SPLYNULI S MAJETKOM JRD AKO AJ OBČANOV.

 Tak ,ako som predpokladala, kronika dajme tomu zamlčuje skutočnosť.

  1. Synagóga nebola vojnou poškodená. Kniha o tom najlepšie vie, ktorá je založená na výskume, to znamená existujúcich dokumentoch. Plus najväčšiu výpovednú hodnotu má táto fotka. Je vidieť, že roky, roky po vojne  je iba zanedbaná, ale nie poškodená vojnou.anonymný darca

2. Koniec citácie vlastne nepriamo poukazuje na záujem o majetok židov, hlavne pozemky,ale aj budovy. Citujem ešte raz: Niektoré židovské rodiny boli poľnohospodári a ICH MAJETKY SPLYNULI S MAJETKOM JRD AKO AJ OBČANOV. Od 1956 do 1975 nábytkáreň bezplatne užívala pozemok. Pátrala som po nej, všade v kronike sa v tých časoch vychvaľuje v našom meste firma z Kráľovského Chlmca. Zabrala, ignorovala židovskú obec a roky zarábala sediac si na cudzom pozemku.

3.Nikde sa nespomína, že existujú úradné záznamy o snahu zachovať budovu versus barbarské zabratie, zničenie budovy, sanácia, predaj pozemku.  Nikde sa nespomína, že mesto vstúpilo do tohto sporu a rozhodlo sa synagógu zbúrať, pozemok predať.

Bolo potrebné budovu zbúrať, lebo steny kostola navlhli do výšky 2 m?

Samozrejme, že áno, keďže poškodili odvádzací  kanál  na vodu z rituálneho kúpeľa a tiež poškodili steny ,,kostola” a takto zničené to stálo 11 rokov. 11 rokov sa podmáčali základy. Logické, že synagóga bola odsúdená na zbúranie.

 

Náhľad iný, nie kapušiansky ,ako vyzerali kúpele na dvore za synagógou

Koľko vody za tie roky muselo natiecť pod budovu synagógy, vieme si predstaviť? Chamtivosť odsúdila kultúrnu pamiatku k zbúraniu.

Ak ste si pozorne prečítali úryvok z knihy, záznam z kroniky, viete spolu so mnou dedukovať prečo zomrela synagóga.

Šla som ďalej. Citujem ešte raz: Do deja vtedy vstúpil aj mestský úrad podporujúc prevádzku v odkúpení synagógy. Podľa protokolu, ktorý bol podpísaný 10. februára 1971, synagógu získala prevádzka do nájmu na skladové účely. V júni 1971 mestský úrad z bezpečnostných dôvodov nariadil zbúranie synagógy. Synagógu na jeseň 1974 zbúrali a v roku 1975 predali stavebný pozemok.

Zaujímalo ma, kto mal v tom ,,prsty,,. Nejdem obviňovať, bola to taká doba. Iba vysvetľujem, ako fungovali vtedy veci.

1971, 1974,1975.

Synagóga mala majiteľa, židovskú obec. Ale ako ste si prečítali, surovo cez nich prešľapovali iné záujmy a nevedeli sa domôcť svojho práva. Najprv ju teda zničili, potom zbúrali a predali pozemok. 

Socialistickému zabratiu sa nevyhli   nielen pozemky, ale ani domy na súčasnej Hlavnej ulici, Malokapušianskej, Čepeľ, Staničnej…. Na tie tiež rýchlo po vojne položil ruku štát.

Čo som na vlastné oči videla úplnou náhodou pri prvom dome Berkovitsovcov (starých rodičov Roberta a Kornella Capu). Posledným majiteľom bola rodina, ktorá sa  nevrátili  z koncentračného tábora a dom prešiel pod správu štátu a ten ju následne predal. Či v normálnej cene, či podhodnotene neviem, to by bolo potrebné preskúmať trh nehnuteľností v tom čase a prevody. Stali sa štátnymi a jej predĺženou rukou bol mestský úrad. 

Prejdime ale k príjemnejším veciam a citujem skvelú KNIHU ďalej.

Pre chýbajúce písomné dokumenty nevieme presne určiť, kedy bol postavený prvý židovský modlitebný dom tzv. “malý kostol” na Hlavnej ulici, na pozemku za rabínskym úradom a rezidenciou rabína. Podľa Miklósa Schlangera výstavbu ,,malého kostola” financoval jeho prastarý otec Yambel Ábrahámovics a rodina Braunová. Yambel Ábrahámovics sa vo Veľkých Kapušanoch usadil v roku 1840 a ,,malý kostol” postavil v roku 1870.

Po tom, ako sa v roku 1891 postavila nová synagóga – ,,veľký kostol”, ,,malý kostol” sa začal využívať ako knižnica (sifriat), čitáreň a učebňa (baith Hamidrash) pre žiakov Talmudu a rabína, ale slúžila aj ako modlitebňa pre chasidov. Tento ,,kostol” využívali sefardi, preto sa v ňom modlilo podľa sefardského rítu.

Braun Farkas (Vlček) uvádza: ,, …na dvore bola jedna menšia modlitebňa, kam chodili pobožnejší. Dvaja rabíni boli bratia. Ich starý otec, starý Cadik, bol veľmi známym ,,rebbe”. V mojich časoch sa vo ,,veľkom kostole” modlil mladší rabín, on bol hlavný rabín v Kapušanoch, a v ,,malom kostole” bol jeho mladší brat, ktorý bol rabínom okresu Veľké Kapušany. Môj otec chodieval tam…”.

,,Veľký kostol”, ktorý bol postavený v roku 1891, bol moderná ortodoxná synagóga, ktorá je samostatne stojacou budovou obdĺžnikového tvaru s dvoma poschodiami, galériou a so sedlovou strechou. Vnútorné usporiadanie bolo tradičné. Priamy hlavný vchod bol zo západnej strany, nad ním bola ženská časť tzv. ženská galéria. Vchod na galériu bol zo severnej strany. Pred tým, ako návštevník vkročil do synagógy, musel prejsť cez predsieň, ktorá sa nachádzala na západnej strane budovy. Na tejto strane bola aj vyššie spomínaná ženská galéria. Budova mala aj bočný vchod zo severnej strany. Západná fasáda smerovala na ulicu, vrch bol zakončený v tvare trojuholníka. Na oboch stranách synagógy boli oblúkové okná. Fasádu  zdobili historizujúce prvky.

Dĺžka synagógy bola 13 m, šírka bola 7,5 m a podlahová plocha mala 97,5 m2. O jej stavbe sa písomné záznamy nezachovali. Meno architekta a staviteľa je neznáme. Stavba sa zrealizovala pomocou verejnej zbierky, do ktorej prispela každá rodina podľa svojich možností. Pamätníci spomínali ako najväčších darcov rodiny Ábrahámovics, Gruenbaum, Spiegel, Braun a Schlanger.

Súčasťou synagógy bol aj Beth Hamidrash – škola zasvätená skúmaniu Talmudu – , prednášacia miestnosť s knižnicou. Fungovala tu aj vzdelávacia inštitúcia cirkevnej obce, ješiva, a rabín prednášal v aule.

V základnej škole židovskej cirkevnej obce – chéder – si žiaci osvojovali hebrejské písmo a čítanie. Tu sa pripravovali na neskoršie vzdelávanie v ješive.

Na vysokej fasáde, nad vchodovými dverami zo strany Hlavnej ulice, bola kamenná tabuľa, na ktorej stálo Desať Božích prikázaní. Počas vojny neznámi ľudia kamennú tabuľu odstránili a dodnes nevyjasneným spôsobom sa zachovala. Podľa pamätníkov bezprostredne po vojne tabuľu položili k vchodu židovského cintorína. Dnes sa kamenná tabuľa nachádza v Oheli.

Synagógu postavili z tehál, strop bol zdobený štukatúrami. Hlavná svätyňa s klenbou bola vysoká 7 m. Pôvodne zo stropu viseli na dlhých železných tyčiach olejové lampy, ktoré osvetľovali priestor. Neskôr, po elektrifikácii mesta, ich vymenili za elektrické lampy. Strop zdobili Dávidove hviezdy. Do hlavnej svätyne sa mohlo dostať cez obrovskú predsieň. Predsieň pre zbor slúžila aj ako rokovacia miestnosť. Na druhom poschodí, nad predsieňou, bolo ženské oddelenie, kde sa z vonkajšieho priestoru išlo po drevených schodoch. V 30. rokoch 20. storočia drevené schody vymenili za kamenné. Mužskú a ženskú časť oddeľovala drevená stena. Podľa židovskej tradície je potrebné oddeliť ženy od mužov, lebo u mužov, oproti ženám sa môžu vynoriť hriešne myšlienky. Cez týždeň navštevovalo synagógu málo Židov, ale v piatok a v sobotu sa obradov zúčastňovala väčšina.

Na deň sabatu, teda v sobotu, po raňajšom obrade, okolo obeda sa už všetci ponáhľali do zborovej pekárne, teda do miestnej pekárne pre cholent. Cholent alebo šolet je typickým východoeurópskym židovským jedlom a je najznámejším jedlom aškenázkej židovskej kuchyne. Chuť získava varením pod dobu aspoň 12 hodín. Hlavné prísady sú mäso, fazuľa, korenie a zelenina. Už v piatok popoludní, deň vopred, každý položil prísady do železnej nádoby a začalo sa dusenie v piecke. V sobotu na obed bol šolet hlavným jedlom v židovských rodinách. Podľa tradícií v sobotu nesmeli variť ženy. Keď sa šolet zjedol, nasledoval povinný oddych. Poobede, okolo tretej hodiny, sa muži zišli v predsieni kongregácie, aby sa porozprávali o tom, komu, ako sa vydarilo varenie šoletu, či bolo mäso mäkké, suché, chutné, atď. Žiaľ, chudobní sa nemali čím chváliť, nakoľko oni museli jesť šolet bez mäsa. Preto sa ani členovia takýchto rodín veľmi nezúčastňovali týchto rozhovorov. Neskôr sa prešlo aj na iné témy, rozprávali si miestne klebety, hovorili o problémoch, ktoré treba riešiť, o politike a hospodárstve. Tieto rozhovory sa viedli na dosť nízkej úrovni, nakoľko väčšina ľudí v týchto časoch bola nevzdelaná. Na začiatku 30.rokov 20.storočia vo Veľkých Kapušanoch iba jeden Žid mal vysokoškolské vzdelanie a niekoľkí mali stredoškolské. Intelektuálni a asimilovaní  Židia sa zúčastňovali na obradoch len počas sviatkov Ros Hosáná a Yom Kippur.”

Podľa Tibora Farkasa ,,synagóga mala vysoký strop, ktorý bol zdobený hviezdami. Celé to vyzeralo ako nebo s hviezdami. Lavice boli usporiadané vo východno-západnom smerovaní. Hlavný vchod smeroval na východnú stranu, kde bolo dvanásť radov lavíc. Na západnej strane bolo asi 20 radov lavíc, pod lavicami boli truhlice s kľúčmi, ktoré do nich pasovali. Muži sa dostali do synagógy z Hlavnej ulice a modlili sa na prvom poschodí, ženy sa dostali dnu cez bočné dvere a modlili sa na druhom poschodí.”

O zariadení synagógy nie sú presné informácie, ale podľa očitých svedkov bolo zariadenie jednoduché a skromné. Veľkokapušianske židovstvo nebolo bohaté. Je možné predpokladať, že dodržiavajúc predpísané cirkevné zvyklosti na mieste modlitby v hlavnej svätyni bola ohradená béma, čitateľský pult a archa, v ktorej boli uložené zvitky Tóry. V ortodoxných synagógach dávali veľký dôraz na to, aby prečítanú sidnu – týždennú časť Tóry (tie časti Tóry, ktoré sa čítavajú v sobotu) -, presne počuli všetci účastníci, preto sa almemor umiestňoval na vyvýšenom pódiu v strede synagógy.

Podľa spomienok Dr. Tamása Tessera (Košice 2012): ,, Hlavný vchod do synagógy bol z Hlavnej ulice, ale bol aj jeden zadný vchod na hornú galériu pre ženy. Galéria nemala nejaké väčšie zdobenie, iba okrúhle a poloblúkové okná poskytovali trochu svetla. V predsieni bolo jednoduché umývadlo. Predsieň nazývali ako ,,besemedris”, ,,malý kostol”. Bola tu aj skrinka pre Tóru. V zime sa modlili tu, nakoľko túto miestnosť bolo jednoduchšie vykúriť. Tu sa deti učili náboženstvo s rabínom a po vojne s kantorom. Každú sobotu (teda počas sabatu) sa modlili aj z Tóry pri stoloch pokrytých bielym obrusom, sediac na laviciach. Počas väčších sviatkov, napríklad akor Rosh Hashana, Yom Kippur si na spomienku zapálili kahance. Podlaha v celej budove bola z ohobľovaných dosák a bolo ju treba často opravovať. Vo veľkej sále synagógy v tzv. ,,veľkom kostole”, podľa mojich spomienok, boli spočiatku iba veľké stoly a lavice, neskôr priniesli typické kostolné stoličky s vysokými opierkami, v ktorých boli aj malé skrinky pre modlitebné knižky, pre tales a tfilin. Tak, ako aj inde. Almemor bol umiestnený v strede ,,kostola´´, podobne ako v ostatných aškenázkych ortodoxných ,,kostoloch”. Na zdobenie stien a stropu sa už veľmi nepamätám.”…

Pokračovanie a príbehy ľudí si môžete prečítať kúpou knihy v TIC, ktorej druhé vydanie vyšlo aj v slovenskom a anglickom jazyku.

Záver: Žili sme sme v  socializme.

A ak si myslíme, že bola modernou, osvietenou  dobou mýlime sa.  Ak by sme to posudzovali podľa tempa, akým socialistický svet prichádzal   o vzácne historické relikvie, tak by sa tým  časom hodil skôr prívlastok barbarské.

Väčšina je nenávratne preč. Niektoré sa dajú zrekonštruovať, dokonca sa dajú aj nanovo postaviť. V pôvodnom stave ich už však nikdy neuvidíme.

Snívalo sa mi o malej replike na pôvodnom mieste. O malej vyrezávanej synagóge…

 Kráľovský Chlmec má synagógu.

Synagóga je hebrejsko-aramejské slovo, gréckeho pôvodu (synagogé), ktoré znamená miesto zhromaždenia. Pôvodne znamenalo miesto náboženských  zhromaždení a náboženského vyučovania. V súčasnosti vo väčšine moderných jazykov slúži na označenie židovského ,,kostola´´. V maďarskom jazyku môžeme slovo synagóga nahradiť slovom ,,kostol” teda ,,židovský kostol”, ale vo viacerých jazykoch, napríklad nemecké Kirche, francúzsky église, alebo anglický church, sa nepoužíva na označenie synagógy.

 

 

Napísať odpoveď pre reninemethova Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Prejsť na panel nástrojov